Charta 77, petičný dokument, ktorým ľudia rôznych politických názorov žiadali vtedajšiu vládu, aby sa riadila medzinárodnými zmluvami o dodržiavaní ľudských práv, ktoré sama podpísala. Názov pochádza z jej prvého dokumentu z 1. januára 1977, ktorý podpísalo vyše 200 ľudí, najmä v Čechách. Slovenska sa Charta 77 až tak netýkala, pretože veľa ľudí o nej ani nevedelo. V období pred rokom 1989 boli signatári charty prenasledovaní a označovaní ako nepriatelia štátu a socialistického zriadenia.
Dnes sa na Chartu 77 pozeráme ako na prejav občianskej statočnosti, ako na demonštráciu odhodlania ukázať neslobodnému režimu, že tu stále sú ľudia, ktorí sú proti útlaku. Kritici niekedy Charte vyčítajú, že jej znenie je príliš intelektuálne, a preto nemohla osloviť široké masy.
Alexander Dubček, hlavný predstaviteľ demokratizačného procesu označovaného ako Pražská jar. V dôsledku normalizácie musel odísť z politického života a normalizačná moc by ho najradšej, ako symbol demokratizácie, úplne vymazala z vedomia ľudí. Preto sa o ňom takmer nepísalo, a keď vôbec, tak bol označovaný za pravicového oportunistu, ktorý zradil ideály socializmu.
Dnes je Dubček vnímaný veľmi nekriticky, ako symbol slobody. Každú osobnosť však treba posudzovať i z hľadiska psychologického vývinu. Dubček bol v päťdesiatych rokoch zapáleným komunistom, ktorý študoval politické vedy v Moskve.
Jozef Tiso, prezident klérofašistickej Slovenskej republiky, nemohol byť komunistami vnímaný inak ako Hitlerov lokaj, ktorý mohol len plniť príkazy a želania svojho pána. Tiso mal v očiach komunistov ešte ďalšiu stigmu, a to, že bol katolíckym kňazom.
Dnes sa na osobnosť Jozefa Tisu snažíme pozerať v celej jej komplexnosti. Súhlasom s vytvorením slovenského štátu zabránil rozdeleniu krajiny medzi Poľsko a Maďarsko, je však zodpovedný za smrť desiatok tisíc Židov, ktorých štát deportoval do koncentračných táborov. Existujú i kruhy, ktoré sa z Tisa snažia spraviť martýra, nevinnú obeť okolností či hrdinu, ktorý vytvorením slovenského štátu zavŕšil snahy nášho národa o samostatnosť.
Snáď najturbulentnejším vývojom prešlo hodnotenie osobnosti Gustáva Husáka. V šesťdesiatych rokoch bol takmer "zbožšťovaný", pretože ľudia si pamätali, že bol obeťou tvrdého komunistického režimu v päťdesiatych rokoch, dokonca stál veľmi blízko popraviska. V čase, keď sa Husák dostal na čelo štátu i komunistickej strany, jeho gloriola bola nedotknuteľná, aj keď medzi ľuďmi jeho podpora opadala.
Dnes historici vnímajú osobnosť Gustáva Husáka vo viacerých vrstvách. Oceňujú jeho hrdinstvo počas protifašistického odboja i Povstania, ako i reformné snahy v druhej polovici šesťdesiatych rokov po boku Alexandra Dubčeka. Jeho pôsobenie ako hlavného normalizátora v sedemdesiatych rokoch je však už menej pozitívne.
Slovenské národné povstanie je stále vnímané rovnako pozitívne, ako aj pred rokom 1989. Interpretácia sa však líši. V osemdesiatych rokoch sa preceňovala úloha komunistov, učebnice dejepisu dávali ilegálnu Komunistickú stranu Československa do čela protifašistického odboja.
Dnes sa viac zdôrazňuje, že existoval i nekomunistický odboj, alebo fakt, že do príprav Povstania sa zapojil aj vtedajší minister obrany slovenského štátu Ferdinand Čatloš. Dokonca niektorí historici tvrdia, že komunistickí partizáni, vedení sovietskymi výsadkármi, svojimi teroristickými aktivitami urýchlili okupáciu Slovenska, a tým aj začiatok Povstania v nevýhodnej pozícii pre Slovensko.
Milan Rastislav Štefánik sa v učebniciach dejepisu z osemdesiatych rokov ani nespomína. Len okrajovo sa uvádza, že z obavy, aby revolučné hnutie v našich krajinách nevyústilo do socialistickej revolúcie, umožnili víťazné kapitalistické mocnosti po prvej svetovej vojne T. G. Masarykovi a jeho spolupracovníkom vytvoriť buržoáznu vládu. Vznik Československa v roku 1918 totiž vtedajšie dejepisectvo prezentovalo ako premárnenú príležitosť vytvoriť na troskách Rakúsko-Uhorska socialistický štát v spojenectve so Sovietskym zväzom.
Dnes takáto predstava pripomína skôr nočnú moru. Štefánik je uznaný ako dôležitá osobnosť, bez ktorej je ťažké si vznik samostatného Československa vôbec predstaviť. Je vnímaný jednoznačne pozitívne, možno aj preto, že zomrel mladý a možné negatívne črty jeho osobnosti sa nemali šancu prejaviť.
O vzniku slovenského štátu v marci 1939 sa dodnes vedú diskusie a nedá sa povedať, že by išlo o jednoznačne pozitívnu či negatívnu udalosť. Socialistická historiografia ľutovala rozbitie Československa a o slovenskom štáte sa vyjadrovala ako o nedemokratickom, fašistickom, protisocialistickom a vedenom slovenskou buržoáziou, a v podstate mala pravdu. Tiež nikto z historikov v súčasnosti neoponuje tvrdeniu, že išlo o vazalský štát, ktorý musel plniť príkazy tretej ríše. Otázne však zostáva, čo by sa stalo, keby slovenský štát nebol vznikol a Slovensko by prestalo existovať, rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko.
Víťazný február, oslavovaný komunistickou mocou ako víťazstvo pracujúceho ľudu. 25. február bol každoročne sviatkom na pamiatku toho, keď vtedajší československý prezident Edvard Beneš pod nátlakom prijal demisiu nekomunistických ministrov vo vláde a na ich miesto potom musel vymenovať nominantov KSČ.
Dnes sa historici v hodnotení tohto momentu rôznia. Podľa jedných išlo o formálne zavŕšenie procesu, ktorý sa začal už po vojne, keď sa Československo na základe dohody víťazných mocností dostalo pod sféru vplyvu Sovietskeho zväzu. Podľa iných išlo o zneužitie moci komunistami, ktorí už v tom čase mali obrovskú podporu más, i svoje ozbrojené zložky: Ľudové milície.