O nedovolenom zvyšovaní výkonnosti sa začalo viac hovoriť po poslednom ročníku prestížnej cyklistickej súťaže Tour de France. Škandály akoby sňali závoj z očí prekvapenej verejnosti. Ozývajú sa hlasy, hovoriace o katastrofálnom konci pretekov, ale i o tom, že takéto preteky sa bez dopingu ani nedajú vyhrať. Pretekárska cyklistika sa stáva synonymom dopingu, pritom však ani ďalšie športové disciplíny nezostávajú s čistým štítom.
Dlhoročný slovenský športový komentátor Karol Polák tvrdí, že vrcholový šport je presiaknutý dopingom aj intrigami. "Boj proti dopingu je ako boj s veternými mlynmi. Kým bude fúkať vietor, dovtedy sa tie mlyny budú krútiť," hovorí Polák pre HN. Kým budú existovať tlaky na neustály rast výkonu, bude tu i vysoký dopyt po akýchkoľvek prostriedkoch, ktoré tento rast podporia.
Šport ako jediná možnosť vyniknúť
Podľa Karola Poláka v dnešnej dobe vytvárajú tlak na športovcov veľké firmy, za ktoré títo borci zápolia. Zdôrazňuje, že kde ide o veľké peniaze, tam sú dôležité výsledky, víťazstvá, a je jedno, akým spôsobom sa dosiahnu.
To však neznamená, že v "zlatých časoch" socializmu, keď športovcov sponzoroval štát, sa súperilo čisto. Naopak, na svetlo sveta sa postupne dostávajú dôkazy o hrôzostrašných praktikách vo vrcholovom športe komunistického bloku v osemdesiatych rokoch minulého storočia. O tom, že športovci boli organizovane nútení požívať látky zvyšujúce ich výkon, i keď sa vedelo, že tieto preparáty ich zdravotne zdevastujú. Zdravie totiž nebolo dôležité. Podstatný bol výkon a úspešná reprezentácia socialistického športu. Išlo o veľa.
"Vtedajší režim bral šport ako jednu z mála oblastí, v ktorej bolo možné súperiť so Západom, a niekedy i zvíťaziť. V ekonomike, vo vede a v ďalších oblastiach to totiž nešlo," vysvetľuje športový lekár Dušan Hamar. Od polovice osemdesiatych rokov preto štát pod vedením Komunistickej strany Československa (KSČ) vzal doping vrcholových športovcov do vlastných rúk.
Ústav pre organizovaný doping
"Ak chcel športovec niečo dosiahnuť, musel sa stať členom Československého svazu tělesné výchovy (ČSTV). Tento orgán sídlil v Prahe a združoval vrcholových športovcov. Ako jediný v krajine im tiež poskytoval adekvátne tréningové podmienky, podporu a finančné zázemie," informuje HN Jaroslav Nekola, v súčasnosti riaditeľ Antidopingového výboru Českej republiky.
Nekola od roku 1984 do pádu režimu v roku 1989 pôsobil v ČSTV ako vedúci odboru pre zdravotníctvo a vedu. Jeho odbor však nezodpovedal za zdravotnú starostlivosť o vrcholových športovcov. To mal v kompetencii takzvaný Ústav národního zdraví pro vrcholový sport. Založilo ho v roku 1985 vtedajšie ministerstvo zdravotníctva na priamu výzvu Ústredného výboru KSČ. Jeho vznik iniciovalo vedenie ČSTV v snahe zvýšiť výkonnosť československých športovcov, ktorí zaostávali nielen za Západom, ale i za rivalmi v rámci komunistického bloku. Najmä Nemecko a Sovietsky zväz dosahovali vynikajúce športové výsledky vďaka chemickej podpore svojich atlétov. Ústav národního zdraví pro vrcholový sport tak vznikol s jediným cieľom - organizovať a zabezpečovať hromadné užívanie dopingu.
Jednoduchý systém
Systém fungoval jednoducho. "Športovec, ak chcel vstúpiť do vrcholového športu, musel podpísať, že súhlasí s komplexnou starostlivosťou ČSTV vrátane tréningov, zdravotnej starostlivosti, výživy i takzvaných podporných prostriedkov, čo bolo slovné spojenie označujúce doping," vysvetľuje Nekola. Úlohou Ústavu národního zdraví pro vrcholový sport, ktorý združoval množstvo lekárov a biológov, bolo naordinovať jednotlivým športovcom optimálne dávky dopingových prostriedkov tak, aby sa maximálne zvýšil ich športový výkon. Športovci boli súčasne pod prísnym lekárskym dozorom, čo sčasti znižovalo riziko poškodenia zdravia.
