V auguste 1966 rozpútala komunistická mašinéria honbu na čarodejnice. Čarodejnice v džínsoch s dlhými vlasmi. Za dva mesiace celoštátnej akcie ich
v republike našla takmer 4-tisíc. Komunisti hľadali na týchto rebelov nožničky. A máničky, bítlsáci i vlasáči mali okrem dlhej hrivy aj... problém.
Polovica šesťdesiatych rokov patrila v Československu rebélii. Mladí ľudia, ktorí nikdy nezažili iný režim, ako ten násilne im pribitý kosákmi a kladivami na socialistickú hruď, sa čoraz viac snažili odlíšiť od predchádzajúcej generácie, poznačenej vojnou a získať svoju slobodnú tvár. Beatles či Rolling Stones, ktorí k nám v polovici šesťdesiatych rokov prepašovali rockovú hudbu, valcovali zaužívané pravidlá módy, vizáže i životného štýlu komunistickej mašinérie. Mládež chcela čítať iné knihy, počúvať inú hudbu, inak sa obliekať, inak česať, inak žiť.
Mladí muži zahodili poslušné tesiláky a nožničky a navliekli sa do džínsov a dlhých zostrihov. Veď dievčatám, často už vraj v "pochybných minisukniach" sa to páčilo. "Snažili sa vymknúť kontrole a dohľadu mocenského aparátu, ako aj dogmatického školstva a škrupulóznemu riadeniu zväzov mládeže," vysvetľuje historik Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV. Čoraz viac prenikala filozofia hippies do Československa.
Chlapci s vlasmi po plecia na znak generačného protestu, mladíci stavajúci sa tvárou v tvár režimu, ľudia, ktorí len chceli uniknúť z pazúrov uniformity, rockeri i čundráci. "Tie skupiny boli pestré, samozrejme, boli medzi nimi aj ľudia, ktorí sa dopúšťali drobných trestných činov. Nedá sa hovoriť o nejakom hnutí, ktoré by malo nejakých vodcov, bolo by nejako ideovo zamerané," hovorí Petr Blažek, historik z Ústavu totalitných režimov v Českej republike a spoluautor knihy Vraťte nám vlasy.
Do kina? Zákaz vstupu
Čo na to režim? "Bezpečnostné orgány z času na čas podnikali záťahy na tzv. vlasáčov, pri ktorých boli mladým ľuďom pod zámienkou potrebných ,hygienických opatrení` násilím ostrihané vlasy. (...) V Bratislave bolo od 1. do 3. septembra 1966 zadržaných 142 osôb, ktorí ,svojím vzhľadom budili pohoršenie`," píše sa v knihe Jaroslava Pažouta Mocným navzdory, ktorá opisuje hnutie mladých v 60-tych rokoch vo svete i v Československu.
Hoci už predtým si režim brúsil zuby predvolaniami pre neprispôsobivých jedincov, predĺžená ruka komunistickej satiry -- časopis
Dikobraz -- uverejňoval vtipy o vlasáčoch, Rudé právo horlivo bojovalo za mravnú výchovu mládeže a slovenský Roháč tiež nezaprel svojho prosocialistického ducha, tentoraz režim pritvrdil prvou celoštátnou kampaňou.
A zatiaľ čo sa slovenskí vlasáči pretŕčali na korze pred Slovenským národným divadlom a české Máničky, ako si medzi sebou hovorili, "porušovali hygienické predpisy" a znečisťovali prostredie pred divadlom na Václavskom námestí, Ústredný výbor KSČ vyhlásil v auguste 1966 celoštátnu kampaň proti "prenikaniu nevkusu do úpravy účesov u chlapcov a mladých mužov".
Zahmyzení chuligáni
Všetko sa to začalo na jeseň 1966 v Prahe, no o pár dní sa už represie proti "spoločensky nevhodne vyzerajúcim mladým" rozšírili po celom Československu. "Začala sa obrovská akcia. Vedľa Verejnej bezpečnosti tam boli národné výbory, ktoré vydávali zvláštne vyhlášky, na základe ktorých osoby, ktoré boli považované za vlasáčov, nemohli chodiť do reštaurácií, kín, nemali im vydávať povolenia na zahraničné cesty," hovorí Blažek.
