OTÁZKA: Na aké cestovateľské zážitky z 80. rokov minulého storočia si spomínate?
Ľuboš Fellner, riaditeľ Bubo Travel Agency
Revolúcia ma zastihla v pitevni, v treťom ročníku Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Dovtedy som cestoval najmä po Slovensku a Čechách. Vlakom, na bicykli, pešo, na člne. Niekoľkokrát som splavil Hron, Dunaj a Lužnicu, prešiel som pešo slovenské hory. S kamarátom Karolom sme si ušili oblečenie z bonekanu, zohnali stan a ruksak Gema, dali si ušiť vibramy a spacák s kačacím perím na mieru. Obuli sme si bežky, zobrali 200 korún a vyrazili. Vtedy sme boli na hrebeni Nízkych Tatier sami. Raz som stretol polárnika Petra Valušiaka, ktorý za sebou ťahal pneumatiky a trénoval na prechod severného pólu.
Robert Kohlmann, šéf CK Pressburg Bratislava
V období socializmu som ako väčšina občanov cestoval hlavne po krajinách východného bloku. Intenzívne si preto spomínam na tri týždne strávené pri mori vo Francúzsku, kde sme mali rodinu - bol som malý chlapec a pri ceste späť cez Švajčiarsko a Rakúsko sme nevedeli trafiť domov. Kúsok diaľnice totiž viedol cez Nemecko a colníci nás bez víz nechceli pustiť. Až na tretí raz sme pochopili, že musíme ísť po vedľajších cestách a nemôžeme sa riadiť podľa značenia. Našťastie, dnešný turista je od stresujúcich "zážitkov" s vízami, devízovými prísľubmi, vycestovacími doložkami a kontrolami na hraniciach uchránený a môže sa pohybovať slobodne.
Oliver Kluch, riaditeľ CK Koala Tours
V roku 1989 som bol žiakom 5. ročníka základnej školy, a teda obdobie komunizmu sa spája s mojím detstvom. Napriek tomu si veľmi dobre pamätám na zážitky z dovoleniek s rodičmi v Maďarsku pri jazere Balaton, kam sme chodili každé leto. Do pamäte sa mi vryli aj dovolenky so starými rodičmi na chate na Slovensku. Najďalej som bol vo vtedajšej Juhoslávii ako účastník detskej pobytovej rekreácie, ktorú organizovali poľnohospodárske odbory. Bol to pre mňa obrovský zážitok, keďže som sa dovtedy dostal od rodného mesta najďalej do vzdialenosti 500 kilometrov.
Tibor Bajaník, riaditeľ CK Fifo Piešťany
Každé prekročenie hranice bolo dobrodružstvom. V roku 1983 som sa rozhodol, že si poznatky zo štúdia ekonomiky cestovného ruchu overím v praxi - pripravil som si viacročné úspory, vytvoril plán cesty a rozhodol sa pre Veľkú Britániu. Zastavilo ma študijné oddelenie. Na otázku prečo? som dostal jasnú odpoveď: "Lebo deň je biely a noc čierna!" Po tejto skúsenosti som sa rozhodol, že navštívim všetky kúty "socialistického sveta". Pri svojich putovaniach som sa dostal do Uzbekistanu - výrazne na mňa zapôsobila Buchara. Hoci vo vtedajšom Sovietskom zväze "zúril" socializmus, tento kút sveta si zachovával svoje tradície: v piatok sa nepracovalo, pretože uzbeckí moslimovia venovali deň modlitbe.