Robert Roth: Hamlet je strašná šupa. Hlavne na "palicu"

Byť Hamletom sa podarilo zatiaľ iba štyrom Slovákom, on je tým najmladším. Napriek tomu, že svoje herecké kvality takmer dennodenne dokazuje na doskách SND, televízne šou odmieta z jediného dôvodu. Nezaujímajú ho. Robert Roth je jednoducho svojský živel, ktorý sa angažuje inde.

Profesor, režisér a herec Martin Huba tvrdí, že herecká kariéra sa počíta pred Hamletom a po ňom. Cítite na sebe nejaké zmeny?
Áno. Cítim to brucho. Mal by som prestať papávať večer, lebo je to taká šupa, aj fyzicky, ale hlavne na "palicu". Tým, že je to ešte čerstvé, neviem to takto úplne posúdiť, ale nemám pocit, že by sa ku mne niekto inak správal.
I keď akurát Martin Huba bol ten, ktorý pred bufetom povedal, keď som na niekoho zakričal - "čo tu ziapeš, sa nezblázni, že hráš Hamleta". Ale to bol taký humor... Nemyslím si však, že by sa touto rolou malo niečo končiť alebo niečo zvláštne začať.
Mám však pocit, že každý deň musím dokazovať opodstatnenosť toho, že si zaslúžim stáť na tom javisku, či je to malá rola v najnovšej hre Kráľ sa zabáva, alebo Hamlet. Snažím sa všetko robiť s rovnakým nasadením, a preto sa vždy pod to podpíšem.

Hovoríte, že Hamlet nebol vašou métou. Máte vôbec nejakú?
Nemám rád méty. Je to akoby sa malo niečo skončiť, toto sa mi podarí a teraz umriem, alebo od toho odídem. Nemal som métu v Hamletovi, ale, samozrejme, keď prišiel, boli to pre mňa Vianoce. Je však pravda, že existuje rola, ktorú by som veľmi chcel hrať a takisto ju vymyslel Shakespeare. A je ňou Richard III.

Aké to je - byť Hamletom?
Hamlet je strašná šupa. Neviem to ani k ničomu prirovnať. Je to jednoducho triapolhodinové manipulovanie s mozgom. Musíte na javisku ten príbeh prežiť, zažiť a umrieť v priebehu tri a pol hodiny a zvyčajne je na to celý život. Je to veľmi ťažké, ale zároveň krásne, že sa pre to oplatí byť.

Zo sekundy na sekundu dokážete zmeniť výraz z dramatickej polohy do lyrickej. Rozhodlo to, že ste sa stali štvrtým Hamletom v histórii Slovenska?
Možno áno, lebo Hamlet tieto polohy obsahuje.

Dostať takú rolu sa skutočne podarí iba málokomu. Nestretávate sa so žiarlivosťou?
Určite áno, v divadle je to bežná záležitosť. Aj keď to väčšina kolegov neprizná, po postave Hamleta túži snáď každý v mojom veku.

Najnovšie účinkujete takisto v hre Kráľ sa zabáva. Zabávate sa aj vy?
Ale áno. Táto eklektická skrumáž mi na to poskytuje priestor. Poprosím, aby ste to tam dali doslovne. Ja si potrpím na takéto veci, lebo potom sa ma režisér pýta: "Čo ste tým mysleli?" A ja sa na tom zabávam.

Ako herec ste sa dostali dosť ďaleko aj bez vysokej školy. Bolo to preto, že ste boli trpezlivý a dravý?
To druhé slovo asi nie. Myslím si, že trpezlivý. Ale nebola to pasívna trpezlivosť: "Veď ja počkám, ten telefón snáď raz zazvoní." To nie. Ale tiež som sa neponúkal. Vedel som, že ak si niekto do toho hľadiska sadne, z tých 500 ľudí možno jeden bude režisér, producent, ktorý si povie - videl som celkom nanič predstavenie a bol tam taký diablik na gumičke.
Vždy som robil naplno, aby som sa nemusel hanbiť za svoj výsledok, pretože sa tam budem dve hodiny pražiť, bude sa na mňa pozerať 500 ľudí, ktorí by si po predstavení mohli povedať - tak tohto nemusím. Toho by som sa nechcel dožiť...

