Žiadna veselá Veľká noc, žiadne korbáče, žiadne vajíčka! V centre pre týrané ženy Orchidea v Bošanoch sa podobné mužské kratochvíle jednoducho nepraktizujú. Tunajšie ženy si totiž každodennej "šibačky" od svojich partnerov už užili viac ako dosť. Okrem toho majú muži do tohto zariadenia veľmi obmedzený prístup. Najmä počas sviatkov, keď je bitie žien posvätené aj kresťanskou tradíciou...
Okná tehlového, poschodového domu na konci jednej ulice v Bošanoch, sú ozdobené veľkonočnými zajačikmi a vajíčkami. Keď však pred domom zastaví auto a vystúpi z neho neznámy muž, v ozdobených oknách na prvom poschodí sa nebadane pohnú záclony. Spoza nich vykukne vystrašená obyvateľka domu, na okamih sa jej zatají dych a postojačky zamrie. Tieto ženy nečakajú šibačov, aj pred prípadnými návštevami svojich manželov sa doslova trasú.
"Keď som videla naposledy svojho muža, skoro som sa od strachu pocikala," priznáva 51-ročná Mária, jedna z obyvateliek Centra pre týrané ženy Orchidea v Bošanoch. Táto žena sa strachu z mužov pravdepodobne nezbaví do konca života. Absolvovala stovky hodín psychoterapie, aby sa aspoň čiastočne oslobodila. V tomto tehlovom dome sú aj iné "týrané" ženy. Keď príde ich tzv. hrdina na bielom koni, vynesú mu na lavičku na priedomie kávu, cigarety, dokonca aj peniaze, ba niekedy s ním potajomky utečú. "Tieto ženy jednoducho nevládzu bez svojich domácich tyranov žiť," tvrdí riaditeľka bošianskeho krízového centra Ľubica Šorlová.
Obeť náboženstva
Mária nie je typická slovenská žienka týraná. Táto žena je "iba" príliš nábožensky založená a jej manžel tiež. Zdá sa, že obom partnerom slúži manželský sex pravdepodobne len ako prostriedok na plodenie potomkov, presne v duchu svojho náboženského presvedčenia. Milujú sa a množia. Za niekoľko rokov splodili deväť detí, desiate príde na svet zrejme v bošianskom centre.
V jednom roku dokonca táto mamička porodila tri deti. Ľubica Šorlová najskôr neverila vlastným očiam. Potom pochopila. Mnohonásobná matka porodila v jednom roku dvojičky, krátko po nich prišiel ďalší potomok. Manželia medzitým stratili byt, pretože nevládali platiť nájomné, a nebyť centra, ktoré je zriadené aj pre podobné prípady, so svojimi malými deťmi by všetci skončili na ulici. V lepšom prípade by ich deväť potomkov putovalo do detského domova. Našťastie ich pritúlilo centrum, kde početná família zabrala dve izby. Rozvetvená rodinka tu žije už niekoľko mesiacov, za deťmi a manželkou pravidelne cestuje aj "hlava" rodiny z 50 kilometrov vzdialenej Handlovej. Posedí na lavičke, povaruje deti, jedno z nich sa totiž narodilo zdravotne poškodené a prijíma potravu len cez hadičku, a odíde. V ženskom centre prespávať nesmie.
Fanatickej katolíčke doteraz nepomohla ani Katolícka charita. Tá vraj nemá peniaze na takúto pomoc. Jej členovia asi ani nepredpokladali, že prikázanie o milovaní a množení si niektorá ovečka z cirkevného košiara vezme tak smrteľne vážne k srdcu, že ohrozí existenciu vlastnej rodiny.
Trikrát a dosť!
