Na prelome 13. a 14. storočia sa v Uhorsku vyformovala silná šľachtická trieda. Vláda kráľa nad územím bola len formálna, skutočnú politickú i vojenskú moc mali v rukách veľmoži, pričom jedným z najvýznamnejších bol Matúš Čák Trenčiansky. Počas jeho života sa na uhorskom tróne vystriedalo až sedem kráľov, čo je len ďalší z dôkazov, že kráľovská pozícia bola v danej dobe neistá. Posledný z nich, Karol Róbert z Anjou, sa rozhodol rázne skoncovať s týmto stavom, nikdy sa mu však nepodarilo zlomiť moc "pána Váhu a Tatier".
Matúš Čák pochádzal zo starobylého rodu, jeho otec zastával funkciu palatína na kráľovskom dvore. I mladý Matúš sa zo začiatku osvedčil ako spojenec kráľa Ondreja III., keď v roku 1292 preňho dobyl Bratislavský hrad od vzbúrených šľachticov. Za odmenu získal veľké majetky, zmocnil sa i Trenčianskeho hradu, z ktorého urobil svoju základňu. Karol Róbert po tom, ako v roku 1308 nastúpil na uhorský trón, ho v roku 1310 vymenoval za palatína s úlohou prinavrátiť korune a cirkvi odcudzené majetky. Matúš sa pustil do tejto úlohy skutočne horlivo, splnil však len jej prvú časť. Získané hrady a panstvá totiž neodovzdával kráľovi, ale obsadzoval ich svojimi ľuďmi. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 a 1312 tak Matúš Čák ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradov. Karol Róbert ho funkcie palatína zbavil, ale nebolo mu to nič platné, pokiaľ ho nedokázal poraziť vojensky. Nasledovalo desaťročie bojov, v ktorých sa trenčiansky veľmož ukázal pre kráľa prisilným "sústom". Karol Róbert pritom postupne zlomil moc všetkých ostatných veľmožov. Začiatkom 20. rokov 14. storočia kontroloval už celú krajinu, okrem Matúšových dŕžav, čiže Trenčianskej, Nitrianskej a Tekovskej župy. Tých sa zmocnil až v lete 1321, čiže po Matúšovej smrti. Územiu, ktoré tvorilo jadro Čákovho panstva, sa však ešte stáročia potom hovorilo "Matúšova zem".
StoryEditor