Je len málo historických udalostí, ktoré by v nás rozpaľovali také vášne ako Tisovo Slovensko. Prvý samostatný štát Slovákov v histórii vzbudzuje v niektorých ľuďoch hrdosť a národné sebavedomie, v ďalších vyvoláva pocity hanby a viny. Vojnový slovenský štát Slovákov spája len v jedinom - a to v tom, že ich dokonale rozdeľuje.
Slováci majú za sebou ťažké dejiny, zjednodušene povedané, boli niekoľko storočí viac bití ako sýti. Stovky rokov trpeli pod uhorskou nadvládou, po prvej svetovej vojne sa dočkali úľavy vo forme vzniku Československa a zmeny patronátu z brutálneho maďarského na miernejší český. Túžba po samostatnom štáte v Slovákoch dozrievala dlho a drala sa na povrch pri každej zlomovej situácii, keď sa zdalo, že by mohla byť splniteľná. Nanešťastie, dávny sen Slovákov sa podarilo naplniť za zahanbujúcich podmienok a za cenu, ktorej rozhodne nebol tento samostatný štát hoden. Prvé samostatné štátne zriadenie, ktorého sa Slováci po rokoch poroby dočkali, bolo fašisticko-nacistickým hybridom a ich nezávislosť bola vykúpená viac ako sedemdesiatimi tisícmi vyhasnutých židovských životov. Samostatné, no tragicky samostatné Slovensko vzniklo 14. marca 1939 a my si tento piatok pripomíname jeho neokrúhle 69. výročie. Ako? Zhromaždeniami pred rodným domom a hrobom jeho prezidenta, Dr. Jozefa Tisa, stretnutiami pravicových extrémistov, tichým povzdychnutím jeho kritikov či ľahostajnosťou a nepozornosťou mladej generácie.
Kde je pravda?
Prvý slovenský štát rozdeľuje slovenskú verejnosť, laickú i odbornú, už takmer sedem desaťročí. Aké vnímanie samostatného slovenského štátu, od jesene 1939 samostatnej Slovenskej republiky, je objektívne? Aká interpretácia jeho roly je tá správna? Aký postoj nemožno považovať za arogantný, ale primeraný? Do akej miery je sebareflexia adekvátne kritická bez toho, aby bola sebaponižujúca? Kde sa začína idealizácia a kde udupávanie jeho významu? Kde sa rodí jeho mýtizácia a prekrúcajú sa fakty? Ako sa naučiť pozerať sa na prvý slovenský štát čo najvecnejšie a s potrebným odstupom, bez zbytočných emócií a vášní? Je naozaj ťažké zorientovať sa medzi toľkými rôzniacimi sa postojmi a názormi.
Žijeme v čase, keď sú dejiny dezinterpretované, relativizované, politicky zneužívané. Najskôr ich prepisujú víťazi, potom vládnuce strany. Tie s dejinami obratne narábajú tak, aby im slúžili ako doplnkový prostriedok na splnenie vybraného účelu. Dopátrať sa k nepodfarbeným faktom je takmer nemožné. Preto je dôležité osvojiť si aspoň čo najracionálnejší a najprofesionálnejší prístup v nazeraní na ne. "My sami musíme byť schopní správne rozlíšiť, pomenovať a zdôvodniť udalosti našich dejín. To znamená, že Slováci si musia svoje dejiny písať v slovenskom duchu. Na Slovensku však existuje anomália, že aj mnohí, podľa občianstva slovenskí historici skúmajú dejiny z neslovenských hľadísk a pozícií," pomocou kritiky približuje správny uhol pohľadu na vyrovnávanie sa s národnými dejinami, vrátane prvého slovenského štátu, Peter Mulík zo Slovenského historického ústavu Matice slovenskej.
"Slovenský štát bol historickou realitou. Nevznikol ako výsledok vojnových zmien a vojenských operácií. Nebol to nijaký ,vojnový slovenský štát´. Vznikol ako dôsledok vtedajšej geopolitickej situácie a diplomacie, keď jediným hegemónom kontinentálnej Európy bolo Nemecko. Nevznikol náhodne. Je výsledkom dvadsaťročného cieľavedomého hnutia za autonómiu Slovenska. Celý tento proces mal totiž gradáciu. V marci 1938 senátor Karol Mederly predložil senátu Československého národného zhromaždenia návrh na riešenie vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Tento návrh z dielne Hlinkovej slovenskej ľudovej strany predpokladal ústavnoprávne uznať Slovákov za osobitný národ, prijať nový jazykový zákon zabezpečujúci absolútnu rovnoprávnosť slovenčiny s češtinou, ustanoviť v zmysle Pittsburskej dohody slovenský parlament, zreformovať vnútorné hranice krajín so zreteľom na pričlenenie Moravského Slovenska k autonómnej Slovenskej krajine a uskutočniť školskú reformu s uvedením kresťanských zásad do vyučovacích osnov všetkých škôl," približuje proces vzniku prvého slovenského štátu Mulík.
