Hřebejk: Oscara ku šťastiu nepotrebujem

Medvedíkovi podobný tvorca aktuálneho filmového hitu Medvídek a autor kultových Pelíškov má na konte takmer toľko Českých levov ako nakrútených filmov. Tento rok do kín uvedie ďalšie dve snímky - U mně dobrý a Nestyda. Najvyťaženejší český režisér Jan Hřebejk.

Pred mesiacom a pol ste dokrútili film s pracovným názvom Nestyda. V akom psychickom a fyzickom stave bývate po poslednej klapke?
Väčšinou som maximálne vyšťavený. Mojím jediným šťastím je, že jednotlivé fázy tvorby filmu sa od seba zásadne líšia. Keď ma unaví jedna, preberie ma ďalšia. Najprv sa píše scenár, potom nastane čas príprav, za nimi nasleduje fáza nakrúcania, potom strih a na záver sa dorába zvuk a hudba. Vďaka tomu nemávam po skončení nakrúcania opicu a pocit prázdnoty ako herci, ktorí jej dali všetko, a zrazu je koniec. Kde sa jedna fáza končí, tam sa ďalšia začína.

Ktoré z výrobných fáz filmu patria k vašim najobľúbenejším?
V najväčšej eufórii bývam, keď sa film ešte len vymýšľa. Mám rád aj tvorivé okamihy počas nakrúcania. Zlá nie je ani fáza strihu, keď veci zrazu začnú fungovať, film naberá spád. Baví ma tiež obsadzovanie postáv, zvlášť, keď sa nám podarí nájsť ideálneho hereckého predstaviteľa...

Máte vôbec neobľúbené fázy?
Čistým utrpením je písanie realizačného scenára. Tristnými momentmi bývajú aj zistenia, že nefunguje scéna, zmýlili ste sa v obsadení a film sa vám nedarí svižne nastrihať. Pri Pelíškoch sme si so strihom užili také peklo, že moja žena celý ten čas takmer preplakala.

Čo je pri strihu väčší problém - dosiahnuť správny rytmus, alebo sa dostať do znesiteľných dvoch hodín?
Najťažšou skúškou býva práve dosiahnutie správneho rytmu. Často celý film kazí pár gest, slov alebo scén. Nájsť prašivky, ktoré kazia celú praženicu, býva najtvrdším orieškom. Akokoľvek môžu byť samy osebe skvostné, musia von. Pretože keď nefunguje vnútorný rytmus filmu, divák sa automaticky začne nudiť.

V ktorom vašom filme fungovala táto chémia najlepšie?
Za triumf považujem film Horem pádem, pretože mi nielen hovoril z duše, ale sa aj skvele vyvíjal. V Musíme si pomáhat bol samotný príbeh našťastie natoľko nosný, že aj keď pri prvom zostrihu nefungovali scény, vedeli sme, že ako celok to bude fajn. V Pelíškoch to bol doslova pôrod, kým sme našli a vyhodili jedno gesto zo scénky o nokoch, a zrazu mal film logiku aj skvelý spád. Medvídek bol epizódny film, tak sme si museli dať pozor na vyrovnanosť párov, ich troch kríz, aby sa divákovi nestalo, že bude dávať pozor len vtedy, keď sa na plátne objaví jeho najobľúbenejšia dvojica.

Práve do filmu Medvídek ste obsadili svojho mesačného syna. Ste ambiciózny otec, ktorý ho chce čo najskôr angažovať na striebornom plátne?
Každý rodič od filmového fachu sa s prezentovaním svojho dieťaťa na plátne vyrovnáva inak. Pre niektorých je to nepríjemné, iný s tým nemá problém, ďalší je zásadne proti. Jeden chce vidieť svoje dieťa vo filme a ďalšiemu je to jedno. Jonáš mal v čase nakrúcania scény s krstom mesiac a ja som potreboval mesačné dieťa. Keďže som mal vlastné dieťa k dispozícii, nemusel som si nijaké požičiavať z dojčenského ústavu. Zjednodušil nám výrobu.

