V predchádzajúcej časti osud šepkára Krištofa mierne skomplikoval jeho sused udavač, a tak sa -- so stratou pamäti -- ocitol v kláštore Rádu sv. Eutanázie, ktorého sestry sa starajú o blaho umierajúcich.
Psík pozerajúci sa do ozvučného zariadenia gramofónu na obraze viktoriánskeho maliara Francisa Barrauda zbožne počúval hlas svojho pána, ktorý sa rinul naňho a na celý svet, akoby vedel zodpovedať všetky otázky, na ktoré si len možno spomenúť. Keď sa platňa s nápisom His Master´s Voice krútila, zmenil sa už len na rozmazanú škvrnu, ako všetky odpovede, ktoré sa najprv tvária veľmi zasvätene a konkrétne, a potom sa náhle rozplynú.
Krištof držal okolo pása sestru Ebrietu a spoločne tancovali na Bachovu Toccatu a fúgu F-dur. Vedľa neho sa vrteli sestra Echolália a sestra Eugenika zavesené do seba, obďaleč sa sem-tam mihla sestra Agónia, ktorá však zásadne tancovala sama. Diskotéky bývali v kláštore sv. Eutanázie vždy udalosťou.
Starý gramofón praskal a chrčal, akoby už naozaj mlel z posledného. Vždy stačilo len prísť a pokrútiť kľukou, aby sa do organových prelúdií znova vlial nový život. Bachovi sa nikdy ani len nesnívalo, že by sa na jeho hudbu dalo tancovať, ale keby videl nadšenie sestier, určite by sa pridal aj sám. Tanec samotný bol vlastne zmesou akéhosi nepravidelného tanga a foxtrotu.
"Zbožňujem hudbu...!" chichotala sa sestra Ebrieta. "Môj otec hrával na organe...! A išlo mu to od ruky -- mal totiž na každej šesť prstov!"
"V novinách písali, že vláda schválila nový zákon o pohrebných službách. Predložil ho nejaký Berger," ozvala sa vždy dobre informovaná sestra Eugenika.
"Ten Berger?" spýtala sa sestra Agónia.
"Ten Berger?" zopakovala sestra Echolália.
"Ktorý?"
"Ktorý?" zopakovala Echolália.
"Ale čo ho nepoznáš? No predsa -- ten Berger!"
"Ale čo ho nepoznáš? No predsa -- ten Berger!"
Krištofovi to niečo vzdialene pripomínalo, ale nevedel celkom presne čo. Tancoval teda ďalej.
Berger viditeľne chradol. Prestal ho baviť život.
Netešilo ho, že po triumfálnom návrate do Hnutia -- nasledujúcom po dlhom presviedčaní, na ktorom si dal obzvlášť záležať -- ho zvolili za výkonného predsedu a zároveň aj za čestného predsedu. A radosť mu nespravil ani fakt, že po každom jeho príchode na slávnostný snem sa ozval búrlivý potlesk. Ten stíchol až po tom, ako dvojnásobný predseda, unavený chmúrnymi myšlienkami, starosťami a vysokými dávkami trankvilizérov, zadriemal.
Sála stíchla. Nieslo sa v nej len melodické chrápanie zmnožené mikrofónmi, čo sa týčili pred veľkou limuzínou.
Felix sa priblížil k spiacemu telu a dôrazne ním pomykal. Berger otvoril jedno oko.
"Spím..." povedal tichým hlasom.
"Áno," odvetil sucho Felix. "Ale mali by ste predniesť nejaký prejav, pán premiér. Tí ľudia chcú od vás počuť zopár povzbudivých slov! Pozrite, ako na vás visia očami!"
"Ách, jaj...!" vzdychol Berger a prisunul si jeden z mikrofónov:
"No, mhm, všetko sa musí zmeniť...!" jeho hlas bol slabý, Berger ledva vyslovoval. "Všetko...! Ehm... é... no... Ja... nó... Takže... Ďakujem...! Ďakujem vám...! Všetko sa musí zmeniť...!"
Znovu sa ozval potlesk a ovácie. Členovia Hnutia vstávali zo svojich sedadiel a prevolávali mu na slávu.
Berger sa pokúsil o úsmev, ale vyšla z toho iba akási podivná grimasa. Chumáč vlasov mu spadol do čela. S námahou zodvihol dva prsty na znamenie víťazstva. Vôbec ho nechceli poslúchať. Triasli sa mu a udržal ich hore len s vypätím všetkých síl. Nakoniec mu ruka klesla do lona.
Felix ho jemným pohybom vtlačil hlbšie dovnútra limuzíny a so žiarivým úsmevom zabuchol dvere. Zdvihol ruku na pozdrav a dal pokyn šoférovi.
Míňali jasajúce davy.
Limuzína rýchlo plynula mestom. Berger musel za každú cenu stihnúť termín fotografovania. Na všetkých semaforoch svietila zelená. Policajti na motorkách zastavovali premávku a držali autá v odstupe. Všade sa ozývali ich sirény. V sanitke, ktorá ledva stíhala uháňajúci Lincoln, sa viezol aj tím psychiatrov. Tí bdeli nad Bergerovým chatrným duševným stavom.
Sedenie bolo veľmi dôležité. O Bergerovi totiž onedlho mala vyjsť oslavná kniha pod názvom Veľký. Mala mať tristo strán a päťstoosemdesiat fotografií. Pripravovali ju v rôznych jazykových mutáciách -- v angličtine, nemčine, vo francúzštine, ba dokonca aj v jazyku pidgin a v Braillovom písme -- všetko v ohromnom náklade. Editorkou bola Skirkaničová. Tejto úlohy sa zhostila naozaj bravúrne.
