Alfréd je Róm, ktorý nedávno odišiel do Írska. Jeho nerómska manželka, ktorá zostala na Slovensku, s obdivom hltá každé jeho slovo. Hovorí: "Tam je naozajstný život," a myslí pritom na Írsko. Alfrédova žena asi vie, o čom hovorí. Raz bola za manželom a nevedela sa vynačudovať, ako dobre sa mu žije. Po asi siedmom pive sme sa s Alfrédom dohodli, že ho v Írsku navštívim...
Na diaľničnom obchvate, severne od Dublinu, kde čakám na slovenského Róma Alfréda, postáva niekoľko rómskych detí z Rumunska. Zastavujú okoloidúce auta a do plastových pohárikov žobrú peniaze. Pri ceste stoja ich rodičia a pozorne sledujú, aby do nich nikto z vodičov nehodil kameň alebo vajíčko. Ešte donedávna žilo pri rušnom obchvate asi 100 rumunských Rómov, časť z nich už opustila Dublin, niektorí však ešte zostali. Pre istotu volám Alfrédovi na mobil.
"Yes," ozval sa sebavedome. Keď počuje môj hlas, na okamih zneistie. Hovorím mu, že som v Írsku, vysvetľujem mu, kde sa nachádzam. Nech si ma teda vyzdvihne a ubezpečujem, že taxi zaplatím ja. Alfréd nemá problém s peniazmi. Jeho veľký problém je čas. Priam trpí jeho nedostatkom. "To je ťažké, vieš, ja som ešte v robote. Nemôžem pre tebe nič urobiť, stratil by som džob," vysvetľuje mi. Chápem svojho známeho. Stratiť robotu v zahraničí je veľmi nepríjemné. Omnoho nepríjemnejšie ako zostať uprostred noci sám na neznámom mieste a v neznámom meste.
Janko z Trnavy
Prežil som noc bez ujmy na zdraví. Ráno volám Alfrédovi znova. V jeho hlase cítim, že je podráždený. Hovorí, že pracoval do pol štvrtej ráno. Potrebuje sa vyspať, pretože ide práve do práce. "Tu to nie je ako u vás," hovorí mi odmerane. "Tu treba v robote drieť, zadarmo ti nikto nič nedá."
Verím mu. Pýtam sa ho pre istotu, kde sa nachádza. Hovorí, že býva a pracuje v Corku - ale to mi predsa už hovoril niekoľkokrát.
"Od Dublinu je vzdialený asi tak, ako Trnava od Popradu," odhaduje vzdialenosť. Môj známy mi nikdy nehovoril, že pracuje v Corku.
V duchu mu odpúšťam, keď už je taký vyťažený.
Ak stihnem diaľkový autobus, dopoludnia budem určite v meste na juhozápadnom pobreží Írska. Môj známy mi ešte do telefónu dobrosrdečne radí, aby som sa vrátil domov. Som neoblomný, Alfréd rezignuje. "Tak sa pýtaj na Janka," poradil mi ešte.
V živote som Janka nevidel. Viem len, že je Alfrédov brat a do Írska odišiel počas veľkého exodu slovenských Rómov v roku 2004. Žije tam s celou svojou rodinou, matkou, sestrami aj ich deťmi a pravdepodobne patrí na juhozápadnom pobreží Írska medzi najznámejších Slovákov.
Z kaluže do blata
Cork je známy džezovým festivalmi a typickým írskymi barmi. Rozprestiera sa na ploche vyše 37 štvorcových kilometrov s asi 180-tisíc obyvateľmi je najväčším mesto v Írsku - zároveň je to najmenšie mesto na svete, ktoré sa môže hrdiť titulom svetové mesto kultúry. Pýtať sa v meste na Alfrédovho brata mi pripadá, ako hľadať ihlu v kope sena.
Volám Alfrédovi. Má vypnutý telefón. Túlam sa teda po meste. Je krátko popoludní a mesto chytá druhý dych. Na hlavnej ulici, neďaleko hotela Ashley, stretnem Janka. Nie Alfrédovho brata, ale Janka Tuleju kdesi od Košíc. Usmievavý Róm sedí na stoličke, rozťahuje harmoniku a spieva staré slovenské piesne. Za dve eurá, ktoré som hodil do škatuľky pri jeho nohách, odložil nástroj.
"Som z okolia Košíc," opakuje. Kúpil som pivo a hranolčeky. Tento starý muž prišiel do Írska z Anglicka, tak, ako väčšina tunajších Rómov. "Lepšie povedané, doviezli ma," vysvetľuje mi. Od rána do večera vyhráva na rušnej ulici, počíta drobné mince, potom si odskočí niekde na lacný obed a vypije pivo.
Janko je obeť úžerníka. Pred piatimi rokmi si celá jeho rodina - manželka, dcéra a zať, požičali peniaze na letenky do Anglicka a ešte donedávna ich úžerníkovi splácali.
Úžerník (Janko sa doteraz bojí jeho meno vysloviť nahlas) ich nútil v Anglicku žobrať. Všetky peniaze im bral, nechával im len niekoľko drobných na holé prežitie. Aj tak trvalo roky, kým svoj dlh splatili. Keď v Anglicku splatili úžerníkovi dlhy, odišli do Írska. Boli chudobní, ako keď prišli do Anglicka.
