"Čo vám mám povedať. Môj život teraz nie je práve príjemný," hovorí tichým hlasom do telefónu muž, ktorého si všetci pamätajú aj pre jeho emotívne výstupy, v ktorých nešetril sebavedomím ani silnými výrazmi. A ešte pred pár rokmi všade hovoril, že sa do Kladna vráti.
Zo všetkých plánov zišlo
To všetko je preč. Vladimír Stehlík je chorý, trpí depresiami. Okrem núteného odchodu z továrne sa na jeho zdravotnom stave podpísala aj vážna roztržka so synom Markom, s ktorým poldovku riadil.
"Nevyzerá naozaj dobre, veľmi schudol. Keď u mňa bol, museli sme po piatich minútach prerušiť rokovanie a musel si odpočinúť," spomína Josef Kučera, starosta Bílichova.
V tejto malej stredočeskej dedine neďaleko Slaného Stehlík už pre rokmi kúpil domček, kde sa narodil jeho otec. Plánoval tu stavbu veľkostatku, jeden čas dokonca choval mnoho domácich zvierat, kone i párik kamerunských kôz.
"Potom prikúpil bývalú školu a ďalšie poľnohospodárske usadlosti. Pustil sa do opráv, tie budovy boli strašne zdevastované. Ale potom ako keď utne. Už skoro dva roky na tom nerobí," hovorí starosta Kučera.
Vladimír Stehlík tvrdí, že na nejaké rekonštrukcie už nemá peniaze. Musel predať aj svoju výstavnú vilu v Prahe-Hodkovičkách, preč je aj jeho mercedes.
Na akýkoľvek skrytý majetok, ktorý by navyše pochádzal z peňazí určených pre Poldi, nenarazila ani polícia, ani konkurzný správca časti továrne Tomáš Pelikán. "Nerobili sme žiadny úkon na zaistenie majetku," potvrdzuje žalobca Martin Staněk.
Chcem dožiť v pokoji
Šesťdesiatročný akademický architekt, ktorý bol zvyknutý riadiť kolos s viac než sedemtisíc ľuďmi a v časoch svojej najväčšej slávy sa dennodenne stretával s ministrami a bankármi, dnes takmer stále sedí doma. Občas sa dá najať ako stavebný dozor na rôzne stavby, nedávno pracoval pre dánsku firmu, v ktorej je konateľom jeho syn. "Dúfam, že sa dočkám dôchodku. Chcem dožiť v pokoji," poznamenáva.
Plány na pokojný dôchodok však mienia bývalému šéfovi Poldi prekaziť úrady, ktoré sa oboch Stehlíkovcov snažia dostať pred súd. Koniec vyšetrovania dnes odďaľuje Marko Stehlík, ktorý je v invalidnom dôchodku. Tvrdí, že mu jeho choroba - roztrúsená skleróza - nedovoľuje chodiť na súd. Znalci dospeli k záveru, že je schopný zúčastniť sa na procese, ale nakoniec sa súd rozhodol pre nový zdravotný posudok. "Podával sa niekedy v júni," dopĺňa žalobca Staněk.
Marko jazdil Dakar
Konkurzný správca Tomáš Pelikán tvrdí, že na krachu poldovky sa podpísali obaja Stehlíkovci. Ale každý inou mierou.
"Osobne si myslím, že väčší diel leží na Markovi. Dokonca nám dodnes neodovzdal účtovníctvo. Vladimír Stehlík sa na tom vyložene aktívne nepodieľal, bol zaslepený velikášstvom a jeho podiel je skôr z nedbalosti. Jednoducho na to kašľal," domnieva sa Pelikán.
Správca konkurznej podstaty po príchode do firmy zistil, že okrem dlhov v bankách sprevádzali éru Stehlíkovcov aj nepochopiteľné nákupy vecí alebo pôžičky "stotisícovým" spoločnostiam s ručením obmedzeným. "Našli sme tam sklady plné náhradných dielov na tatrovky, ktoré sa v tom čase dodávali iba do Ruska. U nás boli nepoužiteľné, nikto nevysvetlil, prečo tam vlastne sú a bolo ich za 250 miliónov," spomína správca.
Blízki priatelia Vladimíra Stehlíka sú aj tak presvedčení, že si bývalý továrnik z poldovky neodniesol jedinú korunu. "Viem to, pretože je na tom tak, že si odo mňa požičiaval peniaze," hovorí s neochvejnou istotou Milan Hulík.
Nútený správca Pelikán, naopak, pripomína inú historku: "Keď mi Stehlík hovoril, že nič neukradol, opýtal som sa ho: Ako teda bolo možné, že v čase, keď poldovka nemala na sociálne poistenie, Marko Stehlík sa zúčastnil na rallye Paríž - Dakar a štyrmi miliónmi ho sponzorovala Poldi Kladno? On sa tváril, že o tom nevedel. Ale skôr si myslím, že o tom nechcel vedieť."