Jadrom a hlavnou náplňou veľkej knihy o Bergerovi mali byť oslavné eseje a príhovory. A popri Bergerových kolegoch z parlamentu sa rozhodli prispieť aj poprední profesori, umelci, športovci a vedci. Niektorí chválili kvality jeho auta, iní charakterové vlastnosti skvelého šoféra. Ale najviac superlatívov sa ušlo samotnému veľkému Záchrancovi národa ako ho postupne zo všetkých strán začali oslovovať.
V esejach sa písalo o Bergerovi ako o skromnom, pracovitom človeku, vždy ochotnom sa podeliť, múdrom, statočnom, neochvejne kráčajúcom za svojím cieľom, za svojím snom, víziou, ako o mužovi, ktorý pomáha ľuďom riešiť ich každodenné problémy. Jeden významný profesor, doktor vied, dokonca uviedol dlhý traktát o tom, aký je Berger dobrý a chápavý priateľ (Na prekážku nebolo ani to, že sa s ním zatiaľ ešte nikdy osobne nestretol...), ďalší sa rozplýval nad tým, ako Berger nekonečne miluje deti, ako sa obetuje za krajinu a za národ. Má veľké a dobré srdce. IQ na hranici geniality.
"Pre našu krajinu pracuje 23 hodín denne," písal istý popredný neurológ. "Spí iba jednu jedinú hodinu počas svojich ciest, v tvrdých podmienkach, v aute! Aj to len preto, aby svoj spánok venoval tým, čo ho najviac potrebujú -- úbohým ľuďom, ktorí trpia nespavosťou! Nemôže zniesť ich kruté trápenie, proste im chce akýmkoľvek možným spôsobom pomôcť!"
"Tvrdo pracuje, ale robí to len a len pre ľudí! Zostal totiž vždy tým prostým a jednoduchým človekom, chápajúcim najobyčajnejšie ľudské problémy a pocity!" rozplývala sa známa herečka.
"Nikdy si nezaložil rodinu. Preto nezištne miluje všetky rodiny v našej krajine, cíti sa byť ich neoddeliteľnou, bytostnou súčasťou!" dodal ešte na záver populárny spevák.
Termín takmer nestihli. Ale keď už limuzína konečne zaparkovala v priestrannom ateliéri s veľkou modrou kľúčovacou plochou a rozsvietili sa reflektory, Felix len nespokojne pobiehal dookola a neustále sa mračil na fotografov, vizážistov, maskérov a stylistov.
"Nie je to ono! Nie je to ono!" hundral.
Objednali tých najskúsenejších profesionálov, akí sa dali zohnať v celej strednej Európe. Krútili sa okolo limuzíny a hľadali čo najlepší uhol pohľadu. V tvárach mali výrazy hlbokého sústredenia.
"Nie! Nie je to ono! Priveďte nejaké deti! Ihneď!" vrčal Felix na početný štáb.
O hodinu sa štúdio hemžilo deťmi. Veľkými, malými, usmiatymi, smutnými, v čistých aj ufúľaných kostýmoch. Dievčatami a chlapcami každého veku.
O ďalšiu polhodinu ich bola plná limuzína a uprostred sedel usmiaty Berger. Na veľké modré plátno sa premietala rázovitá vidiecka krajina so zelenými lúkami a pasúcimi sa ovcami. Deti sa blažene usmievali, obrovský ventilátor im čechral vlasy. Zo všetkých tvárí vyžarovalo šťastie. Nečudo -- veď pod fotografiou, ktorá vznikla v tisícich variantoch, a napokon sa objavila aj na obálke knihy Veľký a vo všetkých novinách a časopisoch, neskôr stálo: Premiér Berger počas okružnej jazdy po krajine s deťmi zo sociálne slabších rodín.
Fotografovanie, ktoré sa natiahlo do neskorej noci, ukončila až malá nepríjemnosť. Onú nepríjemnosť spôsobilo batoľa, ktoré Berger po celý čas držal na rukách. Najprv mal pocit, že príjemné vlhké teplo na hrudi je len výplodom jeho fantázie. Potom mu však do nosa udrel nezameniteľný pach. Berger sa rozzúril. Triasol dieťaťom a kričal ako šialený:
"Vieš koľko stál tento oblek?! No vieš to? Vyhoďte ho, okamžite ho vyhoďte!"
Plačúce dieťa zachytil Felix a odovzdal ho vydesenej matke.
"No čo čumíte! Všetci preč, vy malí hajzli!!!" reval na deti, ktoré zliezali z kapoty Lincolna a tlačili sa rýchlo von cez strešné okno. "Vypadnite, bastardi!!! Už vás nechcem ani vidieť!!! Chcem byť sám!!! Počujete?!! Chcem byť sááám!!!!"
Deti ozlomkrky utekali.
"Choďte všetci do riti!!!" ziapal na fotografov, ktorí sa hekticky balili a snažili sa čo najrýchlejšie zmiznúť. "Choďte všetci do riti! Choďte všetci do riti!" skandoval, až kým posledný z nich za sebou nezabuchol dvere.
Bergerovi po tvári tiekli slzy. Ateliér bol náhle pustý a šerý. Vedľa limuzíny zostal stáť len verný Felix. Berger ho zdrapil za sako a zavesil sa naň, akoby sa ho už nikdy nemienil pustiť. Takmer vypadol z auta von.
"Kde je šepkár? Priveď mi ho. Nájdi ho...! Nájdi ho...!" opakoval zrúteným hlasom, až kým sa jeden zo psychiatrov nevkradol pod rúškom tmy do limuzíny a nepichol mu konskú dávku benzodiazepínu.
ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní románu zažijete niekoľko nečakaných zvratov, ktoré budú viesť k rozuzleniu záhady Krištofovho zmiznutia.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk