V telefóne ste nám povedali, že rozhovor nám dáte len preto, že sme zo slovenských novín. Ste znechutená z českých novinárov?
- To nie, ale mám svoj dôvod. V rámci akýchsi vĺn záujmu o moju osobu som už českým čitateľom a divákom povedala všetko, čo sa dalo. Stereotypne opakované otázky sú nepríjemné aj mne, nieto ešte čitateľom. A navyše otázky sú nielen vyčerpané, ale nezdajú sa mi už ani nápadité. Život postupuje veľmi rýchlo, mnohé veci sa menia, a z tých otázok to často nevyplýva, čo je chyba. Nehľadiac na to, že som "Čechoslovenka", takže sa vám rada vyspovedám.
Takže to nesúviselo s vašou nespokojnosťou s kultúrnou situáciou v Česku?
- Nemyslím si, že by ste na Slovensku boli na tom omnoho lepšie. Je to aj otázka nedostatočných skúseností a znalostí a v neposlednom rade je to i dôsledok snahy o globalizáciu. Kultivovanosť úzko súvisí s národom, s jazykom, s kultúrou osobného života, nielen s tým, čomu sa všeobecne hovorí kultúra. Svet je rozhádaný, rozboľavený, xenofóbne stavy sa u všetkých európskych národov začínajú prejavovať veľmi silno, a to neprispieva ku kultúre.
Chýbajú vám Slováci?
- Áno, veľmi. A nie je to len láska k prírode a ku krajine. Chýbajú mi - a to iste nemusím zdôrazňovať, aby som sama nenosila drevo do lesa - najmä televízne pondelky. Nesmierne si vážim svojich slovenských kolegov a ich prácu. Vo filme Pohľad do očí som napríklad hrala s Ladislavom Chudíkom, na ktorého neviem zabudnúť dodnes.
Väčšinou stvárňujete tvrdé a emancipované ženy. Ste taká aj v skutočnosti?
- O Sestričkách sa to povedať nedá...
Ale o Fany áno.
- To áno. Ale vy asi nesledujete seriály Českej televízie. Žiaľ, musím skonštatovať, že som si naozaj zahrala dosť emancipovaných a sebavedomých žien, ale taká populárna, ako som s pani Kekulovou v seriáli Poisťovňa šťastia, som asi nebola so žiadnou. Ani s Hanou v seriáli Sňatky z rozumu, aj keď to bola krásna úloha a krásny seriál.
Vyhovuje vám táto zmena?
- Povedzme to tak, že v súkromí som skôr pani Kekulová ako Babi zo Sestričiek, ale azda som natoľko dobrá herečka, že to dokážem prekonať.
Potom je zaujímavé, že pani Kekulová je schopná desať rokov riadiť divadlo...
- Zdravý sedliacky rozum niekedy spôsobí väčšie šťastie ako doktor filozofie.
Ale po otcovi ste zdedili modrú krv.
- Kde ste sa to všetko dozvedeli?
Zo životopisov. Nie je to pravda?
- Je. Otecko naozaj pochádzal zo šľachtickej rodiny. Na veľkú zábavu mojej maminky, ktorá to nikdy nebrala vážne. Ale z jej obuvníckeho rodu som asi zdedila viac. Veľmi som ju obdivovala. Pamätám si, že pod kuchynským oknom v drevenej podlahe nášho bytu boli diery od "verpánkov" môjho deduška. Zakladala si na nich.
Často však stvárňujete práve šľachtičné a kráľovné...
- Ale tú noblesu mala v sebe aj tá obuvníkova dcéra, moja maminka. Mala veľmi dobrý vkus. Keď sa vydávala jej mama, moja babička, bola analfabetka a v čase smrti - pritom zomrela dosť mladá - bola členkou niekoľkých novinárskych klubov.
V 60. rokoch ste vraj rozvírili hladinu verejnej mienky vyjadreniami o svojej záľube v briliantoch. To tiež robí skôr šľachta ako robotnícka trieda...
- Veľmi si vážim všetko, čo má trvalú hodnotu a brilianty majú jednu z najtrvalejších hodnôt vôbec. V rozhovore, v ktorom som o nich hovorila, som však spomínala aj kožušiny. Táto láska ma opustila. Dnes už nezabijem ani muchu, nieto ešte líšky alebo norky!
Všade sa píše len o tom, ako ste sa museli v 70. rokoch z politických dôvodov odmlčať, ale nikde nie je vysvetlené, prečo. Súviselo to len s vašou angažovanosťou v roku 1968 a moderovaním programu Jizvy, jiskry, jistoty?
