- Asi áno, pretože krasokorčuľovanie milujem. S krasokorčuľovaním a so skokmi sa mi spája taký pocit voľnosti, bez ktorého si svoj život už ani neviem predstaviť.
Napriek všetkým vašim zdravotným peripetiám?
- Áno. Reakcia publika po vydarenom programe je pre mňa pozitívnou drogou. Pri niektorých číslach pociťujem únavu, až keď zídem z ľadu. Diváci ma jednoducho vyprovokujú ísť za hranice svojich možností bez toho, že by som si to uvedomoval. Teraz už konečne rozumiem, ako môže Bruce Springsteen ostať na pódiu tri až štyri hodiny. Nie je nič lepšie, ako keď sa chce publikum podeliť so svojou energiou. Ale priznávam, niekedy to bolo ťažké.
Vraj vás na začiatku nechceli zobrať do klubu krasokorčuliarov, pretože ste boli "príliš tenký a malý". Bola cesta na vrchol poriadne komplikovaná?
- Samozrejme. Štyri až osem hodín na ľade, päť až šesť dní do týždňa... Skoro ráno stávať a mrznúť v hale. Ale veľmi mi pomohla moja stará mama, ktorá dohliadala, aby som krasokorčuľovanie nielen miloval, ale na ľade aj ostal. Od šiestich rokov, keď som vstúpil do klubu krasokorčuliarov, chýbala do mojich 23 rokov len na piatich tréningoch! Bez nej by som určite nebol tam, kde som. V podstate ma aj vychovala, pretože rodičia boli tanečníci, tancovali vo Viedni, takže domov prichádzali len na víkend.
Dňa 31. januára 1986 ste navždy prepísali históriu svetového krasokorčuľovania, keď ste ako prvý na svete úspešne skočili v súťaži štvoritý skok. Váš pocit?
| Jozef Sabovčík v americkej profesionálnej revue. Snímka archív Jozefa Sabovčíka |
Pre zranenia ste museli svoju kariéru predčasne ukončiť. Vedeli ste sa vyrovnať s takou radikálnou zmenou?
- Bolo to veľmi ťažké. Hlavne obdobie, keď som už vedel, že sa na amatérsky ľad nevrátim. Som však presvedčený, že ak by som bol mal možnosť dať si rok pauzu a poriadne sa zrehabilitovať po prvej operácii, ešte by som sa na olympiádu v Calgary mohol vrátiť.
A prečo ste si nedali pauzu?
- Pretože na mňa boli vyvíjané tlaky, aby som sa čo najskôr vrátil na ľad. To ma nakoniec priviedlo k ďalším operáciám a po 18-mesačnej pauze bolo už neskoro pripravovať sa na ďalšie preteky. Nechcel som sa dostať do situácie, že síce niečo dokážem ako amatér, ale potom sa už nikdy nepostavím na ľad. Ani vtedy, ani teraz si svoj život neviem predstaviť bez krasokorčuľovania a fakt, aby som eventuálne mohol pokračovať ako profesionál, bol pre mňa veľmi dôležitý.
Za tretie miesto na ZOH v Sarajave ste od našich funkcionárov dostali priateľské potľapkanie po pleci a symbolickú prémiu. Neodrádzalo vás to od ďalšej činnosti?
- Výhodou bývalého režimu bolo, že celý výcvik financoval štát. Až v Amerike som si uvedomil, aký je vlastne krasokorčuľovanie finančne náročný šport. Hodiny na ľade, výstroj, tréner, súťaže... Tá prémia bola naozaj symbolická, ale s tým sa nedalo nič robiť.
Takže za svoju kariéru vďačíte aj bývalému režimu...
- V podstate áno (smiech).
Už pred rokmi ste rebelovali dlhými vlasmi, ktoré sú dodnes vašou značkou. A láskou k rocku. Neboli z toho doma problémy?
