Historické centrum Banskej Štiavnice je už rozpredané. Mestu zapísanom v zozname UNESCO zostalo ešte niekoľko chátrajúcich skvostov. Jeden vyjde na 3 milióny korún, rekonštrukcia na dvojnásobok a viac. Banskoštiavničania tvrdia, že kúpa histórie za 10 miliónov korún nie je nič mimoriadne.
Minimálne polovica obyvateľov Banskej Štiavnice pred niekoľkými rokmi v duchu vítala "najkrajšieho" člena bývalej Mečiarovej vlády Alexandra Rezeša, keď si prišiel kúpiť do ich mesta päť ruín neďaleko historického centra. Domnievali sa, že s Rezešom dorazia do mesta peniaze, potrebné na rekonštrukciu vzácnych historických pamiatok.
Peniaze v nenávratne
V tom čase pôsobil v meste Spolok intelektuálov, ktorí však zbohatlíkov nevítali chlebom a soľou. Intelektuáli sa vzápätí ocitli na zozname nepriateľov mesta. Na rozdiel od ostatných totiž brojili proti známemu boháčovi, neskôr aj proti ďalšiemu majiteľovi historickej nehnuteľnosti -- Dušanovi Kollárovi, ktorý žije dlhé roky v zahraničí. Obaja údajne "vypreparovali" zo rekonštruovaných letohrádkov kus histórie -- nezrušili "len" barokové maľované klenby, ale aj renesančné vyrezávané stropy a barokové maľby. Dosť dobré sa im nezdali ani masívne dvere z 18. storočia. Dnes v ich rezidenciách nikto nebýva a pamiatkari iba rezignovane mávnu rukou.
"Viete, aká je u nás vymožiteľnosť práva," pripomína dávne časy pamiatkarka Katarína Vošková, mimochodom, členka Spolku intelektuálov v Banskej Štiavnici. Iný člen spolku, ktorý pre istotu odmieta zverejniť svoje meno, sucho konštatuje: "Títo ľudia prišli do nášho mesta s peniazmi, ale mesto z nich nemalo žiadny osoh."
Dom na vŕšku
Vysoko nad mestom žije v starom bielom dome sprievodca v cestovnom ruchu Ivan Lesák. Nie je milionárom, hoci vlastní veľký starý dom. Tento chlapík sa dokonca môže na prvý pohľad zdať možno aj trocha čudný. Kto však strávi v jeho starom dome čo i len niekoľko hodín, pochopí, že jeho dom má dušu zašlých čias. Dlhoročný sprievodca ochotne povodí návštevu po izbách vo svojom dome. Z každej miestnosti dýcha história, vonia duch doby, pričom každá je zariadená inak. Súčasťou domu je aj obrovská pivnica, možno tajná chodba do baníckeho sveta. Lesák ju ešte nestihol podrobne preskúmať. Namiesto toho nahlas uvažuje, že vo svojom dome zriadi penzión pre umelcov a ľudí, ktorým zostal v duši cit pre minulosť. Tí môžu u neho prespať grátis.
Majiteľa veľkého domu nedávno požiadal o ubytovanie aj istý chlapík. Vraj nemá kde bývať. Vysvitlo však, že býva na