Predčasne zostarnutá žena s odfarbenými vlasmi pripomína v pracovni riaditeľky kôpku nešťastia. V hlbokých očiach má učupený strach zraneného vtáka, v trhavých pohyboch cítiť nervozitu, neistotu a na tenkých prstoch sa jej blýska zopár lacných prstienkov. Pravdepodobne ako spomienka na "lepšie" časy... To je 43-ročná Zuzana. Peklo s druhom Dušanom jej pochovalo mladosť aj všetky nádeje. Zuzana chvíľku rozpačito mlčí, až neskôr sa nesúvisle rozhovorí. "Tieto ženy sa potrebujú zo svojej bolesti vyrozprávať, " vysvetľuje Ľubica Šorlová.
Zuzana hovorí, že po dvoch nevydarených manželstvách žila s kartárom a hazardérom z povolania, o desať rokov mladším, trinásť rokov. Bitky, šikanovanie, ponižovanie a neustále obmedzovanie slobody boli u nich doma na každodennom poriadku. Trikrát vymenila byt, aby sa zbavila tyrana. "Vždy ma našiel, kľakol si na kolená, doniesol mi kvety, prosil a kupoval šperky," ukazuje prstienky na prstoch. Odpúšťala vo veľkom štýle.
Naposledy však Dušan družku surovo dokopal takmer v priamom prenose - na ulici. Ju previezli do nemocnice, Dušan zostal na slobode. "Privolaní policajti mu iba dohovorili do duše," plače. Vtedy zasiahla jej dcéra z prvého manželstva a spoločne s priateľmi Dušana do nemoty zmlátila. O niekoľko dní ich Dušanovi príbuzní na revanš dopichali nožmi.
Teraz sa Zuzana nemôže vrátiť do svojho bytu, pretože by dopichali aj ju. Je bez peňazí, druh jej neplatí rok výživné, a aj keď jej úrady priznali náhradné výživné, chvíľu to ešte potrvá, kým prvá dávka nabehne na účet. Navyše dlhuje centru na nájomnom. Táto žena tvrdí, že už nikdy v živote nechce vidieť žiadneho chlapa. Traja jej vraj stačili. Teraz si hľadá na inzerát nový domov. Najlepšie u bezdetných manželov, ktorí by si ju adoptovali.
Puška v paličke
Mária sa naučila smiať iba prednedávnom. V jej modrých očiach sa však ešte občas mihne tieň z obavy, že by sa jej život mohol vrátiť do starých koľají. Tridsať rokov žila v manželstve s alkoholikom, ktorý ju týral, nedovoľoval jej po nočnej zmene spať a vyhrážal sa, že ju zabije.
"Utiekla som z bytu s dvoma taškami do bratislavského centra pre týrané ženy," spomína. Potom ju preradili do centra v Bošanoch. Mária je už, našťastie, šťastne rozvedená.
"Rozviedli ma za pätnásť minút, hneď na prvom pojednávaní, kým som sa však odvážila vyjsť zo súdnej budovy, prešlo niekoľko hodín. Bála som sa, že ma na ulici bývalý muž počká a zabije." Márii sa podarilo sudcu presvedčiť, že by ju manžel dokázal zabiť - rozvod preto prebehol bez prieťahov.
Muž ju mal viackrát ohrozovať vychádzkovou paličkou - tá bola upravená na streľbu. Polícia však paličku nikdy nenašla, Mária tvrdí, že ani nehľadala. Medzitým vysvitlo, že zúrivý muž dopichal v krčme svojho najlepšieho priateľa, a to pomohlo k rýchlemu rozvodu.
Momentálne čaká na majetkové vyrovnanie, pri ktorom jej výdatne pomáha právnik z centra. Chce kúpiť pre seba a svojho maloletého syna byt a začať odznova.
V Bošanoch však zostane. Riaditeľka jej totiž prisľúbila miesto v kuchyni.
Cena za prežitie
Keď sa v centre blíži čas obeda, nastáva malé sťahovanie národa. Ženy so svojimi deťmi sa náhlia do vedľajšej budovy, v ktorej je pre všetkých veľká jedáleň. Stravujú sa tu za príplatok 25 korún. Niektoré ženy však podobnú sumu nemajú. Dvadsaťpäť korún je pre ne priam rozprávková suma. V takých prípadoch im jedlo hradí centrum.
