Básnici si niekedy lámu hlavu nad tým, ako čo najzmysluplnejšie usporiadať básne v nejakej zbierke -- čo sa mňa týka, prišiel som na to, že najlepšie je nechať to na abecedu. Spoľahol som sa na ňu napríklad v zbierke Dvaja okolo stola -- a hľa:
na začiatok knihy sa dostala báseň Ach. Povzdychom k múzam, invokáciou, sa podľa klasických pravidiel má začínať každé poriadne básnické dielo. A zrazu vyšiel na povrch aj tajomný súvis medzi posledným písmenom abecedy a slovom, ktorým pomenúvame poslednú časť roka -- abeceda prišla na to, že Zimná pieseň je ako stvorená, aby sa stala poslednou básňou zbierky. Zopakoval som to potom viac ráz -- usporiadal som podľa abecedy aj Veľkú knihu slovenských rozprávok. Aj tentoraz sa mi abeceda odvďačila za dôveru.
Knihu si objednalo vydavateľstvo Reader´s Digest, jeho pražská centrála, a odovzdával som im ju postupne. Tak sa stalo, že ešte skôr, než som ju odovzdal celú, prečítali si tam prvé rozprávky a poprosili ma, aby som vyradil rozprávku Braček vtáčik. Je to rozprávka o tom, ako macocha zabije nevlastného synčeka a pripraví ho na večeru jeho otcovi -- a za trest ju potom zabije kameň. Pražskej redakcii sa zdala priveľmi krutá.
Ľúto mi bolo zriekať sa tej rozprávky -- veď som v nej urobil objav. Zistil som, že prvé štyri slovenské slová, ktoré nám na úsvite našej spisovnej reči ako "lusus calami" (pisársky žart) zanechal roku 1432 v Elifandovom kódexe benediktín Ján z Lefantoviec, sú vlastne telegrafickou podobou tejto rozprávky. Aj som ju nimi ukončil: "Amen -- zabil babu kameň."
A zas mi abeceda poradila, ako zachrániť situáciu! Dal som rozprávke nový názov Vtáčik neboráčik -- dostala sa zo začiatku na koniec knihy. Dúfal som, že až do konca to v Prahe čítať nebudú -- a naozaj. Keď som fígeľ na bratislavskom krste knihy odhalil, vykríkol šéfredaktor Reader´s Digestu Jiří Hanuš: "Ta pohádka tam zůstala? Ty jsi s námi pěkně vypek!" Nuž, aj vám radím: keď budete mať nejaký problém, poraďte sa s abecedou.
StoryEditor