- Ani nie. Dlhé vlasy neboli v tých rokoch bežné ani na medzinárodnej scéne. Silný vzťah k rockovej hudbe mi tiež zostal dodnes.
V českom denníku Mladá fronta Dnes sa písalo o dopingovej afére vrcholových športovcov v komunistickom Československu. Mali ste podobnú skúsenosť?
- Krasokorčuliarom by to ani nepomohlo. Pre sólistu je dôležité mať ľahký vršok a silné nohy. A aspoň pokiaľ ja viem, nikto z krasokorčuliarov - či už od nás alebo zo sveta - doping nebral.
A čo ŠtB? Neznepríjemňovala vám medzinárodné súťaže?
- Priamy kontakt s komunistickou tajnou políciou som nikdy nemal. Až po rokoch som sa dozvedel, že počas môjho odchodu do zámoria ma sledovali. Vtedy som to však nevedel a v podstate mi to bolo jedno, pretože som sa nemusel za nič hanbiť.
Všade sa píše len o tom, ako ste v roku 1986 predčasne ukončili kariéru a odišli do Kanady. Môžete konečne povedať, či išlo o emigráciu?
- Nie, len som legálne opustil bývalé Československo.
To bolo možné aj pred novembrom 1989?
- Spoločenská atmosféra v 80. rokoch bola už uvoľnenejšia, a keďže moja prvá manželka bola Kanaďanka, odišiel som za ňou. V bývalom Československu som však mal celú rodinu, ktorú som nechcel stratiť, preto som odišiel legálne. Človek nikdy nevie, čo mu osud pripraví, preto sa vždy snažím nechať si otvorené aj zadné dvierka.
To znie až neuveriteľne. Naozaj vás vtedajší režim pustil tak ľahko?
| Miláčik publika – Jumpin´Joe. Snímka archív Jozefa Sabovčíka |
- Chceli zo mňa urobiť príklad, že sa od nás nemusí utekať, ale ak má človek oprávnený dôvod na vysťahovanie, nie je také zložité odísť.
Ako ste sa prispôsobovali novým podmienkam? Predsa len, na Slovensku ste boli slávny...
- V podstate nie som náročný človek a viem sa prispôsobiť, ak mám v blízkosti svojich najbližších. Domovom môžem nazvať hocijaké miesto, kde mám priateľov, ale hlavne svoju rodinu: Jennifer a deti - Blada a Jožka. Momentálne žijem v Utahu, kde sme sa presťahovali, pretože tu býva môj choreograf Stewart Sturgeon, ktorý istý čas trénoval aj moju terajšiu manželku. Ale priznám sa, že urobím všetko pre to, aby sme sa už nikdy nemuseli sťahovať.
Ste členom profesionálnej americkej revue. Odlišuje sa svet profesionálov od adrenalínových majstrovstiev a olympiád amatérov?
- Vždy som si myslel, že mi bude svet majstrovstiev chýbať, ale stáva sa to len niekedy. Aj medzi profesionálmi sú súťaže ako World Team alebo Ice Wars. Napriek tomu, že sme tu niekedy mali oveľa ťažšie vystúpenia ako na šampionátoch, svet profesionálnych krasokorčuliarov je zábavnejší.
...a rovnako tvrdý?
- Ak sa chcete udržať na špičke, vždy musíte na sebe pracovať.
Stačil vám len talent, aby ste v USA prerazili?
- V prvom rade potrebujete talent a tvrdú prácu. A potom aj trochu šťastia. Ale to platí v živote snáď pri všetkom.
Na ľade sa stretávate s bývalými rivalmi. Ako spolu vychádzate?
- S bývalými rivalmi, ako napríklad Brian Boitano, Brian Orser, Kurt Browning, v podstate vystupujem stále. Vždy sme boli kamaráti a ostalo to tak dodnes. Bolo by to zaujímavejšie, keby som mohol povedať, že sa neznášame, ale nie je to tak. Každý rešpektuje to, čo dokázal ten druhý. Ak vystupujeme v rovnakej šou, jednoducho musíme ťahať za jeden povraz. V opačnom prípade to diváci spoznajú.
