Vôňa čerstvého mäsa, pečenej klobásy, domácej pálenky a nakladanej zeleniny... Štyri dni až do bezvedomia žila Békešská Čaba v Maďarsku svetoznámym klobásovým festivalom. Zmerať sily si prišlo takmer dvetisíc súťažiacich, výlučne silných mužov z Maďarska, zo Srbska, z Rumunska, Poľska, Bulharska, zo Slovinska, z Islandu i Fínska...
Na každom kroku znie rezká hudba, ľudoví remeselníci a lunaparkové atrakcie od výmyslu sveta. Riava hlasov a tisíce ľudí, ktorí sa s nepochopiteľnou disciplínou posúvajú od rána do neskorého večera sprava doľava okolo obrovskej budovy športovej arény, v ktorej je hlavný stan súťažiacich... Organizátori odhadujú, že na jubilejnom 10. ročníku najmasovejšieho maďarského festivalu, ktorý už dávno prekročil hranice Dolnej zeme, sa zúčastnilo asi 35-tisíc návštevníkov.
Pozor na papriku
V sobotu ráno skolili sikulski mäsiari z Bikfalvy ošípanú. Asi stokilovú. Má najvhodnejšie mäso na výrobu klobás. Aspoň tých čabianskych. Dvaja mocní chlapi jej na zemi opaľujú štetiny, potom ju rozpolia a naporciujú. Každé súťažné družstvo dostane 10 kilogramov kvalitného mäsa. Na tohtoročnom klobásovom festivale bude treba zaklať niekoľko bravov, družstiev sa totiž zišlo vyše 450. Zabíjačkové divadlo prilákalo veľa zvedavcov.
"Takto sa zabíjalo voľakedy na Dolnej zemi,“ informuje uveličený István Hetényi. István je dolnozemský Slovák a naturalizovaný Maďar. Vidno na ňom, že na svojich slovenských predkov po matke je hrdý.
Medzitým na predajných pultoch vybaľujú predavači mletú papriku. Najdôležitejšiu surovinu do klobásky. Je údajne z domácej produkcie, papriku pestuje v Békešskej Čabe každá rodina. Evanjelický farár z Myjavy Samuel Mišiak, vychýrený gurmán a znalec čabianskej klobásy, neskoršie podotkne, že paprika na pultoch môže niekedy slúžiť na pomýlenie súpera.
"Možno je naozaj zomletá z doma pestovaných paprík,“ pripúšťa farár. "Ale pre nás to určite nie je to pravé orechové.“ Preto si každé družstvo radšej zabezpečí vlastnú papriku.
Klobása pána profesora
Aj vysokoškolský pedagóg Július Horváth z Trnavy si priniesol vlastnoručne vypestovanú papriku z Trnavy. Pre istotu.
"Čo je z domu, to sa ráta,“ poznamenal ktosi zo slovenských súťažiacich. Trnavské družstvo sa na klobásovom festivale V Békešskej Čabe zúčastnilo už druhýkrát. Na svojej premiére sa umiestnilo na skvelom treťom mieste. Pri štamperlíku Spišskej borovičky pán profesor prezrádza svoj vlastný recept na klobásu. Treba na ňu bravčové pliecko a bôčik v pomere dva k jednej, sladkú a štipľavú papriku, cesnak, rascu a soľ. Doma jeho klobása chutí, pán profesor počas vianočných a veľkonočných sviatkov vyrobí pre svojich priateľov a známych niekoľko kilogramov tejto pochúťky.
Jeho kolegovia priniesli kúsok klobásky aj na "koštovku“, chutí naozaj skvelo. Slovenské družstvo preto verí, že minuloročný úspech si zopakuje.
Počet slovenských družstiev na klobásovom festivale však možno spočítať na prstoch dvoch rúk. Aj keď vychýrenú čabiansku klobásu vyrobili prví na svete práve Slováci. Pobiede natrafím ešte na niekoľkých "klobáskarov“ z Nových Zámkov, Nitry, Myjavy...
Proti Maďarom i Slovákom
O niekoľko stolov ďalej sa pripravuje na skúšku ohňom družstvo z Islandu. Vedie ho Slovák Pavol Kretovič z Košíc, ktorý momentálne žije na Islande.
"Vo Fínsku vyrábajú sladkú klobásu, veľmi mi nechutí, preto si občas aj s manželkou doma robíme vlastnú,“ usmieva sa šéf družstva. Jeho klobásy chutia aj na Islande. Rodák z Košíc má recept na výrobu klobásy, ktorou chce so svojimi islandskými priateľmi ohúriť na festivale. Na klobásu potrebuje mäso, soľ, korenie, cesnak a na každý kilogram klobásovej masy pol deci vody.
Akú úlohu zohráva voda v príprave klobásy, Pavol Kretovič netuší.
"A ja viem?“ usmieva sa široko. "Takýto recept mi napísal svokor, nuž uvidíme.“
"Ideme súťažiť proti Maďarom aj Slovákom,“ nezaprie v sebe bojovníka východniar.
Veľa cesnaku
Popoludní je približne 400 kilogramov klobás, ktoré vyrobili súťažiaci, pred nosom a očami prísnej poroty. Koľko okruštekov klobásy museli traja porotcovia okoštovať, to nikto netuší. Jej členom je aj evanjelický kňaz Pavel Kutej, dolnozemský Slovák z Békešskej Čaby. Neskoro večer, bohužiaľ, pán farár nemohol oceniť žiadnu klobásu svojich rodákov. Všetky získali maďarské družstvá, zvláštnu cenu zase družstvo z Fínska. Dolnozemský Slovák Ondráš Kysey nie je z verdiktu poroty rozčarovaný. Hovorí, že oveľa dôležitejšie je zúčastniť sa ako vyhrať a priateľským gestom pozýva na pohárik domácej pálenky. Je znamenitá, s Odrášom sa však dá hovoriť až po niekoľkých pohárikoch. Po slovensky vie veľmi málo, nechodil do maďarskej školy. Keď hovorí o "sladkej asimilácii“, len veľmi ťažko hľadá vhodné slová. Pre tohto chlapíka je "klbasa“ všetko - predovšetkým však tradícia jeho predkov, ktorí prišli na Dolnú pred tromi storočiami. V jeho domácnosti sa používa do guláša alebo paprikáša, môže sa konzumovať údená, varená, pečená, s chlebom a so slaninou, alebo len tak na zájedok... Stala sa symbolom blahobytu a ešte čímsi iným. Ondráš však nevie nájsť vhodné slovíčka. Neskoršie vysvetľuje, že na pravý dolnozemský guláš treba kvalitné mäso, mäso, mäso, veľmi veľa mäsa, cesnak, soľ, štipľavú a sladkú papriku a rascu. Podľa Ondráša je to typický recept na klobásu, presne podľa tohto receptu vraj klobásu pripravovali jeho predkovia. Aj keď Ondráš nevie po slovensky, je pyšný na svoje korene a hrdo vraví, že čabianska klobása je dielom dolnozemských Slovákov.