... Simona Stašová je jeho partnerkou v úspešnom pražskom divadelnom predstavení Balada o smutné kavárně. To všetko už stihol 32-ročný slovenský herec Marko Igonda, ktorý stvárnil hlavnú úlohu aj v novom slovenskom filme Rozhovor s nepriateľom. Rodák z dedinky Trnové pri Žiline už niekoľko rokov žije kvôli svojej láske v Prahe, sám o sebe však tvrdí: "Som Slovák z hôr."
Rozhovor s nepriateľom je prvý celovečerný slovenský film v našich kinách v tomto roku. Prečo ste si ho financovali sami?
- Skoro všetci sme jedna generácia, poznáme sa dlhé roky. Záležalo nám na osobnej výpovedi. Chceli sme konečne spraviť spolu film a všetkým ukázať, že sa to dá aj na Slovensku. Vzali sme rodine a dali do svojho sna a túžob.
Rodina neprotestovala?
- Ak mám hovoriť aspoň za seba, som veľmi vďačný životu, že mám takú ženu, akú mám. Je herečka, a tak to veľmi dobre chápe.
Ministerstvo kultúry neprispelo, ministerstvo obrany na film dalo pol milióna slovenských korún. Nevyplynuli vám z toho nejaké povinnosti?
- Mali vyslovene požiadavku, že by chceli o filme dokument. V podstate sa pre nich urobil ďalší film.
Iné podmienky nemali?
- Boli tam ešte nejaké detaily, ale tie presne neovládam. To by bola otázka pre producenta. Ale skutočne ako jediní nám pomohli, čo je úžasné.
Vo filme hráte nemeckého vojaka, ktorý vedie krajinou zajatého Slováka na istú smrť. Dostal rozkaz ho zastreliť, no nespraví to. Dáva prednosť úvahám a rozhovoru. Ako vnímate svoju postavu?
- Vystúpiť z anonymity davu, to je pre mňa najdôležitejšia otázka. Nie som armádou, lebo cítim. Zachrániť čo i len jedného človeka, aby som dokázal zmeniť osud. Každý človek by mal začať od seba a vojak Kampen ten krok urobil. Metafora je odpoveď. Stať sa zraniteľným a umrieť pre myšlienky.
Film ste natáčali v poriadnej zime, v prírode okolo Terchovej. Čo bolo najťažšie?
- Podmienky boli náročné. Každý deň sme vstávali na zamrznutý pľac. Keď človek musí artikulovať v mínus dvadsiatich stupňoch pod nulou, je to ešte horšie. Ale všetko sa dalo zvládnuť. Kladných vecí bolo viac. Bolo to doma a v rodnom jazyku.
Premiéra bola vo veľkom štýle. Pred bratislavským Auparkom pristavili dva obrnené transportéry, stála tam prezidentská stráž, premietalo sa vo všetkých sálach. Pozvanie prijalo množstvo hereckých hviezd.
- Premiéra bola úžasná. Rozhovor s nepriateľom počas nej videlo tisícsedemsto ľudí. To je presne to, čo slovenský film potrebuje, aby sme neboli zakríknutí.
Viete, ako film prijali Slováci?
- Neviem. Najnovšia správa je, že sme sa dostali na festival do Karlových Varov, z čoho sa teším. Film budú premietať aj v Česku.
Vás nezaujíma, akú návštevnosť má film v našich kinách?
- Pre mňa je dôležité, že sme to dokázali. Film nesie to posolstvo. Už nie som taký ako za mlada. Robil som predstavenie v divadle a túžil som, aby oslovilo všetkých ľudí v hľadisku. Utópia mi brala život. Keď ten film zasiahne čo i len jedného človeka, ďakujem, som spokojný.
Na medzinárodnom festivale filmov Berlinale vás oslovil nemecký distribútor s tým, že by film chcel premietať v kinách po celej krajine. Už ho Nemci videli?
- Ešte sa nepremieta, ale bude. Myslím si, že je to vo fáze podpisu zmluvy.
V rámci festivalu v Cannes nad filmom dokonca prevzal patronát taliansky distribútor Intramovies, ktorý zastupuje najväčšie talianske hviezdy (filmy Frederica Felliniho, Viscontiho atď.). Čím si vysvetľujete tento záujem?