Máte 42 rokov. Ako dlho môže krasokorčuliar ostať v revuálnych programoch?
- Je to individuálne. Pokiaľ ma budú diváci chcieť a ja nebudem mať zdravotné ťažkosti, nemám dôvod skončiť. Momentálne je mojou prioritou krasokorčuľovanie, ale začínam rozmýšľať aj o budúcnosti.
Keď ste korčuľovali na úvodnom ceremoniáli na olympiáde v Salt Lake City, po vystúpení vám Sting zložil poklonu. Stáva sa vám to bežne?
- Občas. Vždy je to pre mňa veľká pocta, najmä vtedy, ak sú to hudobníci, pretože k hudbe som mal a aj mám stále veľmi blízko.
Vraj sa osobne poznáte s viacerými hudobníkmi, ktorých hudbu ste pri svojich vystúpeniach použili. Je to pravda?
- Najviac si vážim, že ma Bruce Springsteen pozval na svoj koncert v Salt Lake City. Okrem toho som stále v kontakte so skupinou Scorpions, a najmä Trans-Siberian Orchestra. Tí sa mi dokonca poďakovali na ich poslednom CD, kde je skladba Different Wings, ktorá bola napísaná pre môjho staršieho syna Blada. Vlani som mal tiež príležitosť vystúpiť s Lizou Minneli.
Ste silný čechoslovakista, nikdy ste neuznali rozdelenie oboch štátov. Z čoho to vyplýva?
- Narodil som sa síce v Bratislave, ale moja stará mama aj mama pochádzali z Prahy. A otec z Košíc. Takže som polovičný Slovák i Čech.
Čím si vysvetľujete taký katastrofálny prepad slovenských krasokorčuliarov za posledné roky?
- Aj zmenou režimu. Krasokorčuľovanie je veľmi náročný šport. Už pred dvadsiatimi rokmi bol oveľa viac podporovaný hokej, čo je v podstate prirodzené, pretože ide o masový šport. Bola by však škoda, keby sa v krasokorčuľovaní nepokračovalo. Keď si vezmeme šampionáty, ktoré sme za bývalé Československo absolvovali, patríme k najúspešnejším krajinám v prepočte získania cien na počet obyvateľov. Slovenský národ je talentovaný a krasokorčuľovanie má na Slovensku tradíciu - Ondrej Nepela, Karol Divín. Každý talent však potrebuje podmienky na rozvoj - momentálne tie podmienky nie sú také, aké by mali byť.
Všimli ste si, že krasokorčuľovanie zmizlo z obrazovky verejnoprávnej televízie?
| ... a v Halloween šou. Snímka archív Jozefa Sabovčíka |
- Sú to spojené nádoby. Ak nemáte želiezko v ohni, ani šampionát nie je pre vás taký atraktívny.
Nechcete tento stav zmeniť, napríklad, návratom?
- Rozmýšľal som nad seminármi na Slovensku. Ale záujem o krasokorčuľovanie môžu zvýšiť aj také programy, ako napríklad Hviezdy na lade.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že maľujete, pretože máte v sebe priveľa démonov. Darí sa vám vyhrávať nad nimi?
- Ale áno. Maľoval som najmä v období, keď som mal zdravotné problémy. Maľujem stále, ale už nemám toľko času. Začala sa zimná sezóna, rekonštruujeme dom, takže momentálne maľujem tak akurát steny na dome. Verím však, že sa raz k maľovaniu obrazov opäť vrátim.
Takže myslíte na zadné dvierka?
- Možno (smiech). Okrem toho veľmi rád pracujem s drevom a dostal som sa dokonca až tak ďaleko, že robím aj nábytok. Ale, bohužiaľ, nemám čas na všetko. Keby jeden deň mal aj 48 hodín, čas na všetko by som si nenašiel.