Množstvo plusov...
Kontroverznosť do vzniku slovenského štátu vnášajú okolnosti a podmienky, za akých sa tento zrod nového štátneho útvaru uskutočnil. Odľahčene povedané, Slováci mali nešťastie v šťastí, že ich prvý štát, prvá samostatná republika stála na pilieroch fašizmu a nacizmu, že za svoj vznik mohla vďačiť vo veľkej miere jednému z najväčších zločincov 20. storočia Adolfovi Hitlerovi a že protihodnotou za jej vznik bola smrť viac ako siedmich desiatok tisíc Židov na jeho území. Podľa publikácie Zamlčovaná pravda o Tisovi a slovenskom štáte bol komentár vlády k nariadeniu O právnom postavení Židov, ktoré do dejín vstúpilo ako Židovský kódex, stručné a jasné: "Máme prísnejšie rasové zákony ako norimberské zákony."
A tak nečudo, že kým niektorí obyvatelia Slovenska oslavujú prvý oficiálny prejav slovenskej štátnej nezávislosti a v sebaklame alebo v ľahostajnosti prižmurujú oči nad jeho zločinmi, ďalší ho nazývajú hanbou a čiernou škvrnou na stránkach slovenských dejín. Kolaboráciou s Nemeckom, deportáciami Židov a ďalšími zverstvami vykúpený mier priniesol Slovensku hospodársky rozmach, ktorý dnes nespochybňujú ani jeho najväčší kritici. Vo vojnou zúriacej Európe stálo samostatné Slovensko v milosrdnom závetrí, vyhlo sa najväčším bitkám, tragédiám a katastrofám. Za hospodársky jednoznačne osožné pokladá obdobie medzi rokmi 1939 až 1945 Matica slovenská. "Matica v období prvej slovenskej republiky podstatne rozšírila slovenský vedecko-literárny výskum, rozvinula tvorbu a publikovanie vedeckých prác, zhromažďovala a sprístupňovala bohatstvo knižných, rukopisných zbierok k dejinám slovenskej národnej kultúry, vydávala, propagovala a rozširovala diela klasikov slovenskej literatúry," vyratúva Peter Mulík a prvému slovenskému štátu pripisuje niekoľko ďalších plusov. "Režim slovenského štátu bol taký, aký mohol v daných podmienkach a v danej situácii byť. To nič nemení na skutočnosti, že tento štát vytvoril pre slovenský národ také vhodné podmienky rozvoja kultúry, školstva, osvety, vedy a ekonomiky, ktoré okolité národy ako Česi, Rakúšania a Poliaci nemali, pretože svoje historické štáty, žiaľ, stratili."
S Petrom Mulíkom z Matice slovenskej súhlasí aj obdivovateľ osoby Jozefa Tisa a obhajovateľ prvého slovenského štátu, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za SNS Jozef Rydlo. "Za slovenského štátu sa vo veľkej miere podporovala vzdelanosť. Postavili sa nové školy, vychádzali zaujímavé knihy, posilnila sa Matica slovenská. Prezident Tiso založil Slovenskú akadémiu vied a umení, dobudovalo sa vysoké školstvo. Stavali sa železnice, cesty, vybudoval sa určitý sociálny systém, podporovali sa rodiny, bola nezanedbateľná hospodárska stabilita, pevná mena, prosperoval medzinárodný obchod," vyjadril sa pre Hospodárske noviny.
...za cenu tragických mínusov
Aj Mulík priznáva, že v neprospech legitimizácie prvého slovenského štátu ako prijateľnej štátnej entity hrá neodškriepiteľnú rolu najmä jeden závažný fakt - že mal odsúdeniahodný, ergo totalitný režim. Ten kázal na Slovensku v každodennej praxi uplatňovať rasizmus, velikášsky nacionalizmus a nátlakovú religiozitu. S Petrom Mulíkom súhlasí i Jozef Rydlo. Tiež pokladá za jediné negatívum režim. "Naučme sa však rozlišovať medzi pojmom štát a pojmom režim," dodáva.