Neinšpiroval vás náhodou na obsadenie syna Jonáša do filmu režisér Francis Ford Coppola, ktorého dcéra Sofia účinkovala v každom diele Krstného otca? Rovnako ako váš syn začínala ako bábätko na krste.
Keby sa Jonáš vydaril tak ako Sofia Coppola, tak to by bolo milé. U mňa boli dôvody na jeho obsadenie výsostne praktické. Okrem jeho veku pomáhalo i to, že bývame neďaleko od miesta, kde sa scéna nakrúcala. Takže sme ho nakoniec krstili dvakrát. Najprv vo filme, o mesiac reálne. Pýtal som sa kňaza, či ho môže krstiť dvakrát, a ten ma upokojil, že "kňaz krstí, keď pojme úmysel krstiť". (Smiech).

Plánujete syna zaangažovať aj neskôr a stvoriť nového Kolju?
Taký ambiciózny nie som. Navyše, viem, aké je obsadzovanie detí vo vyššom veku, keď už od nich chcete, aby hrali, náročné. Citovo sa s nimi manipuluje. Predstaviteľ Kolju Andrej Chalimon bol výnimočný prípad - už ako dieťa dokázal emócie dokonale predstierať a dobre si uvedomovať, že iba hrá. Najdojímavejšiu scénu celého filmu - telefonovanie babke z vane - zahral doslova na povel. Keď ho zavolali, len pretočil oči stĺpikom, vošiel do vane, zobral do rúk sprchu, zaplakal "bábuška moja" a bol hotový. Keď sa kamera vypla, sprchu odhodil, zasmial sa, utrel si svoje herecké slzy a mal to z krku. Zázrak.

Znamená to teda, že Medvídek zostane pre syna na dlhý čas posledným filmom?
Neviem, zatiaľ nad tým neuvažujem. No mať dieťa na pľaci naozaj nie je zábava. Keď ho chceme mať plačúceho vo filme, musíme ho dostať do stavu plaču. Keď chcem, aby bol v pohode a smial sa, tak ho rozmaznávame, čím porúšame pravidlá výchovy, ktoré pozná z domu.
Keď sa napríklad Jirka Macháček v Medvídkovi hrá so svojou dcérou Bertou, ktorá je jeho dieťaťom i vo filme, tak sa naozaj hrajú a my to točíme. Keď sme chceli, aby v scéne, kde dostane na večeru zákusok, veterník nejedla, celý deň sme ju napchávali sladkosťami.
Pri deťoch točíte realitu, do ktorej ich vmanipulujete. Po skončení nakrúcania sa potom doma dožadujú toho, čo mali dovtedy zakázané, ale na pľaci im to bolo dopriate.

Účinkovanie vo filmoch ste si vyskúšali aj na vlastnej koži. Znamená to, že z režiséra sa časom stane aj herec?
To moje hranie bola len zábava. Vlastne som ani nič hrať nemusel, len som sa niekde na pár sekúnd objavil. Nie som Alfred Hitchcock, ktorý je maskotom vlastných filmov. V našich geografických šírkach to robí napríklad Karel Smyczek či Honza Svěrák a Filip Renč, ktorí sa už od čias štúdia na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení navzájom objavujú vo svojich filmoch. To však nepovažujem za herectvo. Väčšie herecké ambície nemám. Nemyslím si, že disponujem talentom do takej miery, aby som mohol okrem režírovania ešte aj hrať. Dobrý som len na záskok (smiech).

Záskok vo filme si vy osobne síce dovolíte, nikoho z tímu však nemôže "zaskočiť" niekto iný - scenáre k filmom píše stále ten istý scenárista, filmy produkuje rovnaký producent, hrajú v nich rovnakí herci... Prečo spolupracujete s tými istými ľuďmi?
Pretože so scenáristom a s producentom sme zohraná trojica. A čo sa týka hercov, tých skutočne špičkových je tu možno tak dvanásť.

Znamená to, že kvalitní filmoví herci sú teda "nedostatkový tovar"?
Dobrých divadelných hercov sú mraky, či už u nás alebo na Slovensku. No keď ich postavíte pred kameru, je to hotová katastrofa. Nemajú ten správny filmový výraz a neuverili by ste im ani slovo. Keď vedľa seba postavíte ľudí ako Roman Luknár, Bolek Polívka či Ivan Trojan, nenájdete nikoho, kto by im bol roveň. Je mi to samému ľúto. Bol by som šťastný, keby som do roly Bolka Polívku mohol obsadiť niekoho s výrazom Bolka Polívku, ale nebol by to Bolek Polívka (smiech). Nikoho takého som však nenašiel. A tak sa to skončí vždy rovnako: musím obsadzovať tých istých ľudí, originály. Tento problém však nemám len ja v Čechách. Americký režisér Steven Spielberg si môže v Spojených štátoch vybrať koho chce, a aj tak v jeho filmoch nakoniec hrajú tí istí herci: Tom Hanks a Jude Law.

