Po prebdenej noci, ktorú strávil osamote v železničnom vozni na stanici v Pskove, 15. marca 1917 o 15.05 (ako si presne zapísal) abdikoval posledný ruský cár Mikuláš II. Ako počas zúriacej vojny napísal v abdikačnej listine: "V týchto rozhodujúcich dňoch v živote Ruska pokladali sme si za povinnosť svojho svedomia uľahčiť svojmu národu tesné zjednotenie a zomknutie všetkých národných síl pre najrýchlejšie dosiahnutie víťazstva a v zhode so Štátnou dumou uznali sme za prospešné zriecť sa trónu Ruskej ríše a zložiť zo seba zvrchovanú moc." Mikuláš II., obhajca samoderžavia a nepriateľ ľudí nadanejších než bol sám, skončil a spolu s ním skončila aj romanovská dynastia a ruská monarchia. Bol to dôsledok vojny a tiež udalosti, ktorú dnes nazývame Februárová revolúcia.
Týždeň v Petrohrade
Revolučný rok, ktorého vyvrcholením sa stal nástup boľševikov k moci, sa začal v Rusku veľkým mrazom. Na železnici zostali desaťtisíce vagónov s obilím -- krajinu ohrozoval potravinový i dopravný kolaps. V monarchii, vysilenej štrajkami a protestmi proti nedostatku jedla, sa začali ozývať dovtedy nevídané politické požiadavky.
8. marca (podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy ešte Rusko používalo, 23. februára) vyšlo pri príležitosti Medzinárodného dňa žien do ulíc hlavného mesta Petrohradu asi 90-tisíc prevažne textilných robotníčok. Proti heslám "Pokiaľ je žena otrokyňou, nie je žiadna sloboda" a "Dajte nám chlieb" nedokázal nikto zakročiť. Ba čo viac -- o deň neskôr sa demonštrácie zväčšili až k 200-tisíc účastníkom. Vláda síce nariadila obsadiť mosty cez Nevu, ľudia však prechádzali rieku po zamrznutej hladine. Nepomohol ani cársky rozkaz, aby vojaci obnovili poriadok -- väčšina z nich sa už v prvých dňoch pridala na stranu demonštrantov. Tí 11. marca obsadili justičný palác (ktorý bol podobne ako parížska Bastila symbolom útlaku) a Petropavlovskú pevnosť. V noci začali horieť policajné stanice, otvorili sa väzenia a vojaci začali rozdávať zbrane. Vláda nemala inú možnosť, len na druhý deň popoludní odstúpiť. Cár bol tak pri abdikácii postavený pred hotovú vec. Revolúcia v najväčšej krajine sveta prebehla bez vodcov, vyžiadala si okolo 170 obetí a trvala týždeň. A vlastne ani nebola revolúciou -- ako si totiž zapísal neskorší predseda vlády Alexander Kerenskij: "Bola to samovražda monarchie, ktorá nebola schopná prežiť rasputinizmus."
Dočasná vláda
Nový kabinet prvej ruskej demokratickej republiky, ktorý vzišiel z predchádzajúcich udalostí, mal na pohľad skvelý program: politickú amnestiu, záväzok pripraviť ústavodarné zhromaždenie, občianske slobody, odstránenie národnostných obmedzení. Jej najväčším problémom však bolo, že nevládla -- mala k dispozícii len slovo. Mala síce zodpovednosť, ale moc si od začiatku uzurpoval Petrohradský soviet robotníckych a vojenských zástupcov, vyvolaný k životu menševikmi v prvých dňoch revolúcie, ktorý vláde demokratov nedôveroval. A práve ten mal prostredníctvom sovietov vojakov moc v armáde alebo aspoň v miestnych posádkach.
Vláda tiež po celý čas zápasila s problémom, či má zostať vo vojne alebo uzavrieť separátny mier. Prvá možnosť bola asi pre vládu jedinou, ako udržať v krajine demokraciu. Disciplína na fronte však veľmi strmo upadala.
Problematické tiež bolo udržať na uzde hlad roľníkov po pôde. Situáciu mal vyriešiť nový parlament, ktorý bolo treba ešte len zvoliť. Petrohradský soviet sa však zdráhal dať súhlas k voľbám.
Po májových koaličných nezhodách (vládu spočiatku tvorili zástupcovia kadetov a menších ľavicových strán) odstúpili dvaja ministri a na ich posty nastúpili dvaja socialisti. Tí boli presvedčení, že mladá demokracia by mala dať priestor aj dovtedy takmer neznámym radikálom -- boľševikom. Ich vodca Lenin neskôr vyjadril svoje uznanie vetou o užitočných idiotoch.
Boľševici, finančne podporovaní z vtedy nepriateľského Nemecka, nakoniec vo vláde nezasadli. Pokúsili sa však o prevrat. Najprv neúspešne v júli, potom úspešne v novembri. Vláda bez moci im v tom nedokázala zabrániť.