Rodinná idylka. Rudo Mihalovič sedí podvečer na priedomí chalupy, vôkol neho šantia deti, manželka varí kávu. Rudovi práve prišiel kamarát z vojny Laco Bálint.
Obaja videli na mierovej misii v Afrike a v Iraku ľudské peklo a neskutočnú biedu.
Obaja sú príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky.
Obaja odmietajú, že urobili niečo, čo možno nazvať hrdinstvom.
"Hrdinovia?" opakuje otázku Rudo. "Zabudnite! Možno nám len nechýba odvaha, určite však nejde o žiadne hrdinstvo."
Mínové polia
Rudov otec bol československý dôstojník a istý čas pôsobil na misii v Indonézii v rámci socialistickej výpomoci. Rudo oblieka uniformu od štrnástich rokov, vyše polovice svojho života už venoval armáde. "Rodinná tradícia," smeje sa.
Aj on túžil spoznávať cudzie krajiny. Nie však ako turista, ale ako vojak. Nedávno bol rok na misii v Afrike.
V štvortisícovej mierovej misii UNMEE pôsobili okrem 197 slovenských ženistov zo Slovenska Indovia, Jordánci, Keňania...
V jednej z najchudobnejších afrických krajín, v Eritrei, zabezpečovali slovenskí ženisti návrat jej obyvateľov do normálneho života po vyše 30-ročnej partizánskej vojne.
Eritrea je trikrát väčšia ako Slovensko, obyvateľov je tu asi o jeden milión menej. Krajina sa vyznačuje chudobou a vysokou detskou úmrtnosťou. Priemerný vek, ktorého sa dožívajú muži, je len necelých 54 rokov. Pritom smrť bola na každodennom poriadku a na každom kroku. Mínové polia si stále vyberali krutú daň...
V takých podmienkach žili slovenskí ženisti v rokoch 2001 a 2002. Na mínových poliach sa stretol aj s Lacom Bálintom.
O vojnovom priateľstve sa už popísalo veľa. Muži, ktorí sa stretli na mínových poliach v Eritrei, vedia o vojnovom priateľstve svoje. A mlčia. Vojaci neplytvajú slovami. Iba Laco po chvíľke povie: "Dávali sme jeden na druhého pozor."
Potichu - nahlas
Medzinárodné letisko Kábul, Afganistan. Besné psy, potulujúci sa okolo vojenskej základne, podvyživené deti z jazvami na tvárach po nedávnych chorobách alebo zraneniach... Z času na čas nad hlavami ženistov, zahĺbených do roboty, zlovestne zasyčia podomácky vyrobené rakety a na čas prerušia odmínovacie práce. Bez zbrane sa tu vojakovi misie neodporúča urobiť ani na krok.
V roku 2004 sem prišli aj Rudo s Lacom. "Niekedy nás stačila služba na základni upozorniť a pred náletom zapískali na poplach," hovorí Rudo. Vtedy utekali do krytov. Niekedy však prišiel raketový útok znenazdania, nestačili ani pisknúť. "Boli ste v ohrození života?" pýtam sa.
"Dávajte ľahšie otázky v prítomnosti našich manželiek," radí Laco Balint.
Rudo mlčí. Potom hovorí: "Sme len pozorovatelia, pešiaci alebo štatisti a čistíme mínové polia. Vždy sa môže niečo prihodiť, ale o tom sa nehovorí." Rudova manželka ticho podotkla. "Malo by sa o tom hovoriť poriadne nahlas."
Od piky
V čase, keď sa vracali vojaci z misie v Afganistane domov, na Slovensku zúrila reorganizácia slovenskej armády. Znižovali sa počty vojakov, rušili sa jednotlivé funkcie, ba i celé útvary. Afganskí vojaci dostávali medaily a vyznamenania, mnohí však mali obavy. Hrozilo, že stratia prácu v armáde. "Misionári" dostali možnosť výberu. Dobrovoľná degradácia, zmena funkcie - začať svoju vojenskú kariéru odznova, alebo odísť do civilu. Mnohí vojaci volili prvú možnosť: začali odznova.
