Keď sa narodila, bola bez otca. V siedmich rokoch mala zrazu dvoch a jedným z nich bol Jaro Filip. Ich stretnutia boli plné smiechu a plaču. A presne desaťročie dozadu náhle skončili, lebo Jaro Filip odišiel na druhý svet. Dcéra troch slávnych rodičov. Anny Šiškovej, Juraja Nvotu a Jara Filipa. Dorota Nvotová
V nedeľu to bolo presne desať rokov, čo zomrel váš otec, Jaro Filip. Našli ste si čas skočiť na cintorín?
Nie. V nedeľu som bola na Pohode a hrala som verejnosti tatkovu pesničku počas omše. Že to bude pripadať presne na tento deň som si uvedomila až deň predtým a ľudia na festivale to vôbec netušili.
Ani organizátor Michal Kaščák?
Myslím, že nie. Povedala som mu to až po omši. Skoro sa rozplakal, že to tak úderne vypálilo.
Aké to bolo, spievať tam Jarovu pesničku Bolo nás jedenásť?
Mala som kvôli tomu dva dni hnačku. Som strašný trémista pokiaľ nemám kapelu, za ktorú sa môžem schovať.
Takže žiadna symbolika?
Predtým som sa pomodlila a nadviazala s otcom taký kontakt. Akože: "Prosím ťa, pomôž mi, nech to nepokazím, veď to robím pre teba.“ A všetci by hovorili, že neviem ani fotrovu pesničku zahrať.
A pomohol?
Ale áno. Pomýlila som sa, ale nie až tak veľmi.
Takže na cestu k hrobu už asi nezostal čas...
Ja ani neviem nájsť tatkov hrob, vždy sa tam stratím. Keď som tu bola pred pár rokmi na Dušičky, tak som tam do desiatej blúdila, až ma musel strážnik vyhodiť, že čo tam ako zombík behám pomedzi hrobmi.
Pamätáte si vôbec na moment, keď sa Jaro Filip stal vaším otcom? Keď ste sa to dozvedeli?
Mala som sedem rokov a povedala mi to kamarátka, ktorá to vedela od svojej maminy. Tá bola najlepšou kamarátkou mojej mamy.
Verili ste tomu vtedy?
Áno, ja som mala k nemu takú prirodzenú náklonnosť. Stále som ho sledovala v divadle, kde robila aj mama. Všetci sa báli, že to viem, keď stále za ním chodím. A on predo mnou utekal. Ako jediný ma neštípal na líčka, možno preto ma to priťahovalo.
Opýtali ste sa vtedy na to mamy?
Nie.
Tak kedy prišiel taký vážny rozhovor matky s dcérou?
Prišla za mnou, keď som mala pätnásť, s mojím rodným listom, kde stálo, že Juraj Nvota si ma adoptoval a pýtala sa, či viem podrobnosti. A ja že viem. To bolo celé. A o dva roky neskôr som prišla ja za ňou, že sa s ním stretávam.
Ako ste dokázali nechať si to pre seba tak dlho?
Tým, že som sa to dozvedela od kamošky, tak som mala pocit, že to nemám vedieť. Čo som ani nemala. Tak som to tajila. A nikto nečakal, že Dorotka pri tej svojej výrečnosti by niečo takéto mohla tajiť. Takže všetci boli šťastní, že nič neviem.
Prišli potom aj nejaké výčitky, hádky?
Nie. Čo ja mám čo mame vyčítať, veď ona sa o mňa starala. Ona ma neopustila.
A otcovi?
Nie, lebo keď som sa mu v šestnástich prvýkrát ozvala, už som bola vo fáze, že som mu odpustila. A bolo čo odpúšťať. Napísala som mu: "Nepotrebujem od Teba, aby si mi niečo vysvetľoval. Už je to odpustené, teraz riešme tento vzťah.“
Esemeska?
List. Trinásťstranový list.
A odpoveď?
Už neviem, či prišla aj písomná. Ale čakával ma každý deň na mieste, ktoré som stanovila v liste, až pokým som tam neprišla.
Vy ste v liste navrhli už aj čas a miesto?
Ja som mu písala, že ak mi chce odpovedať, nech mi to neposiela domov, lebo to bolo tajné. Nech mi to nechá v krčme, kde robí môj frajer. Ja som mu to tiež neposlala domov, ale do rádia. A on namiesto toho, aby poslal list, tak tam chodil každý deň sedávať ako debil.