- To nikto nevie, aj keď sme boli vtedy pri tom. Ten chlapík zostal na filme celý čas, vyše dvoch hodín, čo je neuveriteľné. Šéfovia distribučných spoločností väčšinou ani na prehliadky nechodia. Tí, ktorí ich zastupujú, si pozrú päť minút a povedia - beriem alebo nie. A jeden z takýchto bossov, čo bolo pre nás nepochopiteľné, prišiel, sadol si a potom povedal: "Toto chcem a urobím s tým proces."
Aký proces?
- To by som nerád hovoril.
Prečo?
- To je ich záležitosť. Je to proste biznis.
Nie je to zvláštne, že práve Nemecko a Taliansko prejavili záujem o takýto filmový žáner?
- Je to pre mňa ťažká otázka. Podľa mňa je to práve tým, že film rieši dopad vojny na človeka, a takýchto filmov je vo svete málo.
Nehovorili ste teda vôbec o tom, čo konkrétne ich zaujalo?
- Nie, takto sa s vami nerozprávajú. Je to biznis. Mám záujem a dovidenia.
Trúfate si aj na Benátky či na Oscara?
- Nie. Nemali sme vôbec vízie, že ten film pôjde do sveta. Ale bol by som šťastný, aby sa ho predalo čo najviac, mohli by sme potom spraviť ďalší film. To je náš sen. Spolupracovať a vytvárať hodnoty.
Už snívate o niečom konkrétnom?
- Máme rozrobených niekoľko scenárov, ale som poverčivý, preto viac nepoviem.
Najnovšie vás môžeme vidieť aj v Hannibalovi-zrodenie zla.
- Hrám tam veľmi malú postavu, volá sa Mueller. Zvážali sme väzňov a dávali ich na loď. Tento film bol pre mňa skôr prácou, za ktorú som, samozrejme, tiež vďačný. Nebola to otázka vnútorného zanietenia.
Vo filme Za nepriateľskou líniou ste hrali s Genom Hackmanom. Mali ste možnosť ho spoznať?
- Každý mal svoj karavan a stretávali sme sa, či pri jedle, mejkape. Na Hackmana spomínam rád. Úžasný človek. Videl som ho na pľaci a to je paráda. Veľký profesionál. Napríklad raz sa posunulo natáčanie. Prišli za ním: "Pán Hackman, prepáčte, počkali by ste, prosím vás, vaša scéna bude až o štyri hodiny." On čakal a nepovedal ani slovo. Na pľaci mal točiť dve minúty na ostro, čo je veľmi veľa. Odpálil to na prvú dobrú, druhú dobrú. Priletela helikoptéra a odletel. Sú napríklad hviezdy, aj u nás, aj v Česku, ktoré si pozornosť potrebujú kompenzovať nejakým komplexom.
Deje troch spomínaných filmov sa odohrávajú v čase vojny. Máte k takýmto témam špeciálny vzťah?
- Je to zhoda okolností. Pre mňa vojna nie je až taká dôležitá ako "dobovka". Tento žáner je niečo noblesné, lebo idete späť. Baví ma história. Rád si z nej vyberám veci a v realite sa ich snažím zhmotniť. Má to pre mňa zmysel.
V zahraničných filmoch sa objavujete často. Vďaka čomu?
- Jediný recept je, že človek príde na casting a šľape. Všade vo svete sú castingy, či už je to hviezda A, B, alebo C formátu. Pozvali ma do Londýna, išiel som a v tom filme aj hrám.
Do ktorej kategórie sa zaraďujete vy?
- Darí sa mi aj v "áčkových" filmoch, ale toho je málo. My robíme "áčkové" filmy na Slovensku.
Na čom teraz pracujete?
- Dokončil som film Dark spirit, ktorý príde do kín v decembri. V novom českom seriáli Nemocnica na okraji mesta budem hrať postavu Míra propagujúcu domáce násilie. Bude to tandem s Danicou Jurčovou.
Akú ponuku by ste odmietli?