Možno však oddeliť štát od jeho režimu? Problémom v pristupovaní k prvému slovenskému štátu sú dnes teda dve veci: jednak fakt, že šlo o štátne zriadenie fašisticko-nacistického charakteru, za ktorého fungovania sa napáchalo množstvo zločinov proti ľudskosti, a jednak to, že sa k tomuto jeho negatívnemu odkazu dodnes hlásia niektorí verejní činitelia a sú ním motivované niektoré slovenské extrémistické skupiny. Laxným prístupom k výučbe národných dejín 20. storočia na stredných školách vzniká priestor na dezinformácie či hluché miesta u dospievajúcej generácie, na zľahostajnenie postoja voči zločinom minulosti a dáva priestor na rýchlejšie stotožňovanie sa s demagógiou šírenou napríklad politickými predstaviteľmi. V takejto atmosfére sa vnímanie dejín skresľuje rýchlo a jednoducho a otvára dvere k sfanatizovanému postoju voči tejto historickej skutočnosti.
Obdivovatelia, ktorí nepoznajú mieru
Odkaz slovenského štátu začína byť nebezpečný, keď sa glorifikujú aj jeho negatíva a tragické udalosti namiesto toho, aby sme sa im zodpovedne postavili zoči-voči, prijali ich a vyvodili z nich adekvátne dôsledky. Idealizácia zverstiev napáchaných režimom prvého slovenského štátu je nebezpečnou demagógiou. Podľa Andrey Polačikovej z Prezídia Policajného zboru sa k fašisticko-nacistickému odkazu prvého slovenského štátu hlásia mnohé extrémistické skupiny. Nie všetky extrémistické skupiny na Slovensku však majú v svojej "smernici" šírenie "hodnôt režimu prvého slovenského štátu". Slovenské extrémistické skupiny sa hlásia k všeličomu - k prvému slovenskému štátu, radikálnej pravici, radikálnej ľavici či náboženskému radikalizmu. Prezidenta slovenského štátu Dr. Jozefa Tisa považujú za svoju modlu Slovenská Pospolitosť, Slovenská ľudová strana, Stropkovská stráž, Slovenská mládež, Nové slobodné Slovensko, Slovenské hnutie obrody, Spoločnosť pre zachovanie tradícii a aj skupina s paradoxným názvom Združenie ľudskosť. Svoje zidealizované pohľady na slovenský štát prezentujú zväčša na internetových stránkach alebo pri organizovaných zhromaždeniach a spomienkových akciách.
Za najvýraznejšieho šíriteľa odkazu prvého slovenského štátu považovali médiá Slovenskú pospolitosť, ktorá vraj používa rovnaké symboly, aké sa používali za Tisovho Slovenska. Historik a odborník na symboliku Vojtech Kárpáty však uvádza veci na pravú mieru: "Žiaden zo symbolov Slovenskej pospolitosti nevykazuje podobnosť so symbolikou prvej Slovenskej republiky, či už straníckou alebo štátnou. Nepodobá sa ani uniforma, ako sa to snažili tvrdiť niektoré médiá. Jedinú podobnosť po podrobnejšej analýze vykazuje členský dvojkríž Slovenskej pospolitosti nosený na krku. Tvarom totiž pripomína štátne vyznamenanie prvej Slovenskej republiky, Víťazný vojenský kríž. Ako svoj oficiálny znak používa Pospolitosť rovnoramenný dvojkríž, ktorý sa vyskytoval aj na vlajke v boji za autonómiu Slovenska z roku 1938. Má však iné farebné stvárnenie a zástava mala iné farebné pozadie."
Andrea Polačiková priznáva, že slovenská polícia monitoruje činnosť menovaných extrémistických skupín a pravidelne uskutočňuje aj preventívno-bezpečnostné akcie. Na rozdiel od susedného Česka, kde mali extrémisti zraz v Prahe a potom v Plzni, u nás je situácia zvládnuteľnejšia. Polícii totiž na udržanie týchto skupín pod kontrolou stačia monitoringy a priebežné mapovania situácie. Finančne nákladné akcie, vyžadujúce zákrok niekoľkých stoviek policajtov a prítomnosť záchrannej služby (samozrejme, platené z peňazí daňových poplatníkov), na Slovensku nie sú také bežné. Debata demokracia a právo zhromažďovania verzus úcta k obetiam holokaustu sa na Slovensku v takej veľkej miere doteraz nemala prečo otvárať.