Práve nezaplatené poistenie za zamestnancov (25 miliónov korún) a bezúročné pôžičky poldovky pre rodinnú firmu Bohemia Art (strata oceliarní je vypočítaná na 912 miliónov) nakoniec poslali otca a syna Stehlíkovcov na tri mesiace do väzenia. "Neurobil som nič nezákonné. Poldi skončila z politických dôvodov, stála za tým konkurencia," opakuje aj dnes Stehlík.
Smrtiaca megalománia
Tých, ktorí jeho kladenskú vládu vidia inak, nie je málo. Patria medzi nich aj niektorí odborári z poldovky.
"Najprv to s nimi vyzeralo, že všetko bude úžasné. Ruka "pána" bola otvorená, banky požičiavali. Ibaže sa nesplácalo a brali sa ďalšie pôžičky, tými sa zalepili tie predchádzajúce. A keď potom došla bankám trpezlivosť a zatvorili kohútik, išlo to veľmi rýchlo," spomína šéf poldováckych odborov Stanislav Tomášek.
S Vladimírom Stehlíkom rokoval veľakrát. "Viete, s ním sa dalo hovoriť. Ale iba keď to bolo medzi štyrmi, maximálne šiestimi očami. Ak bolo pri tom viac ľudí, začal sa správať ako blázon. Odvolával vládu, Ameriku chcel zavaliť oceľou z Kladna, počas piatich minút poprel to, čo vám pred chvíľou sľúbil. Bol jednoducho nevyrovnaný," dodáva Tomášek.
V jednom sa odborári aj správca konkurznej podstaty zhodnú: ak bolo niečo, prečo sa poldovka nikdy nemala Vladimírovi Stehlíkovi dostať do rúk, bola to jeho povaha. "Tá megalománia bola smrtiaca. Chcel stavať domy ako Baťa, kúpil si denník Práce, zbierku áut po Husákovi. Táto osoba nemala fabriku dostať," tvrdí správca Pelikán.
Pred desiatimi rokmi však skôr ako obchodné výpočty rozhodovala politická vízia. Stehlík bol jedným z reprezentantov českej cesty privatizácie. Sľúbil za oceliarne 1,7 miliardy a získal ich. Na nákup si vzal úver v Komerčnej banke, nikdy ho nevrátil. Rovnako tak nedostali ďalšie štyri miliardy ďalšie banky. O menších veriteľských firmách platí to isté. "Prednostne boli vyrovnané záväzky voči zamestnancom," vysvetľuje Petr Vyšohlíd, ktorý eviduje majetok a pohľadávky poldovky.
Za uplynulých pätnásť rokov prišlo v poldovke, ktorá v roku 1996 skončila v konkurze, o prácu 18-tisíc ľudí. Časť továrne kúpili Třinecké železiarne, časť má nemecká firma Scholz.
Ľudia by za ním išli opäť
Bývalí robotníci továrne napriek tomu podľa odborového predáka Tomáška dodnes nedajú na Stehlíka dopustiť: "Pre polovicu je stále hrdina. Brali plat, aj keď boli doma a nevyrábalo sa. Vôbec im nedochádza, že keby sa tak správali aj v iných firmách, tak už sme všetci na žobrote a zbierame korienky."
Zo všedného života Kladna a okolia už továrnikove meno viac-menej vymizlo. Ešte pred piatimi rokmi plnil Vladimír Stehlík titulné stránky novín. Dnes si naňho kde tu niekto spomenie v krčme. Stiahol sa do ústrania, novinári naňho zabudli.
Do novín aj do rečí sa na chvíľu vrátil len v januári tohto roku: vtedy stačil v priebehu jednej hodiny trikrát nabúrať. Oslavoval narodeniny, podľa polície sa opil a potom sa prevážal po stredných Čechách.
Poldi? Chýba mi
Ako keby to bol iný Vladimír Stehlík. Predtým bol sebavedomý a keď sa mu niečo nepáčilo, dal to najavo. Napríklad, keď ho brali do väzby, vykríkol na novinárov: Vy pubertiaci!Dnes hovorí do telefónu ticho a skleslo. Z bojovnosti nič nezostalo. Je to rozhovor so zlomeným mužom, ktorý nestojí o pozornosť.
Váš prípad sa ťahá sedem rokov. Je to problém pri podnikaní?
- Nepodnikám.
Čím sa teda živíte?
- Robím stavebný dozor.
Pre firmy, na objednávku?
- Tak.
Predali ste majetok aj dom...
- Áno.
Prečo? Nemali ste peniaze?
- Áno. (hovorí sťažka - pozn. red.)
Ako keby vám nebolo dobre. Nemám radšej zavolať neskôr?
- Ale to nemusíte.
Bol to ťažký šok, odchod z Poldi?
- Samozrejme.
Hovorila som o tom aj s bývalým šéfom škodovky Soudkom a bolo jasné, že mu tá práca stále chýba.
- Chýba mi to.
Ľudia alebo možnosť niečo riadiť?
- Oboje.
Prepáčte, že sa pýtam na takú osobnú vec, ale nie ste chorý?
- Áno.
Môžem vedieť, čo vám je?
- Mám depresie, ťažké.
Liečite sa niekde?
- Prosím vás, už asi dosť...