- Odmietol som napríklad účinkovať v horore Hostel. Odmietol by som aj reklamu v televízii. Napríklad v Rusku bol jeden slávny herec, ktorý hral Hamleta, Othella, najväčšie klasické postavy. Všetci ho poznali ako klasika. Potom išiel do reklamy na párky, či čo to bolo, a Rusi ho zatratili. Herec musí byť nositeľom morálnych zásad.
Žijete v Prahe už päť rokov. Prečo ste sa tam presťahovali?
- Išiel som za láskou. Stretol som svoju teraz už manželku, zamiloval som sa a odišiel.
Nebolo to pre lukratívnejšie ponuky?
- Veľa slovenských hercov robí v Prahe seriály, ale to nebol môj prípad. Ja som odchádzal za láskou. Je to jednoduché a rýchle.
Dovtedy ste pôsobili v Činohre SND, na vysokej škole vás v ročníku viedol pedagóg a člen Činohry SND Emil Horváth. Neľutovali ste stratu pevnej pôdy pod nohami a kontakt so skúsenou hereckou generáciou?
- 99 percent toho, čo o divadle viem, mi dal môj profesor a ešte režisér Peter Mikulík a Jurko Sedláček (herec a bývalý šéf Činohry SND - pozn. red.). To boli moji pedagógovia. Pokiaľ na škole za vás učiteľ bojuje, potom idete na vlastné nohy. Niekedy mám slabé chvíľky, ale preto sme vymysleli naše filmy.
Nechýba vám ani slovenské publikum?
- Pre mňa je jedno, či hrám pre Slováka, Maďara alebo Čecha. Hlavne, že je to pre ľudí.
Ako vás v Prahe prijali?
- Od začiatku som bol na voľnej nohe, a to je, samozrejme, oveľa ťažšie, ako keď máte za sebou divadlo. Hlavne v krajine, kde vás nikto nepozná. Musíte ísť od piky. V Prahe je aj veľká konkurencia českých hercov, ktorí tiež čakajú na svoju príležitosť. Šoubiznis je ťažký život. Bojujete za každú prácu.
Prečo tam odchádza toľko slovenských hercov?
- Nie je to podľa mňa ani tak o lepších podmienkach. Je tu však oveľa viac divadiel, príležitostí. Prahu vnímam ako bránu do sveta.
Vďaka čomu sa vedia slovenskí herci presadiť?
- Myslím si, že naši herci majú v sebe určitú ambíciu ísť za niečím veľkým. Sme priebojní, nebojíme sa. Ako napríklad ja. Hodil som sa do vzduchoprázdna, nemal som sa čoho chytiť, iba seba. Sme strašne sugestívny, emotívny národ.
Nemajú s tým českí herci problém, ak dostávame toľko príležitostí?
- Teraz už trochu aj áno, keď je nás v každom seriáli plno.
Ako potom spolu vychádzate?
- Celkom dobre, hlavne so staršou generáciou. Nie je to ako na Slovensku, kde majú skúsení herci pred vami odstup. V Česku komunikujú, ochotne poradia.
Musíte hovoriť v češtine. Neprekáža vám to?
- Je to nutnosť. Ak sa chcem uživiť, musím pracovať. Len čo prejdem na Slovensko, hovorím po slovensky, v Česku po česky, aby som to mal v sebe. Na niektorých našich hercoch cítiť, že prirodzene po česky nerozprávajú. Nie je to dobré.
Ešte sa cítite Slovákom?
- Ja som Slovák. Celá moja rodina žije v Žiline. Som Slovák z hôr.
Vaša manželka Hana Ševčíková je herečka Národního divadla v Prahe. Aké je manželstvo dvoch hercov?
- Nemôžem si to vynachváliť. Vidím v tom iba výhody. Niekedy síce máme medzi sebou talianske záležitosti, ale s nadhľadom. Neviem si predstaviť, ako by reagoval "nezasvätený" človek na predstavenie, kde je scéna mileneckého aktu. Ten by to asi prežíval inak. Veľmi dobre vieme, čo naše povolania obnášajú a sme k sebe empatickí.
Neuvažujete o stálom angažmáne v Prahe?
- Vyhovuje mi byť na voľnej nohe. Môžem povedať áno, alebo nie. Pokiaľ to vydržím, chcem byť sám sebe pánom.