Tonko, vitaj!

...Môžem žiť vzrušujúcejšie, intenzívnejšie, nadšenejšie a vôbec niečím iným ako narodením vlastného syna?
V utorok 29. júla 2008 som o piatej popoludní namiesto uchlipkávania čaju pomohol manželke priviesť na svet naše prvé dieťa a verte či neverte, doteraz sa z toho neviem poriadne spamätať. Zásadný obrat v mojom živote pritom spôsobil uzlík, povedané meradlom dnešného megalomanského sveta, takmer zanedbateľných rozmerov: 51 centimetrov a 3,55 kilogramu. A pritom taký šok, taká zmena, taká novina!
Menšou zmenou je už samotný výber mena -- syn sa volá po otcovi, ktorý sa volá Anton zase po svojom otcovi. Či budeme v tradícii pokračovať, nechám už plne na vôli a "menovkuse" Tona Majoroša III. Len už teraz dúfam, že nám o pár rokov nebude chcieť vyškriabať oči za to, že sme ho pomenovali na slovenské pomery tak bežne, a navyše mu dali také tradičné meno. Nijaký Lucas, Vinnetou, Brad ani Xavier, nijaká extravagancia, nulová invencia, absentujúca kreativita. Alibisticky však predsa len prezradím, že sa do užšieho výberu dostalo aj meno Samko, no mamina bola nakoniec neoblomná. Čiže, milý Tonko, ja nič, ja muzikant! (Doslova.)
Svet sa mi síce pred pár dňami obrátil hore nohami, no aj tak dúfam, že pri výchove svojho syna budem na zemi stáť pevnými nohami, že sa mi podarí nájsť ten správny pomer medzi rodičovskou láskavosťou a výchovnou prísnosťou, že si s Tonkom budeme rozumieť ako kamaráti aj ako otec a syn, a že ak nás aj nebude baviť chodiť spolu na ryby, minimálne kolotoče, hudba či niektoré disneyovky nám budú obom po chuti. Na hľadanie spoločných čŕt i rozdielov sa od 29. júla teším tak, ako som sa doteraz nedokázal tešiť ani z výletu na Mars či z tucta nových trombónov.
...A konečne odpoveď na otázku, ktorú som si sám položil v úvode tohto stĺpčeka: samozrejme, že nemôžem!