Hamar i Nekola štátom riadený doping jednoznačne odsudzujú. "Bolo to nelegálne a neetické." Na druhej strane priznávajú, že to bolo lepšie, ako keby doping dávkovali svojim zverencom sami tréneri, bez konzultácie s lekármi a bez lekárskej kontroly. Dopovali napokon i športovci zo Západu, aj keď tam to nebolo riadené štátom. Aby ich však naši atléti mohli prekonať, štát nesmel nechať nič na náhodu.
"Nákup všetkých prostriedkov financovalo ministerstvo zdravotníctva z peňazí daňových poplatníkov, uvádza Nekola. Na doping sa používali najmä takzvané anabolické steroidy, čiže látky svojím účinkom podobné testosterónu. Išlo o bežne vyrábané lieky ako Dianabol, Stanazol či Stromba, ktoré sa normálne užívali pri vážnych, napríklad nádorových ochoreniach či pri ťažkých poúrazových stavoch, keď zabraňovali prílišnému ochabnutiu svalstva. Ako upozorňuje Hamar, dopyt po týchto liekoch zo strany športových organizácií bol neporovnateľne vyšší ako dopyt zo strany pacientov. Podľa Nekolu sa na doping zneužívali lieky najmä od domácich výrobcov, ako boli česká Spofa či slovenská Slovakofarma.
Slovensko hrdinsky čisté
Karol Gumán, bývalý aktívny vzpierač a tiež predseda Československého zväzu vzpierania, dodáva, že anaboliká sa dali v osemdesiatych rokoch kúpiť v Sovietskom zväze. "Predávali sa tam hocikde na trhu, na letisku, za smiešne ceny," hovorí Gumán pre HN.
Slovenský šport však bol údajne čistý, a to najmä z toho dôvodu, že prípravu vrcholových športovcov na medzinárodné súťaže mala pod palcom Praha. "Športové organizácie na Slovensku nemali pre medzinárodné súťaže kompetencie," tvrdí František Chmelár, súčasný predseda Slovenského olympijského výboru. "V Prahe sa navyše báli autority slovenského lekára profesora Pavla Handzu, ktorý striktne odmietal používanie dopingu," dodáva Chmelár.
Nekola jeho slová potvrdzuje. Dnes už zosnulý profesor Handza nebol v komunistickej strane, ale mal za sebou hrdinskú povstaleckú minulosť a tešil sa vysokej autorite. Ako šéf kliniky telovýchovného lekárstva svojím nekompromisným postojom voči dopingu slovenským športovým lekárom nedovolil, aby sa angažovali v rozširovaní nepovolených látok. Na druhej strane nemohol zabrániť individuálnym prípadom. Navyše, kto chcel byť skutočne úspešný vo vrcholovom športe, ten musel tak či tak odísť do Prahy, kde sa ho už ujali doktori z "ústavu".
Dôkazy len nepriame
O štátom organizovanom systematickom dopingu v československom vrcholovom športe sa verejnosť nesmela dozvedieť. Všetky materiály a dokumenty pojednávajúce o tejto citlivej téme boli prísne utajované a mnohé z nich zničené. Dokazovanie je preto podľa Nekolu mimoriadne ťažké.
Ako nepriamy dôkaz môžu slúžiť kontrolné testy u športovcov, ktorí odchádzali reprezentovať našu vlasť do zahraničia. "Anabolické steroidy sa brali hlavne počas tréningov a športovci ich vysadili niekoľko týždňov pred pretekmi," vysvetľuje Nekola. Ak by stopy po ich užívaní zistili zahraničné dopingové kontroly, bola by z toho medzinárodná blamáž, preto boli športovci testovaní tajne v špeciálnom laboratóriu ešte v Prahe. U koho sa našiel pozitívny nález, ten do zahraničia necestoval, narýchlo sa vymyslel nejaký dôvod, napríklad ochorenie či zranenie. Nekola dodáva, že napriek snahe o zničenie dôkazov sa zachovalo niekoľko záznamov o týchto testoch a ich výsledkoch. Najmä vďaka týmto záznamom sa dostávajú na povrch skutočnosti, ktoré mali zostať navždy pochované. Nekola sľubuje, že tajné dokumenty sa chystá zverejniť v spolupráci s Ústavom pre dokumentáciu zločinov komunizmu. Máme sa na čo tešiť.