Dlho pred ranným úsvitom sa šesť novicov rádu malých bratov kapucínov v kláštore pri Kremnických Baniach prebudilo v klauzure -- skromných izbičkách na prvom poschodí, aby v samote rozjímali. Mladí muži majú za sebou desaťmesačný pobyt -- postulát v "lazníckom" kláštore v Hriňovej, od augusta minulého roku sa už ako novici pripravujú na prvý sľub vernosti. Všetci sa zriekli svojho pozemského majetku i mužských radovánok a okrem hnedej sutany, sandálov a viery v Boha prakticky nevlastnia nič. Sú odhodlaní žiť v chudobe, čistote a poslušnosti ako ich predchodca František z Assisi. Askéti však nie sú...
Kapucíni prichádzajú otvoriť kláštorné dvere na prvé zvonenie. Je v tom kus symboliky. Zazvoň a bude ti otvorené. Nikdy totiž nevedia, kto stojí za dverami a potrebuje ich pomoc. Otvoriť prišiel kňaz brat Štefan. Tento muž vstáva medzi prvými bratmi a medzi prvými ide spať. Okrem toho, že ako kňaz slúži bohoslužby v štyroch okolitých kostoloch, svojim bratom pripravuje raňajky a stará sa aj o statného vlčiaka na kláštornom dvore. Dnes si však Štefan nemusel privstať a pripraviť pre bratov jedlo. Gazdinky z dediny ešte pred sviatkami uvarili a upiekli zopár dobrôt aj pre kapucínov. Bratia z kláštora, ktorí chodili celý rok pomáhať do gazdovstiev -- pracovali na poliach alebo pomáhali pri stavbe domov, dostali na konci roka bohatú výslužku. Štefan bol rád návšteve aj tomu, že nemusel počas sviatkov toľko variť pre večne hladných bratov.
Vlasy namiesto brady
Ešte donedávna prijímali bratia kapucíni pri obliekaní Kristovho rúcha (pastierskeho rúcha) iné krstné meno a nechávali si narásť bradu. Začiatkom 16. storočia, keď sa dvaja bratia ako predstavitelia radikálneho krídla, túžiaci po ešte väčšej biede a spojení s Kristom, odčlenili od rádu františkánov, museli sa skrývať. Azyl našli v uzatvorených kláštoroch medzi mníchmi kamaldulmi a dlhými bradami sa maskovali pred svojimi prenasledovateľmi. Aj keď neskoršie rád kapucínov cirkev uznala, bratia nosili brady až do druhej polovice minulého storočia. Mnohí sa svojej stavovskej ozdoby nevzdali ani potom. Aj väčšina novicov z kláštora pri Kremnických Baniach si odmieta svoje brady oholiť. Vraj si radšej nechajú ostrihať vlasy na ježka.
Život v kláštore je asi len pre tvrdých a odhodlaných mužov. Od nepamäti tu platí samoobsluha najvyššieho stupňa. Novici i kapucíni si musia vystačiť sami. Oprať a zaplátať svoje háby je úplne normálna záležitosť, takisto sa treba postarať o drevo na kúrenie, aby v zime nezamrzli, či uvariť a naservírovať jedlo. Najmä mladým novicom -- najstarší ma 25 rokov -- v kláštore neuveriteľne chutí. Dvom z nich, Jozefovi a Lukášovi, už dávno prischla prezývka tučniaci. Jedli všetko, čo im prišlo pod ruky. Za prvé týždne v kláštore neuveriteľne pribrali, teraz si už držia štíhlu líniu, ale obrovský apetít ich neprešiel. Aj Štefan s chuťou dojedá sladké rožky, ktoré upiekla ktorási ženička z dediny, a popíja čaj. Na stole sa dokonca objavila aj fľaša domácej slivovice, ktorú bratom zasa nechal starosta podtatranskej dedinky. "Namiesto volebnej kampane sa utiahol k nám do kláštora a chvíľu žil v našom bratstve," vysvetľuje Štefan.
