Dominik Hrbatý: Som nebezpečný hráč

Pred dvomi rokmi ste boli na 12. mieste v rebríčku ATP, dnes ste v tretej desiatke. Aký je to pocit - klesať?- V roku 2004 som vyhral tri turnaje, vlani som bol v štyrikrát v semifinále, a to nie je veľký rozdiel. Rozdiel jedného - dvoch kôl na väčších turnajoch sa prejavil v bodoch. Okrem toho som si tento rok zranil ruku, čo mi asi tri mesiace bránilo hrať v pohode, takže som mal slabšie výsledky. Inak necítim rozdiel. Je jedno, či je človek dvanásty alebo tridsiaty. Pokiaľ je v prvej päťdesiatke a dostane sa na veľké turnaje, konkrétne miesto v rebríčku nehrá rolu.

Takže sa dá predpokladať, že budete opäť stúpať?
- Určite. Preto hrám tenis, aby som sa vždy pokúšal dokázať niečo nové a lepšie. Možno zlepšiť si pozíciu... Verím, že vždy je možnosť postúpiť na rebríčku.

Čo je váš strop?
- Ťažko povedať. Strop je svetová jednotka, vyššie sa ísť nedá. Vždy sa snažím prekonávať dosiahnuté maximum. Keby som si mal stanoviť ďalší cieľ... Bol som dvanásty, takže jedenáste miesto v ATP. Ale cieľov mám veľa. Patria ku každému športu. Niektoré sú možno nedosiahnuteľné. Kopa z nich ostane nesplnených.

Ani Ivan Lendl, hoci bol svetovou jednotkou, nikdy nevyhral celý Grand Slam...
- Ani jednotka nedosiahne všetko.

Keď sme pri Lendlovi... Držal sa na špici pomerne dlho, rovnako ako McEnroe či Boris Becker. Laikovi sa môže zdať, že kedysi boli rebríčky stabilnejšie.
- Nie je to pravda. Roger Federer je tam štvrtý rok, trikrát skončil ako svetová jednotka, prekonáva všetky rekordy. Najbližšie prekoná práve rekord v dĺžke prvenstva. Chýba mu pár mesiacov.

Žiarlite na tých, ktorí sú vyššie ako vy?
- Skôr ma motivujú. Keď sme boli s Karolom Kučerom na Slovensku a bol na rebríčku vyššie ako ja, motivovalo ma to prekonávať lepších hráčov. Snažil som sa ich porážať, dokázať, že na nich mám. Usilujem sa, aby pri hre so mnou cítili rešpekt... že som nebezpečný hráč. Ťažšie sa hľadá motivácia, keď človek dosiahne vrchol. Udržať sa na špičke je to najnáročnejšie, čo v športe existuje. Kým tam nie ste, vždy si nájdete niečo, čo vás tlačí dopredu.

Hráte radšej Davis Cup alebo individuálne turnaje?
- Pre mňa ako športovca sú dôležitejšie individuálne turnaje, pretože od nich závisí moja tenisová kariéra. Z Davis Cupu nemáme body ani žiadne veľké peniaze, neuživíme sa z toho. Ale aj keď nie je prvoradý, hrám ho veľmi rád. Je to tímová súťaž, vládne tam úplne iná atmosféra. Oproti bežnému tenisovému životu je to veľká zmena.

Vlani skončilo Slovensko na Davis Cupe druhé. Máme na viac?
- Minulý rok sme hrali proti Španielom. Keď nás vylosovali, nevedeli sme, či vôbec dohráme prvé kolo. A dostali sme sa až do finále... V tom je šport pekný. Každý začína z rovnakého miesta, každý má rovnakú šancu. Záleží len na tom, koľko dokáže tenisu obetovať, aký je vyspelý, koľko sa naučil a ako to dokáže predať v zápase. Ak sa v budúcnosti nájde partia chlapcov, ktorí budú hrať dobre, budú mať ctižiadosť a vôľu, tak môžu Davis Cup pokojne vyhrať. Záleží na dobrom tíme.

Pomôže nášmu tenisu napríklad Národné tenisové centrum?
- Juniorský tenis nesledujem, takže táto otázka je skôr pre trénerov. Mne osobne centrum pomohlo. Je to pekný športový, a nielen tenisový stánok. Vzhľadom na to, že sa tenis na Slovensku bije s futbalom o druhé - tretie miesto, je to dôstojné. Tenisti Slovensko spropagovali a zaslúžia si ho. Centrum pomáha nielen nám, ale aj mladým športovcom, ktorí nás tu vidia trénovať. Môžu od nás odpozerať množstvo vecí, môže ich to motivovať.