Okrem extrémistov sa k posolstvu prvého slovenského štátu hlásia i persóny verejného života. K fanúšikom prvého slovenského štátu patrí nepochybne líder Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Rydlo či arcibiskup Ján Sokol. Ich vyjadrenia, ktoré majú od politicky korektných niekedy ďaleko, zvyknú zdvihnúť vlnu kritiky na Slovensku i v zahraničí. Jozef Rydlo napriek neodškriepiteľnosti faktov, že Jozef Tiso a jeho vláda dobrovoľne deportovala slovenských Židov do koncentračných táborov a ešte za to Nemcom aj platila, o prezidentovi prvého slovenského štátu tvrdí: "Bol profesorom morálnej teológie, ktorý veľmi dobre vedel, čo je to láska k Bohu, k národu, k blížnemu, služba spoločnému dobru." Židov zrejme Dr. Jozef Tiso nepokladal za svojich blížnych, veď napríklad jeho minister vnútra Alexander Mach 27. marca 1942 pre časopis Slovák vyhlásil: "My sami všetko možné sme podnikli, aby sme mali možnosť vyradiť Židovstvo. Nielen že nás nežiadali o to Nemci, a tým menej nútili, ale naopak dlho trvalo, kým sme si vedeli vydobiť situáciu, ktorá nám teraz umožňuje splniť starý a dôsledne každou generáciou pripomínaný program: zbaviť sa Židovstva."
Deportácie Židov zo Slovenska ani náhodu nepripisuje na zodpovednosť Tisovi a režimu prvého slovenského štátu ďalší obdivovateľ Slovenska v rokoch 1939 až 1945, líder Slovenskej národnej jednoty Stanislav Pánis. "Židov deportovali Maďari. No zamyslite sa nad tým, keď je nejaký národ stále prenasledovaný a nenávidený, asi si za to môže sám. Napokon, Židia na Slovensku boli, sú aj budú, tak to vidíte." Pre Pánisa je síce najväčším Slovákom veľkomoravské knieža Rastislav, no na pomyselnom rebríčku top najobľúbenejších osobností bezpodmienečne figuruje aj Dr. Jozef Tiso. Typické pre fanúšikov prvého slovenského štátu je bagatelizovanie a relativizovanie zverstiev, ktoré sa pod týmto režimom napáchali. Tak, ako dnes niektorí ľudia neprijímajú holokaust a neveria, že sa vyvraždenie Židov vôbec udialo, istí slovenskí extrémisti nepripúšťajú, že deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska boli vykonané pod taktovkou Tisa a jeho ministrov. Alebo, ak aj tieto fakty prijímajú, nepripisujú im dôležitosť.
Slovenskó, Slovenskó
Ťažko nájdete glorifikovateľa slovenského štátu a jeho režimu, ktorý by sa nepasoval za "nadslováka" a najväčšieho supermana minimálne v strednej Európe. Obdivovatelia Jozefa Tisa sa často bijú do pŕs za to, akí sú Slováci. Svoju národnú hrdosť však dávajú najavo skôr prejavmi nadradenosti nad inými národmi než zdravým národným sebavedomím, skôr povýšeneckými frázami než vedomosťami o svojich národných dejinách, viac pitím slovenského piva než prečítaním knihy od slovenského autora. Ich názory bývajú radikálne, ultrapravicové, neonacistické a rasistické. Chvália sa prívlastkami "čistý Slovák", hoci vedci dokázali, že Slováci sú výsledkom pestrého mixovania rôznych národov, ktorí na území dnešného Slovenska žili alebo ním migrovali, či ho ako Huni, Avari a
Turci príležitostne prepadávali. "Subjekty ako geneticky čisté národy nemôžu reálne existovať. V prípade slovenského národa sú jeho kmene späté s územím, na ktorom od príchodu z pravlasti od 5. až 6. storočia žije, a s kultúrou a históriou, ktoré spoluvytváral v priestore stredného Dunaja a jeho severných prítokov Moravy, Váhu, Nitry, Hronu, Ipľa a riek v hornom Potisí. Tiež je isté, že naši predkovia mali spoločné vedomie, ktoré podmienil spoločný jazyk a spoločná kultúra. Podunajskí Sloveni prišli do styku s nomádskymi kmeňmi a kontakty mali aj s Pečenehmi, Tatármi, Kumánmi," vysvetľuje Peter Mulík a definitívne tak hádže do koša rôzne šovinistické teórie o takzvaných čistých Slovákoch. Fanatickí obdivovatelia Tisa a štátu, ktorý viedol a v ktorom sa uplatňoval rasizmus a antisemitizmus, by preto mali začať milovať nielen "čisto slovenského" blížneho svojho. V žilách im aj s tými ostatnými totiž môže kolovať rovnaká krv.