Obsadzujete Čechov i Slovákov - je medzi ich hraním rozdiel?
Určite tam je rozdielnosť, pravdepodobne daná inou výučbou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Navyše, Slováci majú iný temperament ako Česi. Potvrdzuje sa to aj v prípade režisérov, slovenskí nakrúcajú trochu inak ako českí.

Keď sme už pri režiséroch - herci sa často sťažujú na ich povýšenecký postoj...
Skutočne existujú režiséri, ktorí nemôžu hercov ani cítiť a vyjadrujú sa o nich s dešpektom. Keď sa takého "šéfa" herec napríklad opýta, čo je motiváciou jeho postavy, tak mu povie, že motiváciou je plat. A keď sa ho opýta, ako to má zahrať, povie mu, že na to hádam študoval, aby to vedel. Niektorí režiséri potrebujú k práci tenziu, ide im len o výsledok, nie o spôsob práce a o komunikáciu.
Myslím si, že ak režisér opovrhuje hercami, nemôže s nimi s úspechom pracovať. Herci a režiséri by medzi sebou nemali viesť vojnu, pretože si navzájom vďačia za svoje kariéry.

Vy ste údajne typ "zbabelca", ktorý sa za každých podmienok snaží vzbudzovať dojem, že je všetko v úplnej pohode. Ako sa vám darí byť kritický a zachovať si autoritu na pľaci?
Žiaľbohu, keď zakričím, som skôr každému na smiech. Aj keď prihorieva, snažím sa zbaviť tenzie, len nech sa ľuďom dobre pracuje. Zmôžem sa jedine na to, aby som bol uštipačný. To však tiež nie je výhra, pretože tým môžem v konečnom dôsledku herca raniť.

Ktorými zásadami sa teda na pľaci riadite, aby vám napokon často egocentrickí herci neprerástli cez hlavu?
Snažím sa držať jediného hesla: nechcem mariť talentom, prácou a peniazmi ľudí, s ktorými spolupracujem. Aj preto filmujem v relatívne rýchlom tempe a snažím sa vytvárať pohodu.

A čo "nerváky", keď sa filmovanie predlžuje napríklad pre vrtochy počasia?
Skôr ako nervózny bývam znudený. Predstavte si, že týždeň čakáte, aby vyšlo slnko. Nakrúcanie v exteriéroch, ktoré býva v ideálnych podmienkach lacnejšie ako to v interiéroch, sa tak často predražuje. Hercom býva ľúto, že nemôžu opustiť "pľac", pretože by mohli byť preč práve vo vhodnom momente. Tak to bolo napríklad, keď sme nakrúcali zábery z Toskánska do Krásky v nesnázích. Museli sme točiť o piatej ráno, lebo potom bolo vždy zamračené. Zvyšok celého dňa sme len čakali, či opäť náhodou nevyjde slnko.
V Medvídkovi sme zase vyčkávali na sneh tak dlho, až sme si museli zadovážiť umelý. Vzorovou smolou na počasie sú Rafťáci, čo je letná komédia a azda v jedinom zábere tam nie je slnko. Také je jednoducho počasie, vrtošivé. Podľa toho sa aj správam, so stoickým pokojom.

