Zajtra slávnostne otvoria Slovenské národné divadlo, ktoré sa stavalo viac ako 20 rokov. Spomínate si na jeho začiatky?
-- Martin Kusý (MK): V roku 1979 bola vypísaná verejná anonymná architektonicko-urbanistická súťaž a v januári 1980 udelili nášmu autorskému kolektívu prvú cenu. Vybrali nás spomedzi 56 návrhov z celého bývalého Československa. Potom sa projekt zadal projekčnej firme s názvom Štátny výskumný projektový a typizačný ústav, v ktorej sme boli zamestnaní. Divadlo sme teda začali projektovať v roku 1980 a projektujeme ho doteraz.
Čo máte s novostavbou spoločné dnes?
-- MK: Stále robíme autorský stavebný dozor. Dnes som tam napríklad bol a znovu som sa nahneval. V činohernej sále nie sú natreté zásuvky, nedokončili drevený obklad v kútoch...
Budova rokmi odolávala rôznym nápadom a tlakom. Istý čas ju chceli sprivatizovať, a tým zmeniť jej pôvodný účel. Nezískali ste k nej odpor?
-- Pavol Paňák (PP): Máme k nej dobrý vzťah. Veľmi sa tešíme, že divadlo je konečne hotové. Boli roky, keď sme boli veľmi nešťastní. Pre architekta je totiž najhoršie, keď niečo vyprojektuje, to sa rozostaví a následne zastaví. Vychádza tak navnivoč všetka investovaná práca. Najhorší stav bol vtedy, keď stavba stála.
Pôvodne sa divadlo malo dokončiť za päť rokov. Prečo to nakoniec trvalo tak dlho?
-- PP: To vám neviem vysvetliť. Celý osud stavby je miešaninou objektívnych a surreálnych okolností. Množstvo surreálnych okolností priniesla len zmena režimu -- všetky sa budovy dotkli. Či chcete alebo nie, taká stavba je v každom režime politikum. Citlivo reaguje nielen na štátne rozpočty, ale na všeličo iné.
-- MK: Presnejšie povedané, stavba nebola nikdy celkom zastavená, investovalo sa do nej každý rok. Ak ma pamäť neklame, najnižšia suma bola asi 30 miliónov, najvyššia okolo miliardy. Počas neúrodných 30-miliónových rokov sa zaplatila akurát elektrina, voda a plyn, aby to nezmrzlo, nejakí strážnici a pár robotníkov, ktorí sa motali po okolí. Postupovalo sa, skrátka, rôznym tempom. Stavba sa potácala, až sa dopotácala do cieľa.
Viac ako o výhodách novostavby sa hovorí o jej nedostatkoch. Napríklad o činohernom javisku, na ktoré nie je vidieť z každého miesta...
-- PP: To je mimoriadne zložitý problém. V čase, keď sa projekt začínal, sa formuloval charakter divadelného priestoru, vzťahu javiska a hľadiska. Vtedy vládla koncepcia takzvaného proscéniového divadla. Hľadal sa taký priestor, v ktorom by bol herec v čo najintímnejšom vzťahu s publikom: javisko je bezprostredne obklopené divákmi, sú naň natlačení. Nuž, keď máte takú prioritu, nemôžete požadovať, aby ste na javisko videli z každého kúta rovnako. Jednoducho, keď nejaký priestor obklopíte divákmi, logicky nevidia všetci rovnocenne, všetci však získavajú úzky kontakt s hercom. Kompromis vždy isté vzťahy vyzdvihuje, iné postihuje. Nejestvuje univerzálny model divadelného priestoru, kde by všetci mali perfektný výhľad na herca a zároveň na obrovské panorámy v pozadí. Navyše, tento proscéniový typ má divadlo iba v činohernej sále, v opernej nie. Model dvoch odlišných divadelných priestorov je správnym riešením.
Zmenili by ste dnes niečo na projekte vy sami?
-- PP: Určite áno, ale o tom vám nebudeme hovoriť. Každý, kto sa živí tvorivou činnosťou, sa vyvíja. My sme pred 20 rokmi niečo nakreslili, a to je dnes hotové. Samozrejme, že vieme, čo by sme dnes robili inak. Vieme aj to, že projekt je v poriadku, koncepčne a hmotovo by sme ho riešili rovnako. Zmenili by sme jednotlivosti, sme totiž o 20 rokov ďalej. Nás tá stavba dobehla.
-- MK: Keby sa dokončila za 5 rokov, ako bolo plánované, dnes sa hovorí o prvej generálnej oprave.
Kuvičie hlasy vám vyčítajú megalomanstvo, hoci divadlo patrí k najmenším v Európe...
-- MK: Čo sa vám zdá priveľké? Veď tá budova je malá! Je to Národné divadlo. Skôr než niekto vynesie taký vážny súd, mal by si dať dohromady, že v tomto dome sú tri divadlá, množstvo skúšobných sál, ktoré, povedzme, v starej budove nie sú. Každý Slovák dokáže spakruky zhodnotiť prácu troch ľudí. Síce tomu prd rozumieme, ale bez mihnutia oka vyhlásime, že je to megalomanské. Nedávno tu boli na exkurzii doktorandi architektúry z celej Európy, ich profesor povedal, že sa mu naše divadlo zdá skromné. To som rád počul. My sme totiž chceli práve takú koncepciu, ktorú by ľudia ľúbili.
Herci a divadelníci sú spokojní?
-- PP: pri takej veľkej stavbe je prirodzené, že reakcie sú väčšinou negatívne.
-- MK: Tak je to všade vo svete. Keďže tieto stavby sú politikum, opozícia je vždy zásadne proti. Dnes je tu síce trochu iná situácia, pretože dnešná opozícia v čase, keď bola koalíciou, divadlo financovala. Jedno malé šťastie v celom nešťastí tej budovy.
Národ by si však mal uvedomiť, že nejde o nachádzanie škandálov. Podstatné je, aby sme si osvojili Slovenské národné divadlo, prijali ho za svoje. Aby sme boli radi, že sme konečne postavili nohu, na ktorej okolité národy stoja už sto rokov.
Po náročnej práci vás možno čaká trochu oneskorený odpočinok. Tešíte sa na otvorenie?
MK: Očakávame potrestanie nevinných a odmenenie nezúčastnených.