"Už je to za nami, bol to prirodzený vývoj v armáde, mnohí sa museli podriadiť," vysvetľuje Rudo.
Chvíľku sedím so ženami vojakov.
"Keď sa naši muži vrátili, boli citlivejší, videli biedu a utrpenie," hovorí jedna z "vojeniek." Rudo dodáva, že teraz vie prežiť mnohé veci krajšie.
O tom, že raz pôjdu aj slovenskí vojaci do prvej línie, zatiaľ neuvažujú.
Čo však, keď tá chvíľa príde? Čo potom?
Chvíľku je hrobové ticho.
Jedna mladá žena váha. Myslí si, že niečo podobné zatiaľ nehrozí, ak by ta chvíľa prišla, manžel by to zvážil. Rudo hovorí.
"Vtedy by sa už nič nedalo zvažovať. Splnili by sme rozkaz. Sme vojaci".
Štyri misie stačia
Vojnový novinár a donedávna aktívny dôstojník Anton Fillo bol na vojenských misiách štyrikrát. Prvý raz na území bývalej Juhoslávie. S práporom asi 600 vojakov pôsobil na území dnešného Chorvátska a medzinárodne neuznanom štátnom útvare Srbska krajina.
Ženijný prápor zabezpečoval všetko potrebné pre vyše 50-tisíc vojakov z mnohonárodných jednotiek. Stavali mosty - niektoré ešte doteraz stoja, odhŕňali sneh, odmínovávali územie a poskytovali humanitárnu pomoc pre obyvateľov.
Slovenská jednotka ženistov presunula vtedy do bývalej Juhoslávie 600 kusov rôznej techniky a urobila si meno v celom svete. Fillo vypočítal, že na jej odvoz by bolo treba 30 nákladných vlakov. "Spomínam si dodnes, že sme Slovákom v Iloku zrekonštruovali kultúrny dom," dodáva.
Ilok je 15-tisícové mestečko pri Dunaji, v ktorom žije zhruba tisícka Slovákov. Aj tí boli počas vojny nasadení v srbskej armáde a bojovali proti slovenským vojakom v chorvátskej armáde. Hrozná absurdita trvala päť rokov.
"Keď niekedy chodím po tejto nádhernej krajine, napadá mi, že to tu nikdy a nikto nedá do poriadku, vojna tam napáchala mnohé zločiny a čas ich sotva zahojí," domnieva sa Fillo, dnes už plukovník na výsluhovom dôchodku.
| VOJNOVÝ VETERÁN ANTON FILLO si počas svojich misií ani raz nevystrelil zo služobnej zbrane. Snímka Jožo T. Schön |
| PPLK. ANTON FILLO NATOČIL v Iraku dokument o práci ženijnej jednotky, slovenské ministerstvo obrany o film neprejavilo záujem. Snímka archív |
V nebezpečnej zóne
Ako vojenský pozorovateľ v úlohe diplomata bol v roku 2001 vyslaný na gruzínsko-čečenskú hranicu. V tom čase kulminoval konflikt v Čečensku a Moskva bola presvedčená, že cez hranice prúdia do Čečenska moslimskí bojovníci. Medzinárodní pozorovatelia prišli na hranicu na pozvanie Moskvy a Tbilisi a ich poslaním bolo monitorovať pohyb na rozmedzí dvoch štátov.
Najskôr 40 a neskoršie až 150 medzinárodných dôstojníkov malo v ťažkom horskom teréne naporúdzi ruské uvazy, helikoptéry, lyže a vlastné nohy - a boli neozbrojení. Slovenský dôstojník spolu s kolegami monitorovali úsek v údolí pri rieke Argun, pri severnom hrebeni Kaukazu.