- Nielen pre to. Bolo to aj pre moje postoje v 60. rokoch. Netajila som sa tým, že obrodný proces, o ktorý sa vtedy usilovali niektorí komunisti, mi bol veľmi sympatický a blízky. A svoje postoje som v 70. aj v 80. rokoch odmietla odvolať.
Niektorí neprajníci vás však obviňujú z toho, že ste počas totality natočili 21 filmov, kým napríklad "žena za pultom" a oduševnená straníčka Jiřina Švorcová len tri. Nie je to paradoxné?
- Tak to si vôbec neuvedomujem. Naozaj neviem, koľko filmov som vtedy natočila. Určite ma hore vyniesla najmä nová česká filmová vlna, ktorá preslávila československú kinematografiu. V období normalizácie väčšinu z týchto filmov zakázali, čo tiež o niečom svedčí. A musím sa priznať, že jedným z ľudí, ktorí mi po rokoch podali pomocnú ruku, bol slovenský režisér Štefan Uher.
Ponúkol vám rolu?
- Áno. Ako sa volal ten film? Aha, Šiesta veta. Bolo to o Božene Němcovej. Keď ma o to Bratislava požiadala, neverila som vlastným ušiam...
Váš návrat v 80. rokoch bol o to veľkolepejší. Šesť filmov za jeden rok vrátane Kachyňových Sestričiek a dnes už kultového tanca v uterákoch...
- Sestričky boli ďalšie veľké šťastie v mojom živote. Neverila som, že sa to Karlovi Kachyňovi podarí.
Narážate aj na šťastie na mužov? Vlastimil Brodský, Jiří Pleskot, Miloš Forman, Zdeněk Podskalský... Vždy ste sa o nich vyjadrovali, že vás veľa naučili.
- To je pravda. Môj prvý muž a zároveň vlastne jediný oficiálny manžel bol Jiří Pleskot. Bol to mimoriadne vzdelaný a kultivovaný pán. Vyštudoval kunsthistóriu na filozofickej fakulte, čo bolo pre mňa veľké obohatenie, takže štart po jeho boku bol pre mňa veľkým prínosom. Zostal mojím blízkym priateľom, takmer bratom, až do svojej smrti na konci 90. rokov. Zdeněk Podskalský bol mojím druhým partnerom, s ktorým som zostala viac ako švrťstoročie. Bol mimoriadnou osobnosťou, či už išlo o charakter, inteligenciu, vzdelanie alebo povahové vlastnosti. Bol to práve on, kto mi počas tých trinástich rokov, keď som nesmela predstúpiť pred kameru ani mikrofón, otvoril nové svety. Myslím si, že dnes som celkom slušný znalec flóry, fauny či životného prostredia.
Ako ste si vedeli zachovať priateľstvá so svojimi najväčšími sokyňami v práci i v láske - s Jiřinou Bohdalovou a Janou Brejchovou?
- Pretože som veľkorysá, mám charakter a som dobrý človek. (smiech)
Takže tá schopnosť sebairónie, ktorá sa spomína pri vašom mene, nie je výmysel...
- Ale, žartujem... Jiřina Bohdalová je môj celoživotný herecký partner. Každý máme svoje chyby krásy, ale ona má jednu veľkú prednosť. Rada hrá s dobrými hercami, pretože vie, že keď má dobrého partnera, aj ju to posunie o kúsok vyššie. Veľakrát mi povedala: "Toto nerob, je to blbé, mala by si to urobiť takto." Samozrejme, keby som päťkrát za sebou vyhrala divácku anketu Týtý, potom by sme sa mohli o niečom baviť... Ale, chvalabohu, je to spravodlivé, vždy vyhrá ona. Nesúvisí to však len s profesiou, som kmotrou jej malého vnúčika a asi by si nevybrala niekoho, koho by neznášala.
A pani Brejchová?
- S Janou Brejchovou je to úplne inak. Spoznala som ju, keď bola na vrchole slávy, bola výborná herečka a ja som o filme ešte toľko nevedela. Raz sa mi v maskérni zosunula k nohám a ja som si vtedy povedala: "Táto dievčinka z mliekarne ma neoslní." Na to však začala dojato hovoriť: "Pani Jirásková, videla som vašu Annu Frankovú, boli ste skvelá!" A ja som si pomyslela: "Má talent, hneď rozpozná veľkú herečku!" (smiech)
Naše priateľstvo je založené na dôkladnom poznaní. Viem, že by ma nikdy nenechala v štichu. Rovnako ako ani ja ju.
Ale neprekážalo vám, že vám "ukradla" Vlastimila Brodského?
- No, tak pán Brodský... Keď vám niekto utečie spred oltára, prajete mu len to najhoršie. Ja som mu tú Brejchovú priala.
Študovali ste v kláštornej škole karmelitiek, ale pôsobíte skôr racionálne ako preduchovnene. Podľa vás je viera dar, ktorý vám bol odoprený. Je to pravda?