Aj si pamätáte to úplne prvé stretnutie?
Pamätám. Ja som tam prišla o tri hodiny skôr, aby som bola prvá a on tam prišiel o pol hodiny skôr, aby tam bol prvý.
Smutné alebo veselé?
Boli sme takí rozpačití, ale obaja sme za pár sekúnd zistili, že sme si veľmi podobní. Obidvaja sme mali zmysel pre humor a väčšinu času sme sa rehotali. Každú chvíľu som bola od smiechu pod stolom.
Žiaden plač?
Nie, také príjemné, ľahké stretnutie. Ale potom boli aj také, že sme plakali. Bolo to také zvláštne randiť s fotrom. My sme sa cítili ako milenci, ktorí sa schovávajú. Až po nejakom mesiaci sme to povedali doma. Stretávali sme sa každý deň, až kým nezomrel.
Čo na to hovorila vaša mama, Anka Šišková?
Bála sa, že ma nejako zasa zradí a ublíži mi. Jeho žena to zasa zobrala úplne v pohode.
To sa nestáva bežne, veď vlastne bola tiež tá podvedená...
On mal z toho úplné paranoje, ale jeho žena je anjel. S ňou sa doteraz stretávam.
Spomínate na neho s mamou s odstupom času?
Už zmizla tá trpkosť z mojej strany aj z maminej. Tá tam bola právom - opustil ju, keď bola tehotná. Keď na to spomína, tak už s ľahkosťou, spomína na dobré veci z divadla. To bol proste Jaro, bol aký bol. Pred jeho smrťou tam bola vždy taká ťažoba toho, ako to nezvládol.
Ona mu odpustila až po jeho smrti. Nechceli ste už vtedy, pred dvanástimi rokmi, aby si to medzi sebou vyriešili?
Oni sa aj stretli. Mama mu išla asi povedať, niečo také, že tu nebol 17 rokov, tak nech teraz nevyskakuje. A otec zaargumentoval mojou láskou k nemu. Sedeli pri tej veľkej sporiteľni a on jej povedal: "Vidíš tú sporiteľnu? Keď poviem Dorotke, aby ju preniesla, tak ju prenesie." Na čo sa mama asi nahnevala.
Až tak veril vašej oddanosti?
Tak to bolo. V tej eufórii z toho, že som našla tatina.
Takže ani toto stretnutie nevyčistilo vzduch?
Ale oni sa ku koncu už aj smiali. Obidvaja vedeli jednu vec, že spolu nemohli zostať. To by bolo nekompatibilné, oni by sa zabili. Veď oni sa aj verejne hádali, fackali, keď mali tú chvíľu, čo boli spolu.
Nebol vtedy proti tým vašim stretnutiam s otcom Juraj Nvota?
Nie, aspoň mi o tom nikdy nepovedal a nedal to najavo. Veď oni dvaja boli kamaráti.
V čom ste teda Nvotová, v čom Šišková a v čom Filipová?
Neviem, či som nezdedila po všetkých tie najhoršie vlastnosti. Po mame som strašne precitlivelá, ale čestná, spravodlivá. Po otcovi (Jarovi Filipovi, pozn. red.) mám väčšiu ľahkosť, ktorú zasa mama nemá. A humor. A asi aj ten hudobný talent. A po Nvotovi mám budhistický náhľad na svet. Taký pokoj. Ak mám vôbec nejaký pokoj, tak od neho.
A máte?
Ale áno. Častokrát, keď v sebe vidím tú hystériu mojej mamy, tú nekompromisnosť môjho otca, tak sa na to pozriem Nvotovým pohľadom.
Odmalička ste prejavovali svoj všestranný talent. Máte to v génoch alebo ste to obkukali?
Asi aj jedno aj druhé. Hudobný talent nie, lebo som bola v divadelníckom prostredí, mama bola herečka a otec režisér. No odmalička ma to ťahalo ku klavíru. Mama povedala, že už od dvoch rokov ma nevedela od neho odtrhnúť. Keď som sedela za klavírom ako štvor- päťročná, hovorila som si, že budem hrať ako ten Jaro Filip. A to som ešte nevedela, že je to môj otec.
Ovplyvnila vás otcova hudba?
Ja som na otcových pesničkách nevyrastala, okrem tých, ako je Cigaretka, ktoré boli v rádiu. Prvýkrát som ich počula, až keď som sa s ním stretla a dal mi cédečko, keď bol už môj rukopis jasný, polovička prvej platne hotová.