Je len otázne, či sa sem dostanú skutočné talenty, alebo skôr deti prominentov...
- To sú mylné predstavy. Nemám také skúsenosti. Poznám chlapcov, ktorí trénujú v centre, sú to deti z celého Slovenska. Väčšina z nich nepochádza z Bratislavy. Mnohí majú rodičov, ktorí by si nemohli dovoliť platiť svojim deťom cestovanie. Slovenský tenisový zväz im financuje mnohé výjazdy.

Majú sa lepšie, ako keď ste s tenisom začínali vy?
- Dnešné deti majú viac možností, iné podmienky ako sme mali my. Keď som začínal, bol napríklad problém s hraním v zime. Nemali sme halu. V Bratislave bola iba jedna. Na tréningy som chodieval aj o šiestej ráno. Teraz môžu deti chodiť o desiatej, o štvrtej poobede po škole. Hrával som na Bajkalskej ulici v atletickej hale na nafukovačke, za nami bolo pieskovisko. Do sveta som sa dostal len vtedy, keď mi to zväz zaplatil. Rodičia na to nemali. Postupne som získal sponzora, mal som veľké šťastie. Bola to úplne iná doba.
Dnes sú podmienky omnoho lepšie. Mnoho ľudí tvrdí, že tenis je drahý šport. Drahý bol vždy. Je to iba vec rodičov, koľko vedia obetovať pre svoje deti, koľko času s nimi strávia na tenise. Moji obetovali desať rokov dovoleniek. Vozili ma zo školy na tréningy, z tréningov do školy, v lete sme namiesto k moru chodili na turnaje.

Niektorí možno obetujú všetko, ale z ich potomka sa nemusí stať výnimočný hráč...
- Vo väčšine prípadov sa z dieťaťa nestane vrcholový športovec, ale aj tak sa mnohému naučí. Získa disciplínu, bude si vážiť si to, čo dosiahlo. Najmä v tenise a v individuálnych športoch je dieťa na kurte samo a všetko, čo dosiahne, dosiahne samo. Keď potom dospeje, vie, že nič nie je ľahké a aj kariéru si buduje inak. Dokáže sa ľahšie prebojovať, na nikoho sa nespolieha.
Ďalšia vec je, že dnešné deti majú veľa voľného času, poflakujú sa, môžu sa z nich stať chuligáni. Šport im v tom bráni. Je to nielen dobrý zabijak voľného času, ale aj prínos do života.

V tenise - na rozdiel od cyklistiky alebo atletiky - sa veľa nehovorí o dopingu...
- Osobne som sa nestretol s nikým, kto by mi doping alebo zakázané látky ponúkal, ani som priamo nevidel, že by niekto niečo bral. Určite však v tenise boli nejaké prípady, na Slovensku Karol Beck a David Šebok, vo svete tiež kopec iných. Ale ak niekto niečo berie, zvyčajne to robí tak, aby ho nikto nevidel. Takže ťažko povedať. Skúsenosti s tým nemám a keby ma niekto navádzal, skôr by som varoval iných, aby si dávali pozor a vyhli sa mu. Mnohí si myslia, že si dopingom pomôžu, druhá vec je, že kopa športovcov umiera na infarkt či zlyhanie pečene. Treba si zvážiť, či to stojí za zničené zdravie v päťdesiatke. Ak si niekto povie áno, nech to berie, je to jeho vec. Ja sa chcem dožiť vysokého veku a vidieť svoje vnúčatá.

Považujete teda doping za globálny problém, alebo je to len problém jednotlivcov?
- Pokiaľ bude šport športom, doping v ňom bude. Šport môže byť aj lukratívnou záležitosťou, takže mnohí sa budú usilovať dosiahnuť vrchol nečistými prostriedkami. Zarábajú a točia sa tam veľké peniaze. Proti dopingu sa nikdy nebude dať nič urobiť. Človek je od prírody taký, že skúša obchádzať pravidlá, chce sa dostať hore pomocou iných cestičiek. Neviem si predstaviť, že by doping neexistoval. Navyše, firmy, ktoré vyrábajú zakázané látky, budú vždy o krok vpredu pred dopingovými komisármi a laboratóriami.

