Mnohokrát ste spomenuli, že ostávate v anonymite preto, aby nenastal konflikt záujmov medzi vaším povolaním a písaním. Neuvažovali ste nad tým, že sa budete živiť perom? Čo sa stane v tom prípade?
Na Slovensku nie je ľahké živiť sa iba písaním. Predajnosť kníh ovplyvňuje čitateľská základňa a tá nie je príliš veľká. Od nej sa odvíjajú všetky ekonomické aspekty, takže radšej ostanem verný svojmu remeslu. Raz určite príde ten deň, keď pôjdem do dôchodku a ostane mi iba písanie, a samozrejme, že zverejním svoju totožnosť. Prvým novinárom, ktorý ma osloví, sa nechám pozvať na pivo a urobíme prvý rozhovor naživo aj s fotografiami. Veľa ľudí bude prekvapených, to som si istý.
Poznáte dobre policajné prostredie, ale ako sám tvrdíte, vyšetrovateľ nie ste. Znamená to, že na polícii pracujete, ale nie v tejto pozícii?
Presne tak.
Ako ste sa dostali k písaniu? Je vôbec možné skĺbiť dve takto odlišné profesie? Ak by ste mali medzi nimi vybrať, čo by ste si zvolili?
Bol to iba nápad napísať o starom prípade, ktorý pomaly zapadal prachom a náhodou to vyšlo. Potom to už išlo akosi samo. A moje dve profesie nie sú vôbec odlišné, v oboch musím písať a v oboch píšem v podstate o tom istom, akurát v prvej používam viac úradný štýl a v druhej sa môžem trochu viac vykecať. Medzi mojimi dvomi povolaniami by som si nevedel vybrať, oboje robím rád a baví ma to, ale ak pôjde všetko podľa platných zákonov prírody, tak raz určite (dúfam) zostarnem a ostane mi iba písanie.
Pod pseudonymom Dominik Dán ste písali ešte predtým, ako ste vydali debut. Čomu ste sa venovali? Boli to poviedky, "zásuvkové" veci alebo -- trošku bláznivo -- novinárčina?
Písal som na strednej škole do školského časopisu poéziu a krátke prózy a veľmi som sa za to hanbil. Písať v osemnástich verše mi pripadalo zoženštené. Triedna profesorka poslala niektoré moje práce do literárnych novín a práve pre takýto prípad som si pripravil pseudonym Dominik Dán. Po maturite som už nepísal a triednu som už nikdy nevidel, takže ani neviem, ako jej snaha pomôcť mi presadiť sa dopadla. Novinárčine som sa nikdy nevenoval, hoci ponuky som už mal z viacerých denníkov a časopisov. Do zásuvky nepíšem, na to je môj čas príliš drahý.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že píšete knižky z policajného prostredia aby ľudia vedeli, ako to na polícii naozaj chodí. Plní sa váš zámer?
To by mali povedať čitatelia, či niečo z toho pochopili. Ja mám zatiaľ z môjho okolia iba kladné reakcie.
Ako znášate vtipy o policajtoch? Väčšina z nich je hanlivá...
Nie je. Policajt vojde do papiernictva a osloví predavačku: Prosím si linajkovo štvorčekový zošit a glóbus Bratislavy. Čo je na tom hanlivé? C, est la vie.
V knihách opierate najmä o skutočné udalosti. Nakoľko pri nich popúšťate uzdu fantázii?
Všetky moje prípady majú reálny základ, všetko sa viac či menej zmenené naozaj stalo, ale nechcite odo mňa, aby som vysvetľoval, koľko percent je na ktorej strane pravdivých a koľko vymyslených.
Myslíte si, že ak by niektoré "náhodne povedomé postavy" z vašich kníh zistili vašu totožnosť, mohli by vás obviniť z urážky na cti, a pod.?
Z urážky na cti? Jediný, ktorého som v poslednom čase urazil na cti, je Chosé, a nielen to, minulý týždeň som ho aj nakopal do prd... presne tam a aj tak ma nezažaloval, po fajronte sme išli na pivo a bolo. Tak aké tam urážky na cti?
Kto je Dominik Dán
Slovenský detektívkar píšuci pod pseudonymom Dominik Dán (1955) sa dvadsať rokov zaoberá vyšetrovaním zločinu. Osobné kontakty s vrahmi, lupičmi, únoscami a inou "lepšou spoločnosťou" mu umožňujú spoznať nepísané zákony podsvetia. Pri písaní čerpá z vlastných skúseností. Všetky jeho knihy sa stali bestsellermi na slovenskom knižnom trhu. Debutoval v roku 2005 knihou Popol všetkých zarovná.