"Situáciu sme začali chápať asi v roku 1938, keď došlo 15. októbra 1938 k slovenskej autonómii a prvý krok gardistov bol naložiť židov, ktorí nemali doma štátne občianstvo a v nákladných autách ich odviezli na hranice,“ rozhovorí sa dnes už osemdesiatpäťročná Edita Grosmanová o svojom živote. Sedem súrodencov Grosmanovcov žilo v idylickej domácnosti v Humennom, až kým im nacistické "bu-bu-bu“ nezamávalo pred tvárou ukazovákom. Editinho dedka vtedy síce spolu s ostatnými o deň priviezli späť, ale celej rodiny sa to dotklo a pokoj sa stal len občasným návštevníkom v dome Grosmanovcov.
Lágrovské dreváky
Riadnou päsťou do tváre dostala Edita Grosmanová 25. marca 1942, keď ju spolu s asi tisíckou mladých dievčat nacisti deportovali do Osvienčimu. Mala šťastie. Hoci priemerná dĺžka života väzňa v táboroch smrti bola len niekoľko týždňov, ona vydržala.
Hneď po príchode väzňom oholili hlavy, dostali prúžkované šaty a dreváky. "Program každého dňa bol vlastne rovnaký, len podmienky a okolnosti sa menili. Ráno sme vstávali o štvrtej a išli na ,Zeiappel’ (počítanie). Tým inteligentom to trvalo do ôsmej, kým sa dopočítali.“ Do misky dostali čaj, vraj s brómom, a šli do roboty. "Pracovali sme pri rôznych stavbách, ja som so sestrou pracovala i pri regulácii rieky, a to bolo ešte vonku zima. Mrzlo a keď sme šli z vody, tak na nás zamrzli šaty.“ Po práci dostali kúsok chleba a polievku. Na viac nemali nárok.
Dva roky žila kvôli tuberkulóze Edita v strašných bolestiach, ktoré skrývala, len aby sa vyhla plynovej komore, no jej sestra bola na tom ešte horšie. "Už nemohla chodiť a vlastne bola už v polokóme, keď ju dali na blok, odkiaľ odchádzali transporty. Chodila som za ňou a ona chúďa už ani nevnímala. Posledný večer, keď som ju videla, bola v absolútnom bezvedomí. Mala tam dookola potkanov. Tak som sa rozplakala a žiadala ju, aby sa nehnevala, že ja žijem.“ Tento pocit si nesie Edita so sebou celý život. Ráno bol láger poloprázdny, plynové komory pracovali celú noc.
Oscarový manžel
Napriek neľudským podmienkam sa i medzi krehkými ľuďmi vytvárajú silné priateľstvá. "Mala som priateľku z lágra - Elziku, ktorá sa stala mojou láger sestrou. Ona ma vlastne donútila k pochodu smrti 18. januára 1945. Vraj inak ani ona nejde.“ Pešo sa brodili po pás v snehu, tých, ktorí už nevládali, jednoducho zastrelili. Editina sestra už dávno nežila a aj sama Edita zápasila so smrteľným týfusom.
Takto sa dostala až do malého lágra v Gothune. Keď ich Nemci začali hnať na ďalší pochod smrti, spolu s desiatimi spoluväzenkyňami sa skryli. O dva dni prišli Rusi a ich dráma sa skončila. Pešo kráčali domov cez rozbombardovanú Varšavu, pretože vlaky už dávno nefungovali.
Edita mala šťastie v nešťastí. Doma ju čakala mama, otec tiež prežil vďaka prezidentskej výnimke, no z ostatných príbuzných sa skoro nikto nezachránil. Hneď v deň príchodu sa zoznámila s budúcim manželom Ladislavom Grosmanom, neskorším scenáristom oscarového filmu Obchod na korze. "Ja som bola pre neho ešte usmrkaná. Stál v bráne a keď mama počula pískanie vlaku a vyšla von, tak sa opýtal, kam sa tak ponáhľa. Povedala mu, že si myslí, že príde Edita a on: Ja si na ňu počkám. A čakal.“
No ani takýto happy end nebol až taký ideálny. Prvú vetu, ktorú Edita počula po príchode domov, bola: "Šak jich vácej prišlo nazad, jak pošlo.“ To bola jedna z viet, ktoré ju prinútili nájsť si iný domov, prvoradé však bolo zdravie, a preto prvé štyri roky po vojne strávila v nemocniciach. Z liečenia vo Švajčiarsku, kde strávila viac ako dva roky, odišla za manželom, ktorý študoval v Prahe a už sa domov nechcela vrátiť.
Život za niekoľko životov
Po vojne sa Edita Grosmanová vrátila do Osvienčimu ešte dvakrát. "Tam ma chytil záchvat plaču a nemohla som to zastaviť.“ Ako sama hovorí: "Môj život je taký bohatý, že by stačil na niekoľko životov.“ Žila a pracovala na troch kontinentoch, naučila sa po anglicky, hebrejsky i nemecky, hovorí aj po poľsky a maďarsky. Krutá rana prišla, keď Ladislav zomrel, útechou jej zostal aspoň syn Jiří. Dnes žije Edita striedavo v Kanade a Izraeli a prednáša o holokauste vo všetkých jazykoch, ktorými hovorí.
| Prečítajte si aj: |
| Pred transportom som sa schovávala v bunkri Keď sa začalo prenasledovanie, mala iba deväť rokov. „Mám pocit, že som to všetko nejako potlačila vtedy,“ hovorí Judita Lichtensteinová po rokoch. „V židovskej ľudovej škole nás bolo 28 v triede. A tri sme prežili.“ Nacistické čistky ju zasiahli v Poprade, kde žije doteraz. |