Vôňa gulášu, čerstvej kávy a hukot vážskej vody... Zmysly neklamú. Predieram sa priamo za nosom cestičkou cez husté kríky k brehu Váhu. Nado mnou visia ťažké mraky, vietor lomcuje stromami a voda v rieke sa divoko vzdúva. Mám obavy, či v tomto nečase pustia vodáci na divokú vodu svoje lode...
Jozef Šoška, reprezentačný tréner zjazdového družstva Slovenskej republiky zo Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky na divokej vode, sa nad mojimi obavami iba pousmial.
"Prečo by sme nešli na vodu, naši chlapci ani dievčatá nie sú z cukru, neroztopia sa,“ hovorí.
Medzitým na brehu postáva drobizg s loďkami v rukách alebo na pleciach a poškuľujú na vodu. Niektorí majú na sebe dresy s nápismi SPP. Znamená to, že nádejných vodákov, alebo kluby, do ktorých patria, sponzoruje plynárenská nadácia. Pri malých aj starších pretekároch stoja ich rodičia, ktorí pôsobia ako tréneri, sprievod aj ako sponzori v jednej osobe.
O niekoľko minút sa spustil hustý lejak, spoločne s dažďom spustili pretekári na hladinu prvé lode. Lejak - nelejak, ide sa do boja. Slalomárska omladina z celého Slovenska si totiž ide merať sily na kanáli pri Žiline. Bez diváckej kulisy a bez reklám zvučných firiem. Z pokolenia na pokolenie
"Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku,“ komentuje situáciu Jozef Šoška. Od rána je tento muž, ktorému prešli rukami všetci významnejší slovenskí vodní slalomári, vrátane olympijských víťazov, neustále v pohybe. Je riaditeľom pretekov v slalome a zjazde žiakov a mládeže, musí stihnúť stovky povinností, skontrolovať technické zabezpečenie súťaže, obehnúť stanovištia traťových rozhodcov, pritom ešte očkom stačí mrknúť na rozvoniavajúci guláš, prehodí slovko pri provizórnom výčape s občerstvením...
Medzitým sa už pri kanáli s divokou vodou ozývajú pokriky: hop, hop, ideš, pridaj! Začína sa boj vo vodnom slalome a zjazde. Šoška vysvetľuje, aký je medzi nimi rozdiel. Hovorí, že zjazd sa preteká bez bránok, len na čas, slalom je na čas aj s bránkami.
"Výhodou detí a mládeže pri našich súťažiach je skutočnosť, že si môžu merať sily aj so staršími a skúsenejšími slalomármi alebo zjazdármi a pritom od nich čerpať skúsenosti,“ vysvetľuje Šoška.
Inými slovami, hádžu ich rovno do divokej vody, aby ukázali, čo v nich je.
"Dá sa to aj tak povedať,“ pritakáva riaditeľ súťaže. Ručne a stručne
Jozef Šaško vybudoval kanál pri žilinskom Váhu so zopár nadšencami sám. Na dobudovanie však chýbajú asi 4 milióny korún. Žilinčania navyše platia vlastníkovi žilinského vodného diela za každý deň súťaže 5-tisíc korún za vodu, ktorú im púšťajú do kanála. Aj lodenica na brehu Váhu je dielom vodákov. Je v nej niekoľko miestností pre vodácke "stroje“ , zasadačka, v ktorej sa vyhodnocuje každé kolo súťaže, a jedna provizórna kancelária. V tej práve jeho manželka zapisuje na papier prvé výsledky. Pomáha aj syn, ako inak, tiež vodák. Nikde nevidieť počítač, ani inú techniku. V lodenici sa všetko robí ručne a navyše bez nároku na odmenu. To, že dobrovoľným funkcionárom pomáhajú rodinní príslušníci, je úplne normálna vec. Nikto sa nad tým nepozastavuje.
"Sme fanatici, “ priznáva vzápätí Šoška. "Každý z nás prišiel v minulosti do styku s vodou, a to je vášeň na celý život. Prechádza z pokolenia na pokolenie,“ hovorí.
