Kmene amerických Indiánov pravidelne organizovali ceremónie známe ako "potlach". Jednotlivé rody zhromaždili majetok, ktorý nadobudli od predchádzajúceho stretnutia, a pred zrakmi všetkých ho slávnostne zničili. Morálnym víťazom sa stal ten, kto bohapusto rozdupal najväčšiu kopu. Je to jeden z mála zvykov, ktorý západná civilizácia bez mihnutia oka prebrala...
Chalupár na Champs Elysée
Súčasní náčelníci si autoritu a prestíž budujú dnešnými prostriedkami. Niektorí stále ostentatívne trhajú kožušiny, aby mohli o rok trhať drahšie, iní radšej vymenili mŕtvoly vlastných koní za náročné koníčky. Zahraničná ekonomická elita má veľa možností: od nakupovania pozemkov na Mesiaci a Marse, cez financovanie vývoja stravy pre psov až po zoskok padákom na severnom póle. Naši prominenti sa v porovnaní s nimi držia pri zemi. Bývalý minister financií Ivan Mikloš však tvrdí: "Trendy v zahraničí a u nás sa veľmi nelíšia, rozdiel je len v tom, že tam sa bohatstvo kumulovalo desaťročia, stáročia, zatiaľ čo u nás len roky."
Podnikateľ Fedor Flašík, zvaný aj mediálny mág, sa domnieva, že v našich končinách ešte nie sme zvyknutí na verejnú prezentáciu majetku. "Aj milionári sa často tvária, že sú chudobní, boja sa užiť si." On sám si užíva celkom otvorene, ale nie bezmyšlienkovito. "Relaxujem štandardne: na chalupe, na chate v Donovaloch alebo na vlastnej lodi v Chorvátsku." Práve lode sú jeho finančne najnáročnejšou záľubou, hoci presnú sumu, ktorú do nej ročne investuje, odhadnúť nevie.
Medzi jeho "úlety" patria aj víkendové cesty do zahraničia. Rýchlovlak Brusel -- Paríž, obed na Champs Elysée, rýchlovlak Paríž -- Brusel. Alebo zoo vo Viedni či lodiarsky veľtrh v Düsseldorfe. Nič však neprekoná relaxovanie na chalupe. "Môj spôsob oddychu sa neodvíja od peňazí. Dobre sa cítim v prostredí, kde môžem byť uvoľnený."
Štandard za hranicami
Médiami ostro sledovaní sú spoločníci z finančných skupín Penta, J&T či Istrokapitál. Poznáme značky ich áut, dovolenkové destinácie, vieme, kde nakupujú spodnú bielizeň. Miroslav Remeta z Istrokapitálu rád investuje do cyklistického a lyžiarskeho výstroja. "Určite si kupujem tie drahšie, na svoje pomery však nemám náročné koníčky." Praktizuje aj víkendovanie za hranicami -- ďaleko a pravidelne. Podľa vlastných slov si však našiel bohumilú a vlastne najdrahšiu zábavu v podobe futbalového družstva. "Ľudí, ktorí pochádzajú z regiónov, vždy niekto uprosí, aby podporili lokálny šport. Mne sa ušiel prešovský futbal. Sumy sa pohybujú v desiatkach miliónov ročne."
Remeta tvrdí, že ekonomická elita u nás je v porovnaní so zahraničím viac sledovaná bežným obyvateľstvom -- nie je tu k dispozícii svetový štandard, takže sa za ním cestuje. "Bohatých je málo a keď sa pohnú, vie sa o tom." Je presvedčený, že medzi solventnými sa nájde dostatok veľkorysých ľudí, ktorí by radi podporili aj umenie alebo výskum, ale...: "Všetko chce svoj čas. Každý si musí ekonomicky usporiadať vlastné vnútro."
Podľa finančníka tu zatiaľ neexistuje natoľko zabezpečená skupina, ktorá by dokázala investovať súkromný kapitál napríklad do nadácie. To, že niekto zastreší nadáciu vlastným menom, reálne peniaze vyberie od piatich ďalších sponzorov a napokon odráta tretinu na vlastnú réžiu, nepovažuje za korektné. "Nadáciu v pravom zmysle slova si môžu dovoliť iba miliardári v eurách a dolároch veľkosti Billa Gatesa," poznamenal Remeta.
Hľadanie dobrého Benku
Napokon, šľachetný vklad do umenia či vedy by mohol investora omrzieť. Podnikateľ Boris Kollár napríklad založil zbierku slovenskej výtvarnej moderny. Keďže však nemal adekvátny priestor, kde by viac ako 300 diel vystavil, po negatívnej skúsenosti s istou galériou sa rozhodol skončiť. "Nechal som si najkrajšie kusy, ostatných som sa zbavil. Jednoducho som stratil zmysel."
Trvalejšia je záľuba jeho kamaráta Flašíka, ktorý zbiera zásadne olejomaľby údenáčov od maliara Františka Studeného. Kollár nepochybuje, že mnoho Slovákov chce do umenia investovať. Mnohí to však robia zo snobstva, preto, že sa to má. "Nerozoznajú dobrého Benku od bezcenného Benku, a to je problém." Kollár radšej holduje adrenalínu každého druhu a motorovým "hračkám". Je však presvedčený, že normálny človek nemôže dovoliť jednorazové výlety vrtuľníkom na večeru do Paríža.
Napriek tomu ani Kollár nepopiera, že potreby a chúťky smotánky sú na celom svete rovnaké. "Všetci chodia na rovnakú pláž v Saint Tropez, na tie isté Maldivy na ten istý Barbados." Ostatné závisí od veľkosti "pieskoviska" -- niekto letí biznis triedou, niekto vlastným lietadlom.
Slovák má však podľa Kollára ešte náznaky zábran. Nevyleje si na hlavu šampanské za 50-tisíc korún ako niektorí zahraniční boháči. Megalomani sú vraj schopní začať sa oblievať podobným mokom o tretej popoludní -- do večera sa vykúpu v dvoch miliónoch korún. "To už je dekadencia," hodnotí Kollár. V tomto "športe" sa podľa neho predbiehajú iba hlupáci.
Denisa Doričová