"Što neznáješ po slovensky," oboril sa na mňa tučný ukrajinský colník, keď si jeho kolega odo mňa surovo vypýtal 5 hrivien (asi 25 korún) za bezproblémový prechod slovensko-ukrajinskej štátnej hranice v Ubli a ja som sa len mlčky čudoval. Potom som vložil do pasu jeden dolár a s pocitom nesmiernej úľavy, že toto nechutné ukrajinské divadlo budem mať za sebou, som pas podal tučnému colníkovi.
Dolárové vyvrcholenie na stále ostro stráženej hranici bolo iba bodkou za asi päťhodinovou tortúrou. Najskôr som si poctivo vystál asi dvojhodinový rad, vypísal "talón" a predložil pas a doklady od auta. Colník si ich pozorne prezrel, potom rovnako pozorne preskúmal potvrdenie o tom, či môžem na území ich republiky šoférovať služobné auto, vzápätí skonštatoval, že nemôžem, pretože mi chýba pečiatka notára, a napokon bohorovne vyhlásil. "Nepropušťajú."
Nasledovala cesta do 50 kilometrov vzdialeného Humenného po pečiatku k štátnemu notárovi. Keď som sa vrátil na východnú hranicu, medzi doklady som obozretne vsunul aj päť eur. Môj colník si doklady letmo prezrel a buchol pečiatku do pasu. "Propušťajú, Jozef."
Sila pečiatok a valuty majú na Ukrajine stále svoje čaro...
Východný Babylon
Zlý dojem z hranice čiastočne zlepšila plavovlasá Ukrajinka Svetlana Lazoryková. Asi 40-ročná žena nasadla do môjho auta približne 30 kilometrov pred Užhorodom a od tej chvíle sa stala mojou dobrou vílou.
Svetlana ma utešovala, že podobné ťažkosti majú aj Ukrajinci smerujúci na Slovensko. "Ibaže vaši colníci pýtajú za prechod hranice dvakrát toľko." Svetlana je vysokoškolsky vzdelaná Ukrajinka s typicky slovanskou náturou, navyše pracuje v istej užhorodskej tlačiarni, takže má i novinárov celkom rada.
Pozvala ma kávu, ponúkla večerou a povodila po dome. So svojím slovenským manželom Josipom býva na západnom okraji Užhorodu v peknom rodinnom dome. Do tejto štvrti však nevedie asfaltová cesta, iba akási poľná cesta plná zradných výmoľov, v ktorých sa matne leskne kalná voda, nesvietia pouličné svetlá a všade navôkol sa potulujú hladné psy. V štvrti bývajú Slováci, Maďari, Ukrajinci, Maďari, Rómovia.
Svetlana chcela svoj rodinný dom predať a kúpiť si byt v centre. Ten však stojí v priemere asi 90-tisíc dolárov, ona spoločne s manželom zarobia len asi 400 dolárov mesačne. Tak zostali.
"Ľudia sú tu dobrí a na výmole a neexistujúce osvetlenie si zvyknete," hovorí s úsmevom. Medzi rečou hovorí, že manžel je len polovičný Slovák a ráno odišiel do Humenného predať zopár kartónov cigariet. Tak si prilepšuje takmer každý v Užhorode. "A z tej trochy, čo si zarobí na prilepšenie, musí dať do pasu sto korún pre slovenského colníka," nezabudla dodať.
Dobrá správa pre Tymošenkovú
Svetlana Lazoryková ma podvečer zoznámila s Ivanom Stepanovičom Latkom. Ivan bol uveličený a trocha pripitý. Užhorod práve oslavoval vyše tisícročné jubileum, v najlepšom hoteli v centre bolo posedenie pre mestskú elitu a Ivan Stepanovič medzi tunajšiu smotánku patrí. Je predsedom Užhorodského spolku Slovákov v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny a Československej spoločnosti Tomáša Garrigua Masaryka -- ešte dvoch národných spolkov a jedného na ochranu užhorodských pamiatok.
"Trocha sme popili," hovorí na ospravedlnenie večer uprostred oslavy, na ktorej sa zúčastnil aj šéf Ľudovej strany Ukrajiny Vladimir Litvin. O niekoľko dní totiž vypuknú parlamentné voľby.
Slováci v Zakarpatsku sú síce rozhodnutí voliť Juliu Tymošenkovú, patrí sa však uctiť si aj rivalov.
Kto bol vlastne Petöfi
Sedíme v parku na lavičke neďaleko centra a Ivan Stepanovič sa nadchýna: "Nachádzame sa na historickom mieste pre Slovákov."
Pred nami sa vypína socha Sándora Petöfiho. Latka to však nevyvádza z miery. "Aj tento maďarský básnik bol vlastne Slovák, iba neskoršie sa zmenil na veľkého Maďara," konštatuje triezvo.
Na tomto mieste stála nejaká socha vždy podľa toho, komu Užhorod patril. Keď Československu, tak námestiu dominoval bronzový tatíčko Masaryk, za Sovietskeho zväzu Lenin alebo Stalin a napokon Petöfi.