Mladý manželský pár, ktorý priviezol na preteky dcéru Natáliu, stojí opodiaľ, neskoršie otec hovorí:
"Ak dobrovoľný tréner vychová zopár talentov, nemá ich neskoršie komu podstúpiť.“ Svoju dcéru trénuje sám a znáša všetky finančné záležitosti okolo tohto športu, v lepšom prípade pomôže spriaznený sponzor. Otec vozí dcéru na tréningy a súťaže, aby si jeho ratolesť mohla niečo odkukať od skúsenejších pretekárov. A možno aj tajne dúfa, že z jeho dieťaťa raz vyrastie druhá Elena Kaliská. Slováci vo výhode
Medzi jednotlivými súťažnými kolami sedím s Jozefom Šoškom a jeho "realizačným tímom“ vo veľkej miestnosti lodenice. Muži a ženy, väčšinou rodičia pretekárov, svorne vyhodnocujú súťaž, vonku netrpezlivo prestupujú pretekári a čakajú na prvé výsledky. Pokračujeme v začatom rozhovore.
Šoška vysvetľuje, prečo mladým a začínajúcim vodákom umožňuje zväz štartovať na skoro všetkých slovenských pretekoch, s výnimkou vrcholových.
"Získavajú skúsenosť tým najjednoduchším spôsobom,“ tvrdí.
Dokonca tí šťastnejší "dedia“ po úspešných kolegoch aj výstroj. Ten, mimochodom, nie je vôbec lacnou záležitosťou. Loď pre začiatočníka môže stáť aj 30-tisíc korún, veslo od 800 korún, k tomu treba prirátať oblečenie, vestu a ochrannú prilbu. Lacné nie je ani cestovanie na súťaže, ubytovanie a strava. Pritom mnohokrát jediným sponzorom pretekára býva vlastný rodič alebo podnikateľ, ktorý je rovnako "postihnutý“. Napriek tomu sa odhaduje, že na Slovensku sa venuje vodáckemu športu asi 250 mladých športovcov a mnohí majú talent.
"Donekonečna to však nepôjde samospádom,“ upozorňuje Šoška. Potom dodá, že ak by bol rozpočet Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky na divokej vode aspoň vo výške rozpočtu najslabšieho ligového futbalového družstva, úspešných olympionikov - vodákov, malé Slovensko by vládalo vychovať dvojnásobný počet ako doteraz. Reprezentačný tréner totiž tvrdí, že slovenskí vodáci majú pred okolitým svetom jednu veľkú prednosť. Tí starší a skúsenejší prešli tvrdou školou - práve začiatky v skromných pomeroch sú pre nich tou výhodou.
Dva svety
Šťastie v nešťastí je, že tí najschopnejší vodáci sa postupne dostávajú do ŠKP Bratislava a Dolný Kubín, kde sú pre nich vytvorené tie najlepšie podmienky, a stredísk vrcholového športu v ostatných mestách. Ak sa niekto ocitne v toptíme, alebo má za sebou medailové umiestnenie, dostáva zvláštny rozpočet. Ale čo mladí?
Ján Vozár, ktorý pôsobí ako jediný profesionálny tréner na Slovensku v Kanoe Tatraklub v Liptovskom Mikuláši, iba krčí ramenami. Tento 35-ročný muž, pôvodne učiteľ na základnej škole, sa venuje malým aj odrastenejším športovcom niekoľko hodín každý deň, v sobotu aj nedeľu za necelých 16-tisíc korún brutto. Má na starosti asi 30 mládežníkov a nábor do klubu.
"Mladí ľudia majú záujem o tento šport,“ tvrdí. Záujem o slalom alebo vodný zjazd narastá najmä po olympijských hrách.