Neustále čítate knihy, máte na veci svoj názor. Pohádali ste sa už s režisérom?
Veľakrát vznikne kontroverzná situácia, keď nesúhlasím s nejakým postupom, alebo dokonca mám pocit, že režisér tomu vôbec nerozumie, pretože tá postava, ktorú stvárňujem, má 35 rokov a režisér má 66, tak sa rozčúlim a poviem: "Tak mi nehovorte, ako sa mám rozchádzať s babou atď." Ale vždy sa dá nájsť rozumný kompromis...

Takže to, že ste začali tento rok študovať réžiu a dramaturgiu, nebolo z rebelantstva?
Nie, nie je to o tom. Mal som pocit, že veľa skúšam, hrám veľa predstavení, a že stagnujem. Chcel som sa posunúť niekam ďalej a vzdelávať sa. Je to úplne normálne, akurát som trošku starší ako moji spolužiaci, ktorí majú väčšinou osemnásť, devätnásť.

Dá sa to s nimi vydržať?
Jasné. Netvrdím síce, že som omladol, ale... Doba je iná. Teraz je možnosť poslať domácu úlohu internetom pedagógovi domov, čo je úžasná vec.

Chcete robiť réžiu aj v budúcnosti?
Zatiaľ ma to veľmi neláka. Viem, čo to je robiť so mnou, a predstava, že by som dostal seba do tímu ako protagonistu, je hrozivá.

To je však dosť zlé, že sa takto hodnotíte, nemyslíte?
Sčasti žartujem, ale je pravda, že niekedy sa so mnou robí zle, lebo som takisto - ako každý - veľmi márnomyseľný, precitlivený. Keď opakujeme nejakú scénu siedmykrát, začnem mať o sebe pochybnosti, a svoj hnev nasmerujem na režiséra: "Čo sa vám nepáči?!"
A potom predstava, že by som mal takto s niekým pracovať, ma naozaj desí.

Každý herec je precitlivený a márnomyseľný?
Áno, a je to prirodzené. Záleží na miere, akým spôsobom sa to prejaví. A keď vám to nejde, lebo máte zlý deň, tak, samozrejme, každá pripomienka, ktorá smeruje na vašu adresu je vnímaná osobne. (kričí) "Áno, nejde mi to. A čo!!! Však včera to bolo dobré, no tak ja nie som horší zo dňa na deň." Človek to vníma oveľa citlivejšie.

Tento víkend bolo výročie 17. novembra, mali ste vtedy sedemnásť rokov. Ako si na to spomínate?
Veľmi som to prežíval, rovnako ako všetci študenti. K nám na konzervatórium vtedy prišli spolužiaci z Prahy, medzi ktorými bol aj Saša Rašilov, dnešná veľká hviezda. Doniesli videokazety z Národní třídy, čiže sme boli v centre diania aj vďaka nim.
Samozrejme, tomu, čo sa dialo na námestí, aj všetkému ostatnému sme veľmi verili. Bolo to úžasné obdobie. Bol som veľmi rád, že som pri tom. Ale som aj veľmi rád, že ma "lizol socík", pretože - a to vidím na ľuďoch, ktorí sú o generáciu mladší - niektoré veci si jednoducho inak vážim. Lebo dnes naozaj obrazne kúpite v PNS okrem novín a cigariet aj chlieb, aj ponožky. Všetko je na kope, a všade je všetko a nič. Kedysi všetko bolo iba na určitom mieste. Malo to svoju hodnotu, lebo ste si to museli odšliapať. Museli ste si to odžiť.

17. novembra povstali umelci a študenti. Myslíte si, že sa umelcom oplatilo bojovať? Za socializmu sa nakrúcalo viac filmov, ako jedni z mála mohli cestovať aj mimo štátov východného bloku...
Ale predsa nejdem do nejakej zásadnej veci s tým, že rozmýšľam, o čo prídem. Jednoducho, ľudia musia robiť chyby, pretože inak sa nedá pohnúť. Život potom asi nemá zmysel. Keby sa obávali, že prídu o džoby, tak by do toho asi nešli. Išlo tam o niečo oveľa väčšie ako o to, či budem zajtra natáčať.
Ja som zhodou okolností vtedy nakrúcal jeden film, kde hral hlavnú úlohu Jiří Schmitzer, skvelý český hráč. A on prišiel každý deň do Bratislavy autom, ale nepostavil sa pred kameru. Mal natáčací deň do ôsmej večer, v tom čase tu bol, ale nič neurobil, pretože sa štrajkovalo. Každý večer odišiel naspäť do Prahy a ráno o ôsmej opäť nastúpil na pľac.