Kapucíni zo stredu Európy
Na prízemí kláštora sa nachádza niekoľko skromných izbičiek pre podobných návštevníkov. Sú v nich postele, stôl, poličky, biblia, jednoducho všetko, čo treba na prežitie v kláštore. Niektorých návštevníkov láka údajný geografický stred Európy, ktorý sa nachádza za kapucínskym kostolom sv. Jozefa, iných kláštorný pokoj. Kapucíni všetkým vychádzajú v ústrety. Aj keď návštevníci za pohostenie a noc v kláštore neplatia vatikánskou menou, kapucíni nerobia zo svojej pohostinnosti žiadny biznis. Novic Lukáš, vyštudovaný kartograf, sa nad pomyselným geografickým stredom Európy v blízkosti ich kostola zhovievavo usmieva. "Aj Poliaci a Maďari si vymysleli stred Európy vo svojich krajinách, čo sme my na Slovensku vari horší?" žartuje bradatý novic.
Našťastie, kapucíni zo "stredu Európy" nezažili eufóriu v roku 1993, keď vtedajší politici plánovali povestné ľudové veselice práve na tejto "kóte". Dokonca vtedy pri kostole nechali postaviť amfiteáter. Kapucíni dokončili výstavbu svojho kláštora až o päť rokov neskoršie. V chudobnom kláštore je však každá koruna dobrá. Trinásť bratov žije iba z troch kňazských platov bratov Michala, Milana a Štefana a milodarov od ľudí, dobrovoľný príspevok za poskytnutý prístrešok sa preto hodí do spoločného rozpočtu. Aj starostova slivovica. Hrkli sme si po jednom malom kalíšku na úspešný deň kapucínov.
Financmajster
Gvardián Michal, vedúci kláštora, je služobne najstarší brat v kláštore. Tento muž musí držať spoločnú kasu bratov poriadne pevne v rukách. Z troch platov duchovných robí malé každodenné zázraky. Z nich treba nasýtiť 13 hladných krkov, zaplatiť za energie, vodu, kupovať benzín do dvoch osobných vozidiel, ktoré slúžia všetkým bratom, za lieky, ba z času na čas aj na cigarety tamojším bratom -- fajčiarom.
Kapucíni si, našťastie, počas sviatkov vykoledovali poživeň medzi štedrými dedinčanmi. Aj autá používajú v najnutnejších prípadoch, obyčajne vtedy, keď ich traja kňazi cestujú na odbavenie bohoslužieb do štyroch okolitých dedín, ktoré tvoria spoločnú farnosť. V menej naliehavých prípadoch sa uskromnia s jediným bicyklom a ak je sneh, ako dopravný prostriedok celkom dobre poslúžia aj lyže.
"Navonok sa môže zdať, že máme aký-taký majetok, pravda je taká, že ho len používame a kedykoľvek sme pripravení odovzdať ho tým, ktorí prídu po nás," hovorí gvardián Michal. Potom narýchlo zhltol svoju porciu sladkého pečiva, salámy a čaju a porúčal sa. Od tohto muža totiž závisí každodenný chod kláštora. Sviatok-nesviatok.
Všetci za jedného
Brat Štefan mi vyrazil dych. Podotýkam však, že iba mne. V spoločnej miestnosti kapucínov sa totiž objavil v krátkych nohaviciach a tričku. Medzi bratmi to však nie nič mimoriadne. Kapucíni majú dovolené vyzliecť si svoj habit a obliecť si napríklad rifle alebo ako brat Štefan hoci aj bermudy.
"Vo Zvolene jeden muž doslova žasol, keď ma stretol v meste habite. Povedal mi, že chlapa v sukni ešte nevidel," smeje sa. Lukáš pridáva tiež svoju historku. Kdesi na železničnej stanici k nemu pristúpil chlapík, pochválil mu habit. "Opýtal sa ma, kde sa dá niečo podobné zaobstarať. Myslel si, že idem na maškarný bál," hovorí novic, ktorý nosí hnedú sutanu ako svedectvo Ježiša Krista. Každý brat má naporúdzi podobnú historku. Iba novic Pavol posediačky rozjímal a kýval pri tom hlavou. Potom vážnym hlasom povedal: "V mojej rodnej dedinke, v Rimavskej Dychave, ktorá vraj nie je ani na špeciálnej mape, nikdy živého kapucína nevideli. Až keď som sa prišiel ukázať rodičom ja sám." Kapucíni vybuchli do smiechu. Dokonca aj vážny Pavol.