"Existujú však dva svety vo vodnom slalome,“ upozorňuje. Toptím, do ktorého sú zaradení vrcholoví vodáci, predstavuje jeden, druhý je ten, v ktorom so športom začínajú deti a mládež. Ak v tom druhom navyše existuje len jeden tréner pre začínajúcich zjazdárov a slalomárov s platom, z ktorého možno sotva vyžiť, je každému jasné, že ten druhý láka len na chvíľku.
"Potrebujeme nové športoviská a ľudí, ktorí by sa mládeži profesionálne venovali,“ tvrdí. "A potrebuje ich aj zaplatiť.“ Na platy minimálne šestica profesionálnych trénerov v šiestich prípravkách na Slovensku by bolo pri všetkej skromnosti treba asi milión 300-tisíc korún ročne. Peniaze však nie sú.
"A ešte niečo,“ dodáva Vozár. "Iba málokto vydrží denne dvakrát trénovať a čakať na svoj prvý veľký úspech ako skutoční velikáni na vode, napríklad Elena Kaliská.
Desať rokov čakania
Skromná Zvolenčanka čakala na svoj prvý veľký úspech rovných 10 rokov.
"Trvalo mi to strašne dlho,“ hovorí úprimne dvojnásobná zlatá olympionička Elena Kaliská zo Zvolena. Hovorí, že na tréningoch sa snažila jazdiť vždy najlepšie ako vedela, aj na kvalifikačných pretekoch bola takmer vždy medzi špičkou, keď však išlo do tuhého, nedokázala ťarchu súťaže zvládnuť z psychickej stránky.
"Pritom som po víťazstve veľmi túžila,“ priznáva. Neúspech však "zlaté“ dievča nikdy nezlomil. Elena tvrdí, že skôr naopak, vždy ju hnal ďalej a dopredu. Dvakrát denne trénovala a nikdy neprestala na svojom sne o víťazstve tvrdo drieť. Nebyť jej pevnej vôle, Slovensko by prišlo o majsterku sveta a štvornásobnú majsterku Európy, ktorú k vode priviedli kamarátky z vedľajšieho vchodu činžiaku.
Elena Kaliská však nezabudne hrdo dodať, že aj jej otec František bol vodák.
"Kto si však môže dovoliť čakať toľko rokov, kto má takú železnú vydrž, ako Elenka,“ reaguje Ján Vozár. Niektorí dobrí vydržali pár rokov, potom zbalili veslá a lode a venovali sa niečomu, čo ich vedelo uživiť.
Beh na dlhej trati
Najideálnejšie je, keď budúci vodáci získajú prvé skúsenosti v útlom detstve. Nemusia vždy dosiahnuť najlepší čas v zjazde alebo prejsť každú bránku, ale je dobré sa o to aspoň pokúsiť. Okolo veku 12 až 14 rokov chlapci a dievčatá by už mali mať jasno, či sa budú venovať vodnému slalomu alebo zjazdu, alebo či vôbec zostanú pri vode. Rozhodnúť sa však môžu pokojne aj neskoršie. Trojnásobní víťazi letných olympijských hier po sebe bratia Pavol a Peter Hochschornerovci presedlali z rýchlostnej kanoistiky na "zlatú“ divokú vodu v 16 rokoch.
"Motali sa pri vode a pri mne od útleho veku,“ spomína Gabriela Hochschornerová, mama olympijských víťazov. V tom čase pôsobila ako trénerka rýchlostných kanoistov a predtým pretekala na divokej vode. Bratom však hladká voda, teda rýchlostná kanoistika, nevošla dosť pod kožu, až keď si ich neskoršie vzal otec Peter pod palcom na divokú vodu, cítili sa ako ryby vo vode. Tam sa vlastne začala kariéra zlatých bratislavských chlapcov. Prvú slalomovú loď, ktorá sa mohla hrdiť prívlastkom lepšia, bratom kúpil rodinný priateľ a bývalý pretekár na divokej vode Daniel Leysek z Košíc. Po prvých výsledkoch boli obaja bratia zaradení do univerzitného strediska vrcholového športu, po prvom olympijskom zlate nastúpili do športového klubu polície. Ako profesionáli, ktorí preslávili celé Slovensko, zarábajú necelých 30-tisíc mesačne hrubého. Mimochodom, manželia Gabriela a Peter Hochschornerovci majú okrem vydarených synov aj dcéru Evu. Tá je tiež vodáčka a v 95. roku v Tokiu na juniorských majstrovstvách sveta v rýchlostnej kanoistike K-1 skončila na šiestom mieste. Momentálne spoločne s matkou pôsobí v "rodinnom realizačnom“ tíme Petra a Pavla.