- S vierou je to ťažké. Je mnoho otázok, s ktorými sa nedokážem vyrovnať. Svojho hlboko veriaceho kolegu Pepíčka Kemra som sa raz pri nakrúcaní opýtala, ako si vysvetľuje nepoškvrnené počatie Panny Márie. Potom som šla do záberu a Pepíček čakal s odpoveďou. Keď som sa vrátila, povedal: "Jiřina, to je zaujímavé, na svete je taký bordel, on nevie, kam skôr skočiť a on má ´ausgerechnet´ starosť, ako by Jiráskovej vysvetlil nepoškvrnené počatie..."
Ale takýchto otázok je viac. Napríklad otázka predátorstva v prírode a v živote je niečo, čo mi s láskavým, vševediacim a spravodlivým demiurgom nijako nesedí. Keď vidím gazelu, ktorú uštve jaguár, viem, že tá gazela prežíva strašný stres a tieseň, ktorú ja ako človek poznám. Neviem, čo je na tom spravodlivé, aby sa jeden nažral a druhý zomrel od hrôzy.
Možno tu nejde o spravodlivosť, ale o význam, ktorý my ešte nedokážeme pochopiť.
- Na viere je najrafinovanejšie a najšikovnejšie to, že keď položíte takúto otázku, tak vám každý dobre informovaný, vzdelaný a poučený veriaci povie, čo ste práve povedali vy. Zámery Božie sú nám nepochopiteľné. On nemá záujem o to, aby sme mu rozumeli. Sme hlúpejší ako On.
Ako ste potom znášali trinásťročnú prestávku? Ako znášate iné ťažké chvíle, ako napríklad smrť blízkych?
- To je strašne zložité, neviem vám odpovedať. Raz som povedala Vaškovi Vydrovi, že mi je veľmi ľúto, že Dáňa - jeho mamička Dana Medřická - nevidí, kam to dopracoval. A on mi na to povedal: "Ale, Jiřinko, veď viete, že ona ma vidí." A ja viem, že tí moji "mužskí" na čele s mojou maminkou ma tam niekde čakajú. Takže kedykoľvek sa stretnem s nejakým protivenstvom, hovorím si: "Bože, toto ma zasa bude stáť niekoľko rokov života, určite to zariadili oni, aby som sa tu už netrápila, lebo ´tam´ je lepšie."
Ťažkosti som prežila vďaka Podskalskému, Pleskotovi a najmä vďaka maminke, ktorá mi vždy, keď mi bolo zle, povedala, nech si zapálim a rozprávam o niečom inom. Mala pravdu.
Mali ste to šťastie žiť a pracovať so vzácnymi ľuďmi, robili ste prácu, ktorá vás bavila, desať rokov ste úspešne viedli divadlo na Vinohradoch. Napriek tomu otázku, že ste sa narodili pod šťastnou hviezdou, vždy relativizujete...
- Ale to všetko je naozaj veľmi relatívne. Aká šťastná hviezda? Narodila som sa malá, bola som "bacuľajda", pokiaľ šlo o krásu, ani to nebola žiadna výhra. Keď som začala žiť so Zdeňkom Podskalským, jedna kolegyňa mi povedala: "Prosím ťa, ty, taká inteligentná, vzdelaná ženská, a nahovoríš si pesničkára?" Všetko je relatívne, otázka pohľadu. Máte takú hviezdu, akú si sama priblížite. V každom nešťastí a probléme, ktorý sa vám stane, je obsiahnutá poukážka na odpustok. Ale neverím tomu, že za dobré skutky sa počas pozemského života dočkáte odmeny. Bolo by to bláznovstvo. Na druhej strane som hlboko presvedčená, že každá blbosť, ktorú urobíte, sa vám vráti. Ak nie inak, tak aspoň jedným bezsenným večerom, keď sa pýtate, ako ste to mohli...
Nie je pre vás dostatočné zadosťučinenie poznanie, že ste v divákoch zanechali dojem, ohlas?
- To nie je moja zásluha, spôsobil to niekto iný. Nemám rada reči o talente. Špeciálne pri herectve je to trošku nedorozumenie. Herectvo je remeslo, profesia a jeho hlavná dispozícia je v podstate nedôstojná človeka. Je ňou totiž schopnosť exhibovať, predvádzať sa. To sa vám zdá dôstojné?
Rozprávame sa teraz vážne?
- Samozrejme, že mi robí veľkú radosť každý list, ktorý dostanem. Ale ako vravím, nie je to moja zásluha. Tento darček som dostala. Možno som v minulom živote bola veverička a veľkoryso som nezožrala všetky oriešky, ktoré som nazbierala...