"Tu to bolo vždy tak, aj každý Užhorodčan si udával národnosť podľa toho, v akom štáte žil," hovorí. V Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, v ktorej na ploche 1 200 štvorcových kilometrov žije asi sto národností, úplne normálna záležitosť.
Slováci si pred piatimi rokmi predsa len presadili sochu Masaryka. Stojí v časti Veľký a Malý Galagov, najvybudovanejšej štvrti Užhorodu. "A predstavte si, tunajší Maďari vôbec neboli proti Masarykovi," žiari nadšením. "Predstavte si to..."
Samí dobrí rodáci
Ivan Stepanovič Latko je medzi užhorodskými Slovákmi obľúbená osôbka. Slovákom vydáva písomné svedectvá, že ich predkovia, alebo aspoň jeden z nich, boli Slováci. Na základe svedectva -- získava sa v Štátnom archíve na Drotárskej ulici v Bratislave alebo sa prácne vyhľadáva v ukrajinských archívoch -- si ukrajinskí Slováci môžu vybaviť preukazy zahraničných Slovákov.
Vlastniť taký preukaz v pásme ostro stráženej hranice je mimoriadne užitočná vec. Minimálne, donedávna bola. Tunajší Slováci nemuseli žiadať o víza, za ktoré sa platilo 100 dolárov, na Slovensku mohli päť rokov pracovať, podnikať, požiadať o trvalé bydlisko a keď sa im chcelo, aj o občianstvo. Takmer všetci Slováci neďaleko hranice si totiž privyrábajú pašovaním cigariet, benzínu, pálenky.
Ivan Stepanovič hovorí, že pomohol vybaviť asi tisíc preukazov, slovenský konzulát v Užhorode vydal na základe svedectva Matice slovenskej ďalších asi dvetisíc preukazov a eviduje približne tisíc nových registrácii.
S užhorodskou Maticou slovenskou sa však Latkove spolky príliš neráčia.
"Viete, u nás majú Slováci aj české, maďarské, ukrajinské, nemecké, srbské korene, my nemôžeme tvrdiť, že sme tu čistí Slováci," vysvetľuje Ivan Stepanovič.
Národné spolky Ivana Latka však spolupracujú s inými: nemeckými, rumunskými, českými, Latko nemieni podporovať nacionalizmus. Jeho otca Sovieti za nacionalizmus vyhnali na Sibír. Tri roky žil vo vyhnanstve na Sibíri, pretože chcel byť Slovákom. Vrátil sa, až keď zomrel Stalin. "Teraz sme všetci spokojní pod ukrajinskou vládou. Môžeme si zakladať spolky a realizovať sa."
Ukrajinská vláda nemá žiadne peniaze pre národnosti. Akoby ani neexistovali. "Sme diplomati, dokážeme prežiť aj bez nej," hovorí.
Bez pasu
Ukrajinci nerozlišujú pivo na stupne. "To je jedno," tvrdí Rusín Voloďa Ivanovič. Pre tohto muža, učiteľa na národnostnej škole, nie je jedno len to, či pije vodku alebo pivo "Keď vodku, tak vodku, keď pivo, tak pivo," klincuje. S Voloďom a Josipom Lazorykom, manželom Svetlany, sedíme v bare a pijeme pivo. Voloďa je hrdý Rusín, Josip polovičný Slovák, jeho matka bola Slovenka a otec Maďar. Josip, pochopiteľne, vlastní tiež preukaz zahraničného Slováka.
"Je to výhoda," hovorí. Svedectvo na vydanie preukazu sa vybavuje zadarmo, stačí z času na čas podporiť zopár hrivnami spolok, ktorý vydá alebo sprostredkuje svedectvo o slovenskom pôvode. Asi tak päťdesiat hrivien. Bez pokladničného bloku.
"Profesionálni Slováci z týchto poplatkov celkom dobre žijú," podotkne Voloďa. Obaja, Josip aj Voloďa, podobne ako väčšina tunajších, si zarába cezhraničným obchodom, obaja sa pred chvíľkou vrátili zo Slovenska, kde pili burčiak a predali zopár kartónov cigariet. Na kartóne zarobia asi 250 korún, problémy im robia len slovenskí colníci.
Oboch mužov však viac ako úplatky pre slovenských colníkov hnevajú pečiatky v pase. Ukrajinskí buchnú na jednu stranu aj dvanásť, slovenskí len osem. "Náročky robia medzi pečiatkami medzierky," ťažká si Josip a listuje v husto opečiatkovanom pase.
"Viete, aké problémy sú tu s pasom," pridáva sa Voloďa a tiež vyťahuje svoj pas. Je plný pečiatok. "Ak denne len raz ,obchodne` navštívim Slovensko, sú to dve pečiatky. O niekoľko mesiacov je pas plný a nepoužiteľný. A u nás sa čaká na pas aj pol roka, poplatok je 50 dolárov, čo je tretina môjho platu a nikdy nie je isté, či ho dostanete. Bez pasu ste tu ako bez rúk a nôh."
Podľa Voloďu väčšina Slovákov si aj preukaz zahraničného Slováka vybavuje pre obchody a oželie zopár hrivien pre národné spolky alebo Maticu slovenskú. Ešte donedávna bolo treba za vízum zaplatiť 100 dolárov, polovicu priemerného platu, teraz je síce zadarmo, ale dostane ho málokto.