Realizačné tímy pracujú väčšinou za vatikánsku menu.
"Sme radi, ak sa v klube nájdu peniaze na preplatenie pohonných látok a nejakých drobností,“ konštatuje matka olympijských víťazov. Bez obetavých rodičov by zrejme žiadny slovenský vodák nestál na stupni víťazov.
Vodácke sny
Popoludní už rozvoniava pri brehu žilinského kanálu guláš a čapuje sa pivo. Vodáci svorne sedia rameno pri ramene, debatujú. Pripadajú mi ako jedna veľká rodina. V skutočnosti aj sú. Bez "rodinkárstva“ to ani nejde. Všetci si navzájom pomáhajú a držia pri sebe ako v naozajstnej rodine. Jozef Šoška hovorí, že približne 4 až 5 miliónov korún ročne by vnieslo do tohto športu nádej na nových olympijských víťazov.
"Je to suma, ktorú by bolo treba investovať do vodáckej omladiny, aby sme sa vyrovnali okolitému svetu, v ktorom túto nutnosť už pochopili dávnejšie.“ Ktosi oponuje, že je to pieseň veľmi vzdialenej budúcnosti. Má pravdu. Pred pätnástimi rokmi štát investoval ročne do športu sumu 1,2 miliardy korún, teraz je to už len okolo 900 miliónov korún. Porovnávať sumy je nezmysel. S podporou športu ide Slovensko dolu vodou a vodácky sen o vybudovaní nových tréningových centier v šiestich slovenských mestách zrejme zostane len snom.
"Ak by však vznikli takéto strediská, v ktorých by pracovali profesionálni tréneri, zostaneme ešte dlho na svetovom výslní, zakončuje Jozef Šoška.
Liptovský kanál
Kanál v Liptovskom Mikuláši je jeden z najlepších tréningových a súťažných kanálov v Európe. Budovať sa začal pred 20 rokmi, ešte v minulom režime, na jeho výstavbe sa podieľali dokonca aj brigádnici. V súčasnosti je otvorený športovej verejnosti.
Čunovo
Divoká voda v Čunove, ktorá tvorí súčasť Vodného diela Gabčíkovo, sa stáva pomaly, ale isto miestom iba pre vyvolených. Momentálne sa komercionalizuje a klub, ktorý tu chce trénovať, si musí poriadne zaplatiť. Interiér hotela v areáli vodných športov zdobia odtlačky dlaní zlatých olympionikov.
| Prečítajte si aj: |
| Skladám klobúk pred slovenskými vodákmi Ján Dojčan, generálny sekretár Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode, pre HN: Ako vnímate úspech zlatých medailistov v Pekingu? Výsledky, ktoré dosiahli vodní slalomári v Pekingu, sú špičkové. Na Slovensku nemáme športovcov, okrem vodných slalomárov, ktorí by si tak dlho udržali svetovú výkonnosť. Vďaka ich výsledkom sa Slovensko v dlhodobých tabuľkách ocitlo na prvom mieste na svete v počte získaných medailí na olympijských hrách medzi „vodákmi“. Za existenciu samostatného Slovenska doviezli domov 7 zlatých, 2 strieborné a jednu bronzovú medailu. Sme „vodácka“ veľmoc, druhí vo svete sú Francúzi, tí získali len štyri. Skladám pred našimi športovcami klobúk. Otázka však znie, či si ich úspech uvedomuje naša krajina, vláda a predstavitelia športu, ako si ich vážia a dokážu oceniť oni. Celý článok >> |