Takto sa volá kniha, ktorú napísal a zostavil Stefan Bollmann, mníchovský spisovateľ. Jej podtitul znie Čtoucí ženy v malířství a fotografii. Ľudstvo začalo potichu čítať na prelome 4. a 5. storočia. Predtým sa tiež čítalo, skôr predčítalo, ale nahlas. Keď hovorím ľudstvo, boli to muži. Ženám sa prístup k čítaniu ehm... neodporúčal. A hoci sa táto kniha zaoberá čítaním od 13. do 21. storočia, ženy začali emancipovane čítať až v 18. storočí. Stretalo sa to s búrlivým odmietnutím: "Nedostatek jakéhokoliv tělesného pohybu při čtení ve spojení s násilným střídaním představ a citů způsobuje ochablost, zahlenění, nadýmání a zácpu ve vnitřnostech," varuje istý mravokárca. Bola to hotová revolúcia, a veľmi malebná -- ženy honosne nosiace knižky. Bolo to také trúfalé a nevídané, že ich začali hneď vyobrazovať -- na obrazoch, neskôr na fotografiách. Kto? Samozrejme -- muži. A tak si môžeme v tejto knihe prezrieť galériu od Michelangela po Edwarda Hoppera. Pri niektorých obrazoch je jasné, že tá kniha je v spojení s krásnou ženou iba dekorácia. No a na niektorých je zasa dekoráciou oná kráska. Ženy a knihy sú efektné spojenie. Niekedy sa pohŕdavo -- hlúpo a nespravodlivo -- hovorí o ženských románoch, ale nebyť žien, tak by nemal v tejto dobe kto čítať. Chlapi počítajú a ženy, chvalabohu, ešte stále čítajú. A čo ten bonmot z nadpisu knihy? Nuž, áno, ženy, ktoré čítajú, sú nebezpečné. Nebezpečné svojím intelektom, jasnosťou úsudku, sebavedomím, kritickým myslením... V týchto kritických časoch potrebujeme ženy, ktoré sú takto nebezpečné.