Ateistické múzeum v kostole
Šéf matičiarov Jozef Hajniš si to v nedeľu predpoludním šinul v protismere po rozbitej ceste na matičiarskej Felicii na bohoslužbu do miestneho kostolíka v dedinke Gluboké, vzdialenej od Užhorodu asi desať kilometrov.
Auto dostal ako výraz ocenenia za matičnú prácu od slovenského podnikateľa. Čakám na Hajniša pred slovenským kostolom. Kňazov a kostoly si na Ukrajine ľudia nesmierne vážia. Tento kostolík napríklad za éry Sovietskeho zväzu násilne obsadili vojaci, vyvalili dvere, kňaza vyhnali na Sibír a v chráme zriadili ateistické múzeum. Tam, kde dnes visia obrazy Poslednej večere, ešte donedávna trónili Stalin, Lenin, Marx a Engels. Podobný osud stihol aj ostatné slovenské kostolíky pri hlavných cestách. Zostal len v Serednom. Ten mal šťastie, od hlavnej cesty bol dostatočne vzdialený.
Teraz v kostoloch pôsobia slovenskí duchovní, Anglické panny a páter Ambróz. Asi dvesto Slovákov v dedine učia spievať slovenské piesne. Neskoršie, keď sedíme na dvore obrovského Hajnišovho domu, na ktorom parkujú okrem matičného auta ešte dve ďalšie, matičiar hovorí: "So spolkami Ivana Latka nespolupracujeme, my sa venujeme výlučne len Slovákom. Pre jeho spolok je vydávanie svedectiev na preukazy zahraničných Slovákov iba jednou z foriem zisku."
A má niekoľko ďalších spolkov, dodáva veľavýznamne. Viac nechce na adresu svojho kolegu hovoriť. "Je to Čechoslovák," hovorí zase veľavýznamne...
Matičiari grátis
Aj matičiari na Ukrajine však poskytujú Slovákom písomné svedectvá o ich pôvode, Hajniš však zdôrazňuje, že oni za to nič neberú. "Všetko je to grátis. My nechceme nič." Hajniš tvrdí, že Matica doteraz už vydala vyše tisíca svedectiev. Z akých prostriedkov žije tunajšia matica, keď Ukrajina podobné inštitúcie nepodporuje, dokonca predseda Hajniš zrušil aj členské poplatky pre asi 3-tisíc členov Matice, je záhadou. "Dostávame skromné prostriedky zo Slovenska, niektoré naše podujatia financujeme vďaka sponzorom," tvrdí Hajniš.
Matica usporadúva ročne niekoľko podujatí. Folklórne slávnosti, recitačné a literárne súťaže a najmä vychýrený Fašiangový ples, na ktorý prichádzajú každoročne politické špičky zo Slovenska aj z Ukrajiny. Na ten budúcoročný sa niektorí objednávajú už teraz.
Nezáujem o Slovensko
Šéfovi matičiarov robia však vrásky na čele mladí Slováci. Hovorí, že ešte donedávna sa hlásilo o štipendiá na slovenské vysoké školy desať, niekedy aj pätnásť stredoškolákov.
"Dokonca sme zažili časy, keď sme museli robiť výber, toľko sa nám hlásilo študentov," hovorí smutno Hajniš. Vysoké školy na Slovensku stanovili ročnú kvótu pre študentov z Ukrajiny asi na desať štipendií. Študent mal nárok na mesačné štipendium vo výške 6-tisíc korún. Z toho si hradil na Slovensku ubytovanie a stravu. Podmienkou bolo, že štúdium dokončil.
Teraz sa hlási na vysoké školy len asi osem stredoškolákov. Mnohí totiž neovládajú svoj materský jazyk a prijímacie skúšky sa konajú v slovenskom jazyku.
"Naši študenti ešte nie sú na potrebnej jazykovej úrovni," priznáva. Hajniš si však veľa sľubuje od 21. školy v Užhorode, na ktorej sa vyučuje po slovensky. Prví maturanti odídu zo školy už tento školský rok. Jozef Hajniš v nich vidí budúcnosť Slovákov na Ukrajine...
Rôzne počty
Podľa ukrajinskej štatistiky žije v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny asi 7-tisíc Slovákov. Matičiari však tvrdia, že ich je minimálne dvakrát toľko. Niektoré odhady hovoria dokonca až o 17 tisícoch Slovákov.
Slováci neexistujú
Na Ukrajine Slováci oficiálne neexistujú. Svoju národnosť si stále nemôžu uvádzať ani v občianskom preukaze, ani v pase. Svoje dieťa však môžu zapísať ako Slováka na matričnom úrade a na základe zvláštnej žiadosti im úrady potom vydajú doklad o národnosti.
Sovetskij čelovek
Zakarpatská Rus patrila do roku 1918 Maďarom, neskoršie Československu. Po tom, čo sa stala súčasťou Sovietskeho zväzu, odzvonili na vyše polstoročia všetkým národnostiam.