"Je hrdinstvo byť neozbrojený v krajine, kde každý dospievajúci muž vlastní zbraň?," snažím sa nepoľaviť v hľadaní novodobých hrdinov
Fillo sa usmieva. "Strážili ma dvaja gruzínski samopalníci. Podobne možno nie sú strážení ani naši ústavní činitelia."
Vzápätí Fillo priznáva, že v údolí, kde vykonával službu, žila národnosť, ktorá sa pokladala za "bratancov" s Čečenmi. Tí sa raz priznali, že chceli pozorovateľov zajať a držať ako rukojemníkov.
Slovenský dôstojník pritom tuho uvažuje. "Myslím si, že som nemal ani vtedy strach. Našou úlohou bolo zabezpečiť hliadkovanie na hranici, zistiť pohyb ozbrojených teroristov. Na strach nebol čas."
Slovák ani jeho kolegovia však žiadny taký pohyb v priebehu roka nezistili.
Niekedy však vojenskí diplomatickí pozorovatelia zaznamenali let ruských helikoptér na ruskej strane, ktoré však nikdy neprekročili vzdušnú hranicu. Strieľali z palubných zbraní do úbočia.
Prečo Rusi strieľali, mohli sa iba domnievať.
| VOJNOVÍ PRIATELIA. Rudo Mihalovič a Laco Bálint sa stretli na mierových misiách v Afrike a Afganistane. Snímka Jožo T. Schön |
| ALENA si myslí, že jej manžel nikdy nebude musieť odísť s bojovou jednotkou. Snímka Jožo T. Schön |
Surová misia
Pravdepodobne najstarší slovenský vojenský misionár sa zúčastnil tiež na misii na pomoc timurskému ľudu. V poľnej nemocnici ošetrovali ranených vojakov a privádzali na svet deti cisárskym rezom. Pri spomienke na túto misiu sa usmieva. Pri spomienke na misiu v Iraku mu úsmev z tváre mizne. "Bola surová," podotkol lakonicky.
Vojaci už vedeli, že pravda o Iraku je niekde v strede, že žiadne zbrane hromadného ničenia neexistujú, na rozdiel od bohatých zásob ropy...
Napokon ponuku na misiu prijal. "Bola to pre mňa výzva, ako pre človeka, ktorý sa vždy pohyboval na hrane medzi životom a smrťou, a tiež som chcel byť tam, kde pred tisícročiami vznikala civilizácia," dôvodí svoje rozhodnutie.
V Iraku pôsobil vo velení mnohonárodnej divízie, v ktorej bolo asi 14-tisíc vojakov z 25 krajín a zabezpečovala 80-tisíc štvorcových kilometrov. "Nebol to bojová jednotka, takej by sa nepostavil do velenia."
"Všade, kde som bol na misiách, som sa mohol pohybovať bez zbrane, v Iraku nie. Všetci boli proti nám nepriateľsky naladení, pohybovali sme sa len v kolónach, celé skupiny. Do zotmenia sme museli byť všetci na základni."
V noci povstalci kradli z muničákov tritol, vyrábali bomby, ukladali ich vedľa ciest a na diaľku odpaľovali. Povstalci boli mimoriadne vynaliezaví, ukladali ich do rozpílených železných rúr a primitívne odpaľovali... Prieskumné jednotky museli každé ráno čistiť cesty, mosty.
Krvavá partizánska vojna v Iraku trvá dodnes. "Nikto si nechce priznať, že sme pichli do osieho hniezda," hovorí zatrpknuto.
Z Iraku napísal niekoľko reportáží, aj o tom, ako povstalci začali strieľať do vojakov z mínometov, pričom jedna strela dopadla na štós granátov a zabila troch slovenských vojakov... Dokumentárny film o pyrotechnikoch, ktorí v Iraku zneškodnili státisíce kusov munície, napokon urobil v Poľsku, pretože naše ministerstvo obrany nemalo o film záujem...