Pokoj na pľaci sa do istej miery podpisuje aj pod výsledok - vo vašom prípade naozaj závideniahodný, keďže vlastníte troch Českých levov iba za réžiu, nehovoriac o iných kategóriách. Nie je vám tak trochu ľúto, že vaši kolegovia Jiří Menzel a Jan Svěrák majú okrem Českých levov doma aj sošky Oscarov?
Koľko ľudí nemá Oscara a sú spokojní. Formálny úspech a neúspech, o ktorom rozhodne americká akadémia, vás môže veľmi spliesť. Mne sa u nás podarilo stať sa známym režisérom, ktorý točí skôr oddychové filmy, s akými sa na Oscara nesiaha. Kolegom nezávidím. Nehovorím, že by som nechcel natočiť film z českého prostredia, no robiť filmy na hollywoodsky spôsob nie je mojím snom. Keď mám použiť prirovnanie, tak je to ako keď si doma na dedine robím mušt a predávam ho pri ceste za pätnásť korún a vy sa my spýtate, či by som nechcel pracovať v centrále Coca-Coly. Lenže, čo by som tam robil? Asi by som tam nebol šéfom. Stál by som za pásom a dával fľaše do škatúľ. Asi by mi to vynieslo viac peňazí ako predaj muštu a každý by híkal, že robím v Coca-Cole, no čo by som z toho mal? Takto som nezávislý a samostatný. Navyše, je to aj o prostredí, z ktorého pochádzam nielen ja, ale aj moji diváci. Svoje publikum poznám dobre, to americké nie. Na vtipy reaguje inak, má iné vedomosti, iné hodnoty, inú históriu. Za Oscarom neprahnem ani ním neopovrhujem.

S filmom Musíme si pomáhat ste však mali aj vy Cenu akadémie na dosah ruky. Čakali ste, že skončí v Česku?
Mali sme ťažkú konkurenciu, vopred sme vedeli, že nemáme šancu Oscara vyhrať. Ako Česi môžeme získať Oscara len historickým filmom so silným príbehom. Musíme si pomáhat takým filmom bol, no súťažil s Tigrom a drakom či s Amores Perros, čo boli kvalitné a rovnako silné snímky.

Aj pieseň Markéty Irglovej a Glena Hansarda Falling Slowly ste najprv použili vy vo filme Medvídek. Až keď sa objavila vo filme Once ako titulná pieseň, získala Oscara. Nie je vám v takých momentoch ľúto, že ste zostali tvoriť v Prahe?
Mohol som sa narodiť aj v Barme. Mnoho mojich filmov sú konverzačné komédie v českom jazyku či tragikomické snímky odkazujúce na tunajšie špecifiká alebo našu históriu. Tu som doma, tu svojmu remeslu rozumiem najlepšie, tu mám najväčšiu šancu nakrútiť výborné filmy. Robím si svoje veci a neprekáža mi, že netočím s Jackom Nicholsonom, ale s českým Jackom Nicholsonom Jiřím Schmitzerom. Film má v Česku úžasnú tradíciu. No čeština je limit a lamentovať nad tým sa mi zdá zbytočné.

Ako sa vyrovnávate s typicky českou závisťou, o ktorú sa vám stará popularita, spokojné rodinné zázemie a vysoký životný štandard?
Pripadá mi zbytočné pozastavovať sa nad tým, ako si ľudia často naivne myslia, že keď môj film zarobil dvadsať miliónov korún, všetky skončili v mojom vrecku. Naopak, často sa stáva, že sa tvorcom nevráti takmer nič, ostáva to v kinách a u koproducentov. Jeden film zarobí viac, iný menej. S explicitnými prejavmi neprajnosti a závisti sa však bežne nestretávam.

Dokážete si ako režisér ešte vychutnať filmy bez toho, aby ste striehli na ich chyby a porovnávali ich s vlastnými?
Som šťastný, že ma filmy ešte stále bavia aj ako diváka. Veľmi dobre viem, že ľudia, ktorí robia v čokoládovni, nemôžu sa na čokoládu zvyčajne ani len pozrieť. Točenie ma, našťastie, baví a živí zároveň. No, niekedy mi je ľúto pri spomienke na obdobie, keď som aktívne robil reklamy. Kým film nakrúcam rok, reklamu spravím za týždeň a výnos je rovnaký. Občas sa dokonca rozčúlim, keď si uvedomím, že sú to práve tí najhorší študenti réžie, ktorí skončili pri reklame, a teraz sa na nej nabaľujú, pretože na filmy jednoducho nemajú.

Máte štyridsať rokov, z toho približne polovicu nakrúcate jeden až dva filmy ročne. Ako dlho ešte vydržíte toto divoké tempo?
Dúfam, že tak dlho, ako bude schopný pracovať náš skalný tím, ja ako režisér, Petr Jarchovský ako scenárista a Ondřej Trojan ako producent. Venujem sa len réžii, k ničomu inému neodbieham, preto svoje tempo nepokladám za šibeničné. Keď vás práca napĺňa, ani si neuvedomujete, ako to všetko letí. A kým ma baví, tak pri nej ostanem. Nikto sa predsa nechce nudiť, všakže?