Hŕstka slovenských slobodomurárov vraj vykonala historický čin. V Bratislave založila Veľkú lóžu Slovenska. Naše pátranie potvrdilo, že nič podobné zatiaľ na Slovensku nie je. Existuje len "odnož" Veľkej lóže Českej republiky.
Napriek oficiálnej informácie, že 8. marca bola v Bratislave založená Veľká lóža Slovenska vo forme dištriktu, ktorá údajne združuje slovenských a zahraničných slobodomurárov, nie je po v Bratislave nich ani chýru, ani slychu. A to stal na našej strane Peter Bú, slovenský slobodomurár z Paríža.
Slovenskí partizáni
Peter Bú, zakladateľ bratislavskej lóže Humanizmus, sa veľmi snažil. Niekoľkokrát dokonca oslovil bratislavských murárov v mojom mene, keďže iná cesta k slovenským slobodomurárom zatiaľ neexistuje a na výzvy prostredníctvom svojich mailov Slováci nereagujú. Dostať sa k ich telefónnym číslam je takmer nemožné. Bez odporúčania pre nich dôvernej osoby si na "telo" nikoho nepustia. Navyše sa zatajujú ako partizáni.
Bohužiaľ, vo Veľkej lóži Slovenska, ktorá podľa našich informácii oficiálne ani neexistuje, nereagovali. Počas pátrania sa ozval ešte jeden slobodný murár, ktorý tvrdil, že sa mu nepodarilo s nami nadviazať spojenie. Sprostredkovane som mu poskytol číslo na môj telefón. Viac sa neozval. Platí teda tvrdenie historika Martina Javora, že murári na Slovenskú žijú v totálnom utajení... Za skutočnými murármi treba vyraziť do sveta. Alebo do Českej republiky.
Dvestoročný rituál
Neofyt so zaviazanými očami vchádza v sprievode dvoch mužov do malej izby. Na znak zbavenia svetskej slávy je oblečený v skromnom bielom hábe. Aj izba je stroho zariadená. Je v nej iba stôl, na ňom zapálená sviečka, pri stole stolička. Slobodomurári prijímajú nového člena.
Neofyt - muž, ktorý je pripravený na zasvätenie do slobodomurárskej lóže - si obradne sadá na stoličku. V mihotavom svetle sviečky vidieť na stole kostru ľudskej lebky, pri nej presýpacie hodiny, pohár s vodou, okruštek chleba, misku so soľou a papier s obyčajnou ceruzou. Neofyt berie do rúk ceruzu a pomaly píše na čistý hárok závet - odpovede na tri otázky svojich budúcich bratov. Neskoršie závet slávnostne prečíta vo veľkej sále pred očami slobodomurárskeho veľmajstra i ostatných členov lóže.
Muž, ktorého prijímajú do rádu, má za sebou rok tvrdých previerok. Budúci bratia si ho za ten čas podávali z ruky do ruky, neustále bol pod ich drobnohľadom. Keď sa pripravuje na vstup do predsiene veľkej sály, je dôkladne "preklepaný" zo všetkých svetových strán. Najväčšiu skúšku pred prijatím má už vlastne vo vrecku. Aj žrebovanie prostredníctvom bielych a čiernych guľôčok. Biele hádžu do osudia slobodomurárski majstri, ktorí sú za prijatie nového člena, čierne tí, ktorí sú proti. Ak sa v schránke na žrebovanie ocitnú viac ako dve čierne guľôčky, nádejný slobodomurár má jednoducho smolu. Cesta do lóže zostane pre neho zarúbaná. A stávajú sa aj také veci.
Spasený svetlom
V tomto prípade je však všetko v poriadku. Muž je preverený, jeho snaha o poznanie svetla je úprimná a môže vojsť do veľkej sály s rituálnou výzdobou. Uprostred je oltár, kde tróni najvyšší majster. Prvý muž lóže ma pri sebe Bibliu, kladivo, trojuholník a meč. Nástroje na opracovanie skaly.
Neofyt, muž vstupujúci do rádu, je totiž skala, ktorú bratia murári postupne opracujú na kváder. Nový člen vzápätí položí ruku, obnaženú po rameno, na Bibliu a zloží slobodomurársku prísahu. Bratia mu odviažu z očí šatku, aby mohol prijať nové svetlo poznania a okolo bedier mu opášu murársku zásterku. Je oslnivo biela, najskôr po roku v bratstve môže byť modrá. Všetko závisí od toho, aký stupeň v hierarchii organizácie dosiahne. Prvý stupeň je učeň, nasleduje tovariš, potom majster... Môže sa stať aj veľmajstrom. Ak bude usilovne študovať.