Medzitým sa bratia rozpŕchli ako vrabce. Niektorí na horskú túru, iní do pustovne modliť sa či na návštevu do dediny, alebo ako na vojne upratať svoje rajóny. Voľný deň si každý užíva podľa vlastných predstáv. Jozef a Tomáš však mali celý týždeň službu v kuchyni. Prvý umyje riad po trinástich bratoch, druhý pre rovnaký počet chystá obed -- mäso a ryžu, k tomu drobné kúsky ovocia. "Neviem variť, ale niečo predsa len uvarím," žartuje Tomáš. Tento plavovlasý mladík, ktorého očaril život Františka z Assisi, už uvažuje, že po zložení sľubu vernosti odíde študovať teológiu a stane sa kapucínskym kňazom. Potom akoby mimochodom dodal: "Jedlo by nemalo byť korenisté -- jeden brat je totiž chorý." Ostatní sa chorému bratovi prispôsobia. Život v bratstve je aj o tom.
Chudobní bratia
Brat Lukáš obyčajne robí sprievodcu po kláštore a kapucínskom kláštore. Vo vrecku sutany má večné pero a bibliu. Všetko, čo má.
"Ostatné zostalo doma," hovorí bez smútku. Možno ho iba trocha trápi bicykel, ktorý tiež zostal doma. Tu sa delia trinásti o jeden. Aj život tohto mladého muža ovplyvnil život svätca z Assisi, hoci sa nechal pokrstiť až ako pätnásťročný. Tvrdí, že nie preto, lebo sa bál pekla, jednoducho pre neho práve vtedy nastal ten správny čas. "Počas krstu som pocítil fyzickú prítomnosť Boha, vtedy som však ešte nebol presvedčený o tom, že sa vyberiem na duchovnú cestu," hovorí. Až keď dokončil vysokú školu, odišiel do kláštora v Hriňovej, kde strávil dlhých desať mesiacov. "Toto obdobie nazývame postulát," vysvetľuje. Desať mesiacov v kláštore na lazoch, asi tri kilometre od dediny, pomáhali muži lazníkom orať ich polia, siať ovos, sadiť zemiaky, kosiť seno, zberať úrodu, dokonca sa naučil dojiť kravu, vyrábať syr, maslo, korbáčiky a bryndzu. "Lazníci sú skvelí ľudia, veľa ma naučili robiť," pochvaľuje si.
V hriňovskom kláštore boli všetci terajší novici spolu. Navzájom sa spoznávali a učili sa žiť v bratstve. Po postuláte v Hriňovej prišli do kláštora v Kremnických Baniach. Rovno, keď bolo treba chystať drevo na dlhú zimu.
V auguste tohto roka by mal Lukáš spolu s niekoľkými súpútnikmi zložiť sľub vernosti. Niektorí novici na rok, na tri, alebo večný. Kapucíni skladajú sľub na niekoľko rokov, alebo sa môžu vrátiť do civilného života. V minulosti boli prípady, že odišli, oženili sa a splodili deti. Nikto im to nezazlieval. Lukáš však chce zostať. Uvažuje, že vyštuduje teológiu. Aj vtedy zostane len brat a zo svojho platu bude podporovať ostatných bratov kapucínov ako oni jeho. Zostane verný rádu a trom uzlíkom na cingulume (špagáte, ktorým si kapucíni sťahujú širokú sutanu). Jeden uzlík predstavuje chudobu, druhý čistotu a posledný poslušnosť... Lukáš je presvedčený, že Boha nemožno dosiahnuť niekde vysoko na oblohe, za bielymi mrakmi. Je prítomný všade, kde je bieda, nespravodlivosť a poníženie
Skorý zimný súmrak kreslil na čerstvo napadaný sneh už prvé tiene, keď sa Miňo, alebo Kikirík, ako prezývajú bratia kapucínskeho kňaza Milana, pretože nosí na cingulume dreveného kohúta, vrátil z ktorejsi zo štyroch dedín z bohoslužby. Bývalý elektrikár zo ŽOS Vrútky si takmer v letku nabral horúcu zeleninovú polievku a s chuťou sa pustil do jedenia. Keď som ďakoval dobrým mníchom z Kremnických Baní za ich pohostinnosť, Miňo ma opravil: "Kapucíni nie sú mnísi. Nemodlia sa v pustovniach za spásu sveta. Žijú svoj život spoločne s ostatnými smrteľníkmi." Svätá pravda.