Jaro Filip kedysi povedal, že "pieseň je krátky, ale prenikavý pohľad do seba samého." Čím je pieseň pre vás?
Úplne s tým súhlasím. Ja mám výraznejšiu výhodu, ja si píšem aj texty. On si texty nepísal, takže pre mňa je to ešte prenikavejší pohľad.
Ktorá z otcových skladieb je vašou srdcovkou?
Asi Cigaretka, ale je ich viac. Ja dávam dosť na texty, hudba je silná a text je silný, ale tým, že text nie je jeho, tak nemôžem povedať, že mám vzťah k jeho pesničkám.
Hráte, spievate, skladáte, píšete, sprevádzate ľudí na trekingoch v Nepále. Čo z toho vás baví najviac?
To, čo práve robím. Vlastne niekedy to, čo práve robím, ma aj nebaví. Nedokázala by som robiť len jedno, nudila by som sa.
Tak čo je to naj práve teraz?
Teraz musím písať knihu. Aj keď ma to nebaví.
Myslela som, že písanie je jedna z vašich lások.
Je, ale mňa to nebaví. V puberte ma to bavilo, ale teraz potrebujem termíny, píšem na poslednú chvíľu.
O čom bude?
Sama som zvedavá, som na začiatku. Bude to taký môj príbeh o Nepále, ale nielen o ňom. Približujem sa k tomu Nepálu z rôznych strán, jedna strana bola z detstva, druhá z manželstva, len som sa k nemu ešte zatiaľ nedostala (smiech).
V októbri sa tam vraciate, kde je vám lepšie? Na Slovensku či v Nepále?
Asi v Nepále. Častokrát sa snažím povedať, že všade, ale je to tam. Nešla som za krásou hôr, tie sú krásne aj tu. Ale život tam je omnoho jednoduchší, všetko je lacnejšie, normálnejšie. Ľudia si pomáhajú, ako u nás niekedy na dedine.
Bola vás v Nepále už pozrieť aj vaša rodina?
Áno, aj mamina aj sestra. Sestra dokonca dvakrát a natočila rovno aj dokument, ktorý pred pár dňami dostrihala. Šialený dokument. Fakt šialený.
Čím?
Vravím jej, Terezka, tento bude pre nás a teraz urobíme jeden verejný. Nie je to dokument pre niekoho, koho lanárim na trek. To bol jeden veľký žúr, samé marihuanové pole, veselá partička ide hore, až tak stráca ten trek v tom význam. Má to efekt, ale iba pre istú vekovú skupinu (smiech). Rozmýšľame, že túto verziu ponúkneme do telky, no musí urobiť aj druhú, ktorá bude reklamou na ten treking.
Čo považujete za svoj doterajší najväčší úspech?
Že obraciam noty Mariánovi Vargovi, keď hrá koncert.
To ste robili aj na Pohode. Ste taká jeho dvorná obracačka nôt?
Áno, to nebolo prvýkrát. Ja som bola s ním aj na šnúre.
A vaše ďalšie plány?
Mám chuť si zahrať vo filme, chýba mi to. Potom mám projekt s TV Nova, kde mám moderovať cestovateľskú reláciu. Natočili sme pilotný diel, ale ešte sa to schvaľuje.
A tie cestovateľské sny?
Chcela by som ísť do čiernej Afriky. A bude to znieť strašne trápne, ale na Maldivy. Do takých tých visutých chatiek. Ale nemám na to prachy.
Čo by ste tam robili?
Sedela na balkóne a čítala si tam knižky. Alebo ich písala.
Kto je Dorota Nvotová?
Narodila sa 27. októbra 1982 v Považskej Bystrici. Hoci jej biologickým otcom bol hudobník Jaroslav Filip, adoptoval si ju režisér Juraj Nvota, ktorý Dorotu, i jej sestru Terezu, vychovával spoločne s ich mamou Annou Šiškovou. Už ako šesťročná sa objavila vo filme svojho adoptívneho otca Tajomstvá pod viečkami, v staršom veku si zahrala vo filmoch Orbis Pictus, Děvčátko, O život či Muzika. Bola členkou kapely Overground, kde hrala a spievalo po boku svojho vtedajšieho manžela Whiskyho, neskôr vydala dva sólové albumy. Dnes žije striedavo v Nepále, kde je trekingovou sprievodkyňou a na Slovensku, kde pôsobí ako hudobníčka, herečka a moderátorka.