Je narodiť sa ako génius prejavom Božej lásky alebo prekliatia? Je vlastniť obrovský dar a byť akýmsi nadčlovekom šťastím alebo trestom, pýta sa nová divadelná hra Amadeus, ktorú cez víkend premiérovali v historickej budove Slovenského národného divadla, kde Mozart ako zázračné dieťa naozaj koncertoval.
Slávnu hru anglického dramatika Petra Schaffera, ktorú diváci poznajú aj cez oscarový film Miloša Formana, na doskách SND zrežíroval Martin Huba.
Vyvolený Bohom
A Huba veľmi presvedčivo a suverééne stvárňuje aj hlavnú postavu, dvorného skladateľa na rakúskom cisárskom dvore Antonia Salieriho, pre ktorého je mladý Mozart tŕňom v oku. Pretože o tom, že Wolfgang Amadeus Mozart bol skutočným géniom, nemožno pochybovať. Veď chrlil jednu skladbu za druhou, niekedy dokonca až tak rýchlo, že ju ani nestihol zapísať na notový papier. Isto bol vyvolený Bohom, veď už len jeho meno Amadeus znamená vo voľnom preklade z latinčiny ten, ktorého má Boh rád, píše sa v bulletine k predstaveniu.
Koho postavenie je však v živote ľahšie? Toho nadprirodzene talentovaného alebo toho obyčajného, priemerného? Veď akceptovať inakosť je vždy oveľa ťažšie, ako sa uspokojiť s niečím, čomu všetci rozumejú. A aj napriek tomu, že práve priemernému Salierimu sa dostáva slávy aj uznania, nenachádza pokoj. Pretože nie jemu, ale Mozartovi daroval Boh talent načúvať najdokonalejšej hudbe a prinášať ju na zem.
Uprostred deja teda stojí mladý génius Mozart, ktorého výborne stvárnil herec Ondrej Kovaľ. Presvedčivo, aj keď občas ukričane, zahral človeka vedomého si svojej geniality a súčasne nepochopeného okolím a spoločnosťou. A neskôr totálne zruinovanú trosku, ktorú prenasledujú vidiny a ktorá si sama napíše na pohreb monštruózne dielo Rekviem.
Šialenstvo
Oproti sebe stoja dve silné postavy, ktoré bojujú. Nie však otvorene, skôr vnútorne, a cez hudbu, ktorú počuť v inscenácii naživo aj z playbacku. Lebo kým Salieriho hudba znie skôr úsmevne, tá Mozartova prebúdza každú jednu bunku v tele. A práve cez ňu sa Boh prihovára ľuďom. A s tým sa Salieri nedokáže zmieriť. On, len on totiž túžil mať tento dar.
"Je osud vedomia, že som nepomazaný/nepomazaná čímkoľvek výnimočným, prekliatím alebo darom? Je toto vedomie príliš kruté, najmä ak sú naše vlastné ambície umocnené schopnosťou rozpoznať pravé, nami nedosiahnuteľné hodnoty? A s tým súvisí jedna zásadná, v podstate morálna otázka: oprávňujú nás naše ambície a komplexy zasahovať negatívne do osudu výnimočných, obdarených, vyvolených, šťastných či nešťastných? Akej spravodlivosti sa vlastne v mene priemernosti môžeme domáhať, respektíve k akej znesiteľnej existencii sa môžeme dopátrať?“ pýta sa dramaturgička Darina Abrahámová.
Hlavné postavy pátrajú. Pýtajú sa Boha aj samých seba. A dopátrajú sa k jednému. K šialenstvu. Mozart azda preto, že medzi šialenstvom a genialitou je len tenká čiara. A tak je Kovaľov Mozart s červenou aj strapatou parochňou výstredný, bláznivo až choro sa smeje, erotické chúťky predvádza na verejnosti, provokuje, nadáva. Šialené rozmery má aj jeho tvorba, dychtivosť, intenzita, s akou zapisuje noty, počuje hudbu.
Aj Salieri na konci svojho života prepadá šialenstvu a končí v blázinci. Nie preto, že bol geniálny, ale práve naopak, nezvládol uniesť svoju negenialitu zoči-voči najväčšiemu hudobnému géniovi. A končí v totálnom zabudnutí a posmechu, zatiaľ čo Mozartova hudba je nesmrteľná.