"Rituál zasvätenia alebo prijímanie svetla absolvuje každý slobodný murár," hovorí pokojným hlasom slobodomurársky majster, člen pražskej lóže Ivan Ovidio Štampach. Pripomína, že tento rituál doteraz nikto nepovolaný nevidel. Je tajný, podobne ako je pred verejnosťou utajená sála, v ktorej sa rituál prijímania nového slobodomurára vykonáva.
Živý slobodomurár
Ivan Ovidio Štampach býva na rušnej pražskej ulici. Dve okná, smerujúce do ulice, sú zabezpečené železnými mrežami, na dverách je bezpečnostná zámka. Vysokoškolský profesor patrí medzi prvých slobodomurárov v Českej republike, ktorý sa verejne priznal k svojmu členstvu v ráde. "Bezpečnostné" opatrenia však neslúžia na ochranu "odhaleného" slobodného murárskeho majstra - majster si ich nechal namontovať z celkom prozaických dôvodov. Mali by ho ochrániť pred zlodejmi.
Muž hovorí bez emócii, vyžaruje z neho pokoj a zvláštny druh slobody. Slobodomurárom je od roku 1991 a o istých záležitostiach v bratstve môže podľa vlastného uváženia verejne hovoriť. Ak cíti nutkanie. Pravidlá lóže mu však umožňujú hovoriť len o sebe, nepovoľujú mu hovoriť napríklad o svojom priateľovi - bratovi. Nikdy nezradiť priateľa a pomáhať mu v tiesni - to je spolu so zo základnými princípmi, osvietenstvom, humanitou a toleranciou, jedno z písaných pravidiel a zákonov rádu. "Vzhľadom na to, že ide o etické a spirituálne otázky, náš "druhý" život zostáva naďalej pod pokrievkou," vysvetľuje Štampach.
O prienik do slobodomurárskych chrámov sa pokúšali iba komunisti. Chceli, aby im Veľká rada nahlásila každého novoprijatého člena a žiadali, aby mali na každom rituáli svojho zástupcu. Slobodných murárov dokonca chceli začleniť do Národného frontu. To už bolo aj na trpezlivých slobodomurárov, hlásajúcich z podzemia myšlienky tolerancie, osvietenstva a humanizmu, priveľa. A tak radšej ako by mali prezradiť tajomstvo, slobodomurárske lóže vo vtedajšom Československu zrušili.
Slobodomurárski majstri však neprijali ani filozofiu 21. storočia. Medzi nimi jednoducho neplatí, že čo nie je na obrazovke a v novinách, neexistuje ani v skutočnosti.
"Utajenie súvisí aj s pocitom bezpečia pred prenasledovaním. Okrem toho, skutočné tajomstvo je to, čo je pred našimi očami stále, ale nikto ho nechce vidieť," prízvukuje Štampach.
Elitné združenie
Nedávno, keď Štampach ešte nemohol vystupovať ako slobodomurár, vyšlo najavo, že patrí do ich organizácie. Niekto ho jednoducho udal. V tom čase učil na teologickej fakulte, po anonymnom udaní pocítil jasné tlaky od cirkevných predstavených školy, a tak zbalil "kufre" a zo školy odišiel. Pred štvrťstoročím by Štampacha cirkev za členstvo možno i upálila. Ak nie to, celkom určite by ho exkomunikovala. Našťastie, dnes to už neplatí. Odhalený slobodomurár momentálne učí na Katedre religionistiky na Pardubickej univerzite a tamojší rektor ani ostatní kolegovia nemajú s jeho príslušnosťou k rádu nijaký problém. Jeho kolega s bohorovným pokojom hovorí, že slobodné murárstvo je osobná vec pána Štampacha a školy sa absolútne netýka.
"Nerobíme nič protištátne, nepripravujeme prevrat, jednoducho sme občianske združenie, akých sú v Českej republike stovky. Kto má záujem o naše ,remeslo#145#, má dvere otvorené," hovorí Štampach.