Situácia sa počas rokov zmenila. Teraz umelci "plačú" - to a ono je horšie...
Áno, keby som to veľmi zovšeobecnil, zanikla Koliba... A keďže máme také diery a, samozrejme, to prostredie, dajme tomu sponzorské, možno nie je až také zdravé, ako v Česku, kde šéf automobilky príde a povie: "Bol by som neskutočne šťastný, keby naše logo zdobilo váš plagát, a preto vám ponúkam desať miliónov na film." Tu je to v plienkach...

Niektorí herci si pre finančné prilepšenie zarábajú v rôznych šou programoch a reklamách. Vy sa takémuto kolotoču úspešne vyhýbate...
Z toho kolotoča sa vám môže zakrútiť hlava. Prečo by som to mal robiť? Párkrát som vyslal na také ponuky vyslal signál, že na ne nereflektujem, lebo mi to nič nehovorí. Nemám nič proti Madonne, je to profesionálka, ale na jej koncert by som nešiel, lebo ma tá hudba nezaujíma. Nič mi to nehovorí, nič mi to nedáva.

Nie je možno televízia jednoduchší spôsob, ako prilákať ľudí k divadlu?
Ja ľudí nepritiahnem tým, že budem sedieť v nejakej prihlúplej relácii a budem sa tam rehotať na tom, aké sme mali zážitky v pionierskom tábore. Nepotrebujem sa takýmto spôsobom prezentovať. Kto chce, do divadla príde, a kto nie, tak nepríde. Nemám chuť presviedčať diváka: "Tak ja tu rozprávam zážitky z detstva ako ,trtko#145#, ale príďte do divadla a tam uvidíte, že taký nie som."

Ste v tomto nekompromisný?
Aj ja robím kompromisy. Som hlasom nemenovaného denníka, nemenovaného auta, ale tieto dve ponuky som dostal na základe toho, že tí ľudia chceli, aby som to robil ja, a to je rozdiel. Nie je to o tom, že idem na kasting. Kumšt je aj tým, čo človek nerobí.

Znamená to, že ak herci vystupujú v takýchto programoch, tí ostatní si ich menej vážia?
Je to prípad od prípadu. Ale je ťažšie presviedčať diváka v hľadisku v serióznej úlohe o tom, že ju naozaj viem zvládnuť, že som naozaj presvedčivý a že mám veľký dramatický rozmer, keď ma deň čo deň vidia v "pritrúblej" talkshow. A keď tento zbytočný proces neabsolvujem, je pre mňa oveľa jednoduchšie vyjsť na javisko, pretože ma ten človek jednoducho akceptuje, a to mi stačí. Rozhodne sa lepšie počúva, keď niekto povie: "Choďte si pozrieť to a to predstavenie, pretože ten a ten je tam dobrý," ako keď niekto povie: "Choďte si to pozrieť, hrá tam ten Robo z toho Hádaj, čo som." To znie strašne, musíte uznať.

Kde je vaša hranica kompromisu?
Mal som také obdobie, a nie je to tak dávno, keď bolo naozaj veľa kolegov v "Ordinácii", a nie na javisku, a vtedy som uvažoval, že sa na to vykašlem a dám výpoveď. Pretože takto ma to nebaví. Ja si vážim, keď sa niekde do zátvorky za mojím menom uvedie skratka SND, pretože to obsahuje názov štátu, v ktorom som sa narodil, krajinu, do ktorej patrím a som na to hrdý. Niekto je na to hrdý, ak sa mu to hodí, a napriek tomu robí to, čo robí.

Je pravda, že vzťahy medzi kolegami v SND nie je sú najlepšie?
Ale veď to je v každom podniku. Všade sa s tým stretávam. Niekto závidí niekomu väčšie peniaze, iný inému väčšie roly, ale je to úplne normálne.

Nedávno sa veľa umelcov SND angažovalo za dostavbu novej budovy Národného divadla. Vy ste takisto neostali chladným. Cítite teraz určitú spokojnosť?
Každá krajina musí mať svoje národné divadlo, ktoré tak aj vyzerá. Bol som nedávno u nemenovaných jehovistov v "nemenovanom rádiu", ktorí ma tlačili do toho, aby som povedal, že je to príšerná budova. Ale nie je to tak. Jednoducho, keď sa začala stavať, nikto netušil, že komunizmus raz padne. A druhá vec - veď to divadlo robia ľudia, nie budova! Viem, že šaty robia človeka, lebo obal predáva, ale mám pocit, že divadlo sa odohráva vnútri, a nie tam, kde presvitá žeriav.

