Albert Marenčin navštevoval v Paríži Sorbonu, stretol sa so surrealistami André Bretonom či Georgesom Sadoulom. Od roku 1977 bol členom surrealistickej skupiny v Československu. Pre HN hovorí o Luisovi Buňuelovi.
Prečo sa stal prvý film Luisa Buňuela Andalúzsky pes takým prevratným vo filmovom svete?
Andalúzsky pes je básnickou reflexiou a reakciou na svet a kapitalistické zriadenie, ktoré provokuje a uráža človeka svojím egoizmom a arogantnou demonštráciou peňazí a moci. Určuje osudy človeka, zapája ho do svojich mechanizmov, mení ľudské hodnoty na tovar, ktorý sa dá za peniaze kúpiť aj predať. Je to krutá obžaloba meštiackej spoločnosti, ktorá zradila ideály, z ktorých vzišla -- slobodu, rovnosť a bratstvo. A nahradila ich mocenskými mechanizmami.
Buňuel vo svojej tvorbe šokoval, urážal a provokoval práve pre nespokojnosť so spoločenskými mravmi?
O Buňuelovi a surrealistoch sa hovorí, že mali radi provokácie. V skutočnosti iba reflektovali provokácie v spoločnosti a jej inštitúcií. V tomto zmysle Buňuel svojimi dielami skutočne dodnes provokuje a burcuje tých, ktorí tieto anomálie a zvrátenosti považujú za normálne, zmierili sa s nimi a pomáhajú ich udržiavať a šíriť v podobe spoločenských konvencií a takzvaných mravných zásad.
Je teda prirodzené, že ostrie Buňuelovej kritiky je nasmerované najmä proti autorite štátnej a cirkevnej moci?
Áno. Pretože títo mocní tieto konvencie a zásady všetkými prostriedkami od školskej výchovy až po právny poriadok pomáhajú šíriť a upevňovať. V tomto zmysle boli a sú Buňuelove filmy Andalúzsky Pes a Zlatý vek v čase svojho vzniku aj útokom proti fašizmu, ktorý sa v tých rokoch začal rodiť z biedy a brutality.