Slobodomurárom sa naozaj môže stať každý - od robotníka so základným vzdelaním až po univerzitného profesora. Vysokoškolsky vzdelaný Štampach si vie celkom dobre predstaviť ako svojho brata aj človeka z nižším vzdelaním. Napokon, súčasní slobodní murári sú nástupníci zručných remeselníkov - murárov a kamenárov - staviteľov chrámu. Pravda je však taká, že slobodomurári v Českej republike alebo na Slovensku sú výlučne lekári, učitelia, novinári, politici a umelci. Murára by ste medzi nimi nenašli ani so sviečkou v ruke.
Ženský pohľad
Aj ženy prejavili v minulosti záujem o členstvo v slobodomurárskom ráde. Hľadali si však vhodné remeslo, iné ako mužské, ktoré by sa im stalo novým symbolom. Slobodomurári však tvrdia, že išlo len o historické pokusy, ktoré pomerne rýchlo pre rôzne nezhody zanikli.
Saša Berková je spisovateľka a pedagogička na Literárnej akadémii Josefa Škvoreckého v Prahe. Bez rozpakov hovorí, že učí budúcich spisovateľov písať knihy. Je oblečená v čiernom odeve a najskôr si ma pomýlila s bratom slobodomurárom. Pravdepodobne pre oblečenie - je totiž čierne. A slobodomurári vraj na verejnosti radi chodia odetí do čiernych šiat. Saša vie, o čom hovorí, sama je totiž slobodná murárka a čierny odev nosí vraj zo skromnosti.
"Je to náš typický odev - symbolizuje podzemie, tmu a tajomstvo," tvrdí. "Okrem toho ich nositelia v nich vyzerajú ako skromní ľudia."
Keď sa Berkovej priznám, že som novinár, sklamane hlesne: "Novinár? Len obyčajný novinár?"
Saša nezvykne hovoriť o otázkach slobodomurárstva s neznámymi mužmi, jedine s bratmi a so sestrami. Nikto z jej študentov, susedov či známych nevie, že je v bratstve s murármi - nikto nevie, že patrí do rádu. Vzápätí sa dušuje: "Nemali by o tom vedieť. Aspoň nie odo mňa." Saša je láskavá. Napriek tomu, že nerada hovorí verejne o svojej príslušnosti, v tomto prípade je ochotná urobiť výnimku.
"V Českej republike sú okrem Veľkej lóže ešte dve menšie, liberálne zoskupenia slobodných murárov," vysvetľuje. V jednej z nich sú medzi mužmi aj ženy. Berková hovorí, že v zmiešaných lóžach je vďaka prítomnosti predstaviteliek nežnejšej polovice ľudstva väčšie iskrenie....
"Keď sme pohromade s mužmi, lepšie to funguje. Nie sme sústredení len na prácu, navyše, keď sú lóže zmiešané, viac sa snažíme. Ženy vkladajú do tejto práce druhý, ženský pohľad. Je to vklad pre koncentráciu, taká duchovná posilňovňa," hovorí jedným dychom.
Zmysel tajomstva
Samozrejme, Saša nie je jediná žena v Česku, ktorá je slobodomurárka. Je ich oveľa viac. Ona sama je členkou od roku 1989. Pôvodne patrila do parížskej lóže, podobne ako všetky české slobodomurárky. Raz do mesiaca chodili na stretnutie autobusom. "Pochopiteľne, že za svoje," tvrdí.
Táto žena zažila francúzsky prijímací rituál, odvodený od škótskeho. Je údajne veľmi podobný tomu, ktorý platí pri prijímaní mužov - muži i ženy sa na záver prijímacieho rituálu opášu murárskou zásterkou. Berková nechce bližšie špecifikovať ženský odev počas rituálu ani samotný rituál.
"Je to tajomstvo rádu a nemá sa o tom hovoriť, aby rituály niekto, nedajbože, nezosmiešnil. To je zmysel nášho tajomstva," vysvetľuje. Pred niekoľkými rokmi sa však votrela do priazne parížskej lóže "fízlina" - namiesto duchovnej práce pila a nakoniec aj lóžu pochovala. Češky sa však uplatnili doma. Keďže záujem o slobodomurárstvo medzi ženami narastal, postupne sa zaradili do pražskej lóže.
Saša považuje slobodomurárstvo za geniálne. Za geniálne považuje aj rituály, ktoré podľa nej presahujú ľudskú malosť, pýchu, túžbu po moci a majetku.
"Tajomstvo, ktoré je prítomné v rituáloch, je intenzívne, pomaly sa rozplýva v hlave ako masox," oduševňuje sa. "A pritom sa človek neprestáva čudovať nad poznávaním nových obzorov.