Na udalostiach okolo Kosova zarážajúce nie je jednostranné vyhlásenie nezávislosti, keď kosovskí lídri postavili medzinárodné spoločenstvo pred hotový fakt. Omnoho zarážajúcejšie je, ako USA a väčšina členských štátov EÚ tento akt prijala a uznala. Týka sa to aj Nemecka a Francúzska, ktoré Kosovo uznali medzi prvými, hoci pred piatimi rokmi práve tieto dva štáty patrili k najostrejším kritikom vojny v Iraku.
Obe udalosti majú pritom spoločného menovateľa. Je ním ignorovanie medzinárodného práva a paralyzovanie medzinárodných organizácií, ktorých úlohou je zabezpečovať jeho realizáciu. Rovnako účelovo ako v roku 2003 efektívny multilateralizmus nahradila politika z pozície sily. Takáto politika však nevytvára priestor na integráciu a spoluprácu pri rešpektovaní vzájomnej rovnosti partnerov, ale v konečnom dôsledku môže Európu vrátiť do čias spred konca studenej vojny, keď bola rozdelená na sféry vplyvov jednotlivých veľmocí.
V otázke Kosova z rozhodovacích procesov nebola eliminovaná iba OSN, ale aj EÚ, čo dáva za pravdu tým, ktorí spochybňujú jej schopnosť v krátkodobom, resp. strednodobom horizonte stať sa globálnym hráčom. Ešte horšie však je, že utrpela aj z morálneho hľadiska, minimálne v očiach pravoslávnych národov na Balkáne. Ruské aktivity v tomto regióne svedčia o tom, že na rozdiel od minulosti Západ musí počítať s možnou geopolitickou konkurenciou.
Juraj Marušiak
politológ
StoryEditor