Ako sa to vlastne začína? Športovec chce lepšie výsledky...
- Neviem. Ako som povedal, nikdy som neprišiel do styku s takými ľuďmi.

Ale prišli ste do styku napríklad so svojím spoluhráčom Karolom Beckom.
- S Karolom som sa o tom nikdy nebavil otvorene. Iba nám pred Davis Cupom povedal, že bol pozitívne testovaný. Odkiaľ sa to doňho dostalo alebo kto mu to dal, neviem. Je to jeho osobná vec. Ako keby som sa staral o vaše manželstvo, o vaše deti... Je predsa každého osobná vec, s kým chodí, koho má za frajerku...

... či dopuje...
- Je to jeho život. Záleží na ňom, ako si ho určí, akú cestu si vyberie. Vieme predsa, že aj rodiny sa hádajú, pritom niekedy ide len o obyčajné vzťahy medzi mužom a ženou, a nevedia sa zhodnúť. Doping je oveľa citlivejšia vec. Preto som sa o Karolov problém nikdy nezaujímal. Vzal som to na vedomie, tým sa vec pre mňa skončila. Tenis je individuálny šport, sústredím sa sám na seba.

Formou dopingu môžu byť aj diváci. V masových športoch publikum buráca, na tenise je väčšinou ticho. Nechýba vám to?
- Na Davis Cupe práve ticho nie je. Prostredie je búrlivé, možno búrlivejšie ako v iných športoch. Závisí od súťaže. Zvykol som si.

Vyvíjajú na vás sponzori tlak, keď práve nemáte vydarenú sezónu?
- Nikdy som nemal sponzorov, ktorí by mi diktovali, ako a čo mám hrať. Sponzor nikdy netlačí na športovca, že má vyhrať alebo prehrať. Ak nehrám dobre, mám na konci roka menšie bonusy, ak hrám dobre, mám ich väčšie.

Ľudia často závidia športovcom množstvo peňazí, ktoré zarobia. Vy ste za celú kariéru zinkasovali šesť miliónov dolárov. Niežeby sme vám ich závideli, ale je to adekvátne?
- Keďže viem, čo všetko som do toho dal, povedal by som, že je to málo. Onedlho skončím so športom. Telo 30-ročného športovca je po aktívnej kariére ako telo šesťdesiatnika. Zdravie už nikdy nedostane späť. A ďalej, dokázal by niekto iný obetovať dvadsať rokov života drine na kurtoch od deviatej do deviatej, psychickému napätiu?
Nikdy nechodím von, nemám čas na zábavu, detstvo som prežil na tenisových kurtoch, nechodieval som von so spolužiakmi, nezažil som stužkovú ani maturity... Veci, ktoré bežný človek zažije, tenista nepozná. Peniaze ich nemôžu nahradiť.
Na druhej strane mám aspoň lepší štart do života ako iní tridsiatnici. Úspešný biznismen zarába milióny dolárov, keď má päťdesiat alebo šesťdesiat rokov, úspešný tenista skončil v tridsiatke a peniaze už nikdy zarábať nebude.

Čo budete robiť po ukončení kariéry?
- Zatiaľ neviem. Určite budem chcieť ostať pri tenise. Mám veľa kontaktov, poznám ľudí. Neviem, či budem trénovať. Možno sa budem venovať niečomu inému, ale v súvislosti s tenisom.

Pri príležitosti Dňa ústavy ste dostali Rad Ľudovíta Štúra druhej triedy. Ako sa cíti nositeľ radu?
- Je to pre mňa veľká česť, pretože si myslím, že pre Slovensko som urobil oveľa viac ako mnohí naši politici či iní ľudia. Meno Slovenska som vo svete zviditeľnil viac ako oni. Mnohí cudzinci poznajú našu krajinu cez športovcov. Som hrdý, že aj štát si to uvedomuje.

Ste už teraz vzorom pre mladých?
- Snažím sa robiť všetko pre to, aby si mohli zo mňa brať príklad. Už aj teraz chodia za mnou deti, som pre nich vzorom. A určite by som sa ním chcel stať aj v budúcnosti. Možno o dvadsať rokov niekto povie, že sa stal dobrým preto, že niekde videl Domina Hrbatého. To je ten najkrajší pocit. Aj keby to mal byť len jeden človek, stojí to za to.