Ak ste mali dlhé vlasy v občianskom a v skutočnosti nie, mali ste problém so zákonom, pretože vaša tvár nebola totožná s tou na fotografii. A ak ste ich mali dlhé aj v skutočnosti, mali ste problém so všetkými. S riaditeľmi škôl, ktorí vás vyháňali k holičovi, so spolupracovníkmi, ktorí sa neraz uchýlili k násilnému ostrihaniu, i s komunistickým systémom, ktorý vás najmä od roku 1969 považoval za protištátny živel.
Na Slovensku si z celkovo štyroch tisíc postihnutých v krajine užilo svojich pár rebelantských chvíľ na policajných staniciach 1 152 mladých ľudí. "Boli to predvolania na pohovory na Verejnú bezpečnosť, alebo priamo odvedenie do ciel predbežného zadržania. A s asistenciou hygienikov vás jednoducho ostrihali," hovorí Blažek. Dôvod? Boli ste zahmyzená osoba.
Reakcia nedala na seba dlho čakať, no demonštrácia vlasáčov v polovici septembra, ktorá sa niesla v duchu hesiel "Vráťte nám naše vlasy" a "Preč s holičmi" nesplnila očakávania. Niektorí vlasáči prišli nielen o to "najcennejšie", ale na istý čas aj o slobodu.
Rebelantstvo vo vlasoch
Na krátky čas sa podarilo vlasáčov spacifikovať. Ľudia sa strihali, či už pod nátlakom hygienikov ministerstva vnútra alebo dobrovoľne. No ako dlho trvá, kým z vyholenej hlavy vyrastú nové pramene nonkonformizmu a rebelantstva, tak dlho trvalo vlasáčom vrátiť sa na scénu. I keď už nikdy nie v takej sile.
"Zásah na krátky čas počet ľudí ubil a bolo ich málo, ale vlasy rýchlo dorástli a zakrátko už bola Pražská jar, keď vlasáči prvýkrát zažili slobodu a prvýkrát im spoluobčania nenadávali," spomína Blažek jednotlivé príbehy. Verejná bezpečnosť pre týchto rebelov nebola to najhoršie, pretože od policajtov ani nečakali nič dobré. Urážky od rodičov, príbuzných, priateľov mrzia viac.
Postupne prišiel bigbít Deža Ursínyho, The Soulman, Prúdov, Mariána Vargu, počúvalo sa rádio Luxemburg a otvorili sa brány hitparádam, čo bol podľa Žatkuliaka znovu impulz na stretávanie mladých, často vlasáčov. "Bol to prejav osobnej slobody, a treba zdôrazniť vystúpenie mladých v česko-slovenskej jari roku 1968," myslí si historik, ktorý sa sám dosť čast nezdal svvojimi "dlhšími" vlasmi ani svojmu gymnaziálnemu riaditeľovi na začiatku 70-tych rokov. V tom období sa ani Socialistický zväz mládeže nedal zahanbiť a šíril kampaň: "Máš-li dlouhý vlas, nechoď mezi nás."
Posledný záchvev občianskeho vzdoru mladých s o pár centimetrov dlhšími vlasmi, ako predpisovalo socialistické pravítko, bol v roku 1969. Režim vyhral za použitia tvrdých represií a vykreslil mladých demonštrujúcich v auguste 1969 ako antisocialisticky zameraných chuligánov, ktorí vyvolávajú nepokoje a nespokojnosť v spoločnosti. Tí istí chuligáni sa ako jedni z mála nebáli vystúpiť proti sovietskej okupácii.
Sila vlasáčov s prejavmi akejsi osobnej revolty a začínajúceho hnutia hippies už nikdy nezískala váhu, s akou tiahla v šesťdesiatom šiestom a deviatom. Možno keby sa jej nepostavil do cesty, všetci dnes sedíme pred Národným divadlom s vlasmi po pás a fajčíme trávu. Alebo vykrádame lekárne. A možno nie.