Počas prvého aj druhého otváracieho večera bola atmosféra príjemná v tom, že si divadelníci mohli vyjsť pred hlavný vchod so šampanským v ruke a debatovať. To sa napríklad pred predchádzajúcou budovou robiť po premiére nedalo...
(Smiech) Je pravda, že DPOH sídlilo pri banke, lemovala ho ulica, kde chodili ľudia, čo bolo iné. Tu naozaj predsa len môžem v kostýme vyjsť zo zadného vchodu von bez rizika, že by som sa stretával s divákmi.
A tá atmosféra bola iba pred otvorením, teraz to už nerobíme.

Ale mohlo by sa to zaviesť. Údajne sa plánuje v novom divadle aj akýsi divadelný klub, ktorý momentálne chýba...
Momentálne nič také neexistuje, to je pravda. Stavia sa tam pre nás niečo, ale mám pocit, že po tých priestoroch pokukujú všelijakí "zmrdi" z vládnej strany a nemyslím si, že sa to zrealizuje.
Na tie priestory je vypísaný tender a bol tam napríklad istý minister. Bolo mi viac ako jasné, že v priestoroch, ktoré majú slúžiť bufetu, bude Steam and coffee, číslo 7.

Ako je to s vami a filmom? Vy nemáte rád jeho či on vás?
Nie, nie. Nejaké skúsenosti mám, niekto ma obsadil, niekto nie. Je to v poriadku. Nemám ťažké srdce, asi tým ľuďom jednoducho nesedím. Ja si tiež nezavolám na súkromnú párty Roba Kazíka, ale radšej Daru Rollins, i keď mi jej hudba až tak nesedí, ale má strašnú šťavu a "gule" - okrem toho je to moja bývalá spolužiačka... I keď možno predá menej, ako ten Kazík, čo si farbí fúzy.

Film vás vôbec neláka?
Pravdaže áno, ale pokiaľ nie som vhodný typ, tak nie som. Nezbláznim sa preto. Mám v sebe zakorenený iný spôsob práce, iný spôsob prejavu. Je dynamickejší a prehnanejší, pretože ja musím myslieť na toho človeka v štrnástom rade, aby ma počul a aby to gesto videl.

Je pre divadelného herca problém trochu sa pred kamerou krotiť?
Nie je to problém, ale možno niektorí režiséri si myslia, že by ten problém mohol nastať, tak ho preventívne radšej neriešia.

Na internete v rámci šoubiznisovej stránky Slovenska existuje blog s vaším menom. Píšu tam iba ženy a všetky sú z vás nadšené...
(Nadšene..?)

Cítite sa ako takýto romantický hrdina?
Ak sú nadšené, tak určite nie z môjho romantizmu. Nemyslím si, že ho obsahujem veľa. Moja kilobajtáž romantizmu je veľmi malá. Ale je to príjemné. Svedčí to asi o výsledkoch, lebo ma museli vidieť v divadle, a nie na ulici, takže je to tým pádom v poriadku a veľmi ma to teší.

Čítate ešte Nietzscheho?
Dal som si od neho teraz pauzu. Čítam teraz takú psychiatrickú publikáciu. Nietzsche sa nedá čítať ako v čakárni u lekára, ale mám k nemu vzťah. Mám však veľmi rád ruskú a britskú literatúru. Nie som vysadený len na tohto nemeckého šialenca.

Nemyslíte si teda, že je večný...
Je. Friedrich je večný, aspoň kým budeme žiť my, ktorí ho nanútime aj svojim deťom. Predstava, že moje sedemročné dieťa príde do školy a opýta sa učiteľky: "Poznáte Nietzscheho?", ma napĺňa radosťou.

Vedeli by ste si samého seba predstaviť aj v inej profesii?
Vedel by som si sám seba predstaviť ako archeológa.

Prečo?
Mám rád vykopávky, čím chcem pozdraviť svoje vzácne kolegyne... Opovážte sa to tam dať! Ale nie, keď vidím, ako sa niektorí starší herci správajú k mladým a ako veľmi rýchlo zabudli, že aj oni boli mladí, že aj oni potrebovali povzbudiť, nie som z toho nadšený.

Je to celkovo generáciou? Alebo iba o jednotlivcoch?
Je to o ľuďoch. A ako sa hovorí v Shakespearovi: "Tvár k..... pod šminkami neskrásnie."