"Ženy a deti, ktoré sa ocitnú v takomto zariadení, sú obyčajne vo veľmi zlom psychickom stave, a takmer vždy bez peňazí," hovorí Ľubica. Centrum im preto minimálne prvý mesiac pobytu hradí všetko - najmä stravu a ubytovanie. Tieto ženy totiž ešte aj pred útekom z domu musia odovzdať všetky peniaze domácemu tyranovi. Keď sa dostanú do centra, sú vyhladované, akoby prišli z koncentračného tábora. Minimálne mesiac potom trpia syndrómom nenasýtenosti.
"Jedia od večera do rána, pretože sa obávajú, že zajtra už nebude čo vložiť do úst," prízvukuje riaditeľka. "Mozgu mnohokrát trvá dlho, pokiaľ dá ťažko skúšanému žalúdku najavo, že ich dávku jedla im nikto neukradne".
Ľubica spomína v tejto súvislosti istú klientku. Nemá občiansky preukaz, nikde na úradoch nefiguruje ako občan tohto štátu. Kým dostane prvú dávku v hmotnej núdzi, potrvá to aj dva - tri mesiace. Má však päť malých detí, ktoré potrebujú päťkrát denne jesť. Táto mamička sa správa v kritických situáciách vraj ako lekvár. Pomaly sa ťahá, pomaly chápe. Trvalo jej minimálne o päť rokov dlhšie ako ostatným ženám, kým pochopila, že je hračkou v rukách manžela. Obmedzoval ju, bil, kontroloval jej mobil, pomaly už ani nemohla vychádzať z domu. Napriek tomu mu stihla v periodickom slede porodiť päť detí. "Ak chcela mať od neho chvíľku pokoj, tak sa mu podvolila," domnieva sa riaditeľka.
"V našom centre ženy učíme na psychoterapeutických posedeniach ako žiť, aby sa nestali znova obeťami, ako sa zmeniť a nepodriaďovať sa za každú cenu," upozorňuje Šorlová. Napriek tomu táto žena utiekla za svojím "princom", požila si s ním a do centra sa vrátila s ďalším potomkom.
"Ivana už nechcem"
Popoludní je na prvom poschodí pravidelná psychoterapia s najmladšími chovancami tohto zariadenia. Deti z rozvrátených rodín, poznačené tyraniou... Sú tu umiestnené na základe súdneho rozhodnutia na šesť mesiacov. Toto zariadenie je pravdepodobne jediné na Slovensku, v ktorom pracujú aj s takýmito deťmi.
Keď prišiel do centra 15-ročný Ivan, bol v štádiu, že mu už "nehrozilo" nič dobré. Ľubica Šorlová chlapca bližšie spoznala na desaťdňovom, tzv. sociálno-rekreačnom pobyte v rámci právnej ochrany, na ktorú vlastnia v centre akreditáciu príslušného ministerstva. Chlapec mohol skončiť v diagnostickom ústave alebo v detskom domove. Keď si po neho riaditeľka prišla, našla ho u starého otca, ktorý ju poprosil: "Len mi ho už, preboha, nevracajte." Dnes Ľubica tvrdí: "S Ivanom sa dá pracovať, nie však s pomocou kriku, s hnevom, príkazmi a zákazmi. Je v ňom veľa dobrého." S Ivanom je v zariadení ešte niekoľko podobných detí, všetky majú nádej na návrat do života.
Každá piata žena
Keď pred troma rokmi Ľubica Šorlová začínala s oduševnením, verila, že každá piata žena na Slovensku je týraná. Po rokoch medzi nimi tvrdí, že omnoho viac sú týrané deti. Žena len každá asi dvadsiata. A niekedy si za to môže sama...