Koniec pôrodnej turistiky
Ešte donedávna Íri nemali príliš v láske tehotné Ázijčanky, černošky ani Rómky. Uberali im totiž z ich štedrého sociálneho systému peniaze. Stačilo, aby sa žene narodilo dieťa, a to sa stalo automaticky občanom Írska. Štát takýmto prisťahovalcom potom okamžite uznal sumu asi 1 500 eur (50-tisíc slovenských korún) na mesiac.
Dalo sa z toho žiť, dokonca aj platiť si slušný privát. Íri sa pokúsili zákon v referende štvorpätinovou väčšinou zmeniť. Ak prejde aj v parlamente, dieťa, ktoré sa narodí neírskym rodičom, nezíska automaticky občianstvo a s tým súvisiace vymoženosti. Íri nezabudli na svoju vlastnú vysťahovaleckú minulosť, ich krajina je posledným štátom EÚ, ktorý sa pokúša svoj sociálny systém kvôli prisťahovalcom zmeniť. Peniaze budú už priznané len osamelo žijúcej matke, ktorá navyše preukáže, že na území krajiny žije legálne aspoň tri roky.
To mi hovorí Tulejova dcéra, asi 30-ročná Rómka, ktorá podobný príspevok od štátu poberá. Je to jediný príjem, ktorý má. Jej manžel pracuje len načierno na stavbách a otec veľa na ulici nezarobí.
Janko medzitým mlčky počúva a pritakáva. "Takto tu žije veľa našich žien. Ja sa však čoskoro vrátim domov, chcem umrieť doma. Tam, kde som sa narodil."
Alfréd mlčí
Podvečer kľačí na námestí na kolenách stará Rómka. Spína ruky a pokorne prosí o almužnu. Zopár drobných mincí občas zakrúži vo vzduchu a dopadne do plastového pohárika. Rómka ani okom nemihne. Spozornie iba vtedy, keď do pohárika padne hodnotnejšia minca. Vyberie ju a starostlivo skryje do záhrenia.
Žena mlčí, aj keď sa jej snažím prihovoriť. Gestami mi naznačuje, že je nemá. Nemá je však len do toho okamihu, kým vytiahnem fotoaparát a začnem fotografovať. Fotoaparát jej okamžite vrátil reč. "Zaplať, keď si fotil," hovorí rýdzou slovenčinou.
Spoza jej chrbta vyšiel elegantne oblečený muž so zlatou retiazkou na krku. Jej syn alebo bodyguard, alebo oboje.
"Rozumieš po slovensky," nebezpečne zdvíha hlas. "Hovorí ti, aby si zaplatil." Vhodil som jej do plastového pohára zopár centov, muž sa spokojne usmial a žobráčka znova onemela.
Na autobusovej stanici si dám dve pivá s rómskym murárom z Topoľčian. Pracuje v Limericku a na hodinu má 14 eur. V Corku patrí medzi lepšie zarábajúcich Rómov. Murár však na mňa nemá čas, podobne ako ostatní Rómovia v meste. O niekoľko minút sa stratil v dave. Nerozumiem tomu. Zavolal som Alfrédovi. Má vypnutý telefón.
Útek pred zákonom
Na predmestiach Corku žije približne 40-tisíc ľudí, medzi nimi tisíce prisťahovalcov a zahraničných robotníkov. Rómovia zo Slovenska si tu postavili provizórne autodielne - pod šírym nebom. Niečo ako na predmestiach Londýna a Doveru. Do dielní im vozia vraky, ktoré rozoberajú a predávajú, čo sa predať dá.
To je jeden zo spôsobov ich obživy. Žijú v starých domoch neďaleko, ktoré pripomínajú Luník IX.
Títo Rómovia žijú v nepreniknuteľných komunitách, s vlastnými pravidlami. Medzi seba takmer nikoho nepustia. Niektorí dokonca tvrdia, že utiekli pred zákonom. Snažím sa s nimi nadviazať kontakt. "Sme riadne zaevidovaní na garde (polícia)," hovorí starší muž.
Keď ho chcem fotografovať, obnaží sa a ukáže prirodzenie. Mladší muž, asi syn, na mňa útočí skrutkovačom. Je mi jasné, že tu nie sú návštevy vítané.
Malý rómsky chlapec, ktorý sa vozil na starom kočíku, sa ma pýta, odkiaľ som. Povedal som mu. Chlapčekovi zažiarili oči. "Aj ja som z Trnavy. Môj tato tu len oberá jablká."
Znova volám Alfrédovi. Má zapnutý telefón. Hovorí, že sú to Rómovia z Topoľčian a Trnavy. Pýtam sa, kedy sa stretneme. Alfréd, ktorý je asi najpracovitejší slovenský Róm na juhozápadnom pobreží, je znova v robote. A bude pracovať až do pol štvrtej ráno. A zajtra? Tiež bude pracovať.
Nasledujúci deň mi Alfréd nezdvíha zase telefón, potom ho pre istotu vypol.
O niekoľko minút odchádzam diaľkovým autobusom do Dublinu. Mám čo robiť, aby som stihol večerný let. Na letisku som napísal Alfrédovi esemesku, že som v Dubline. Asi sa potešil.
Ospravedlňuje sa mi, že sme sa nemohli stretnúť. Veľmi sa tešil, ale nemohol. Vyhodili by ho z roboty. A on si chce robotu udržať. Napokon hovorí, že umýva riad v dedinskom hoteli, asi 25 kilometrov od Corku. S ním celá jeho rodina, majiteľ im platí na hodinu 8 eur a na rozlúčku mi hovorí: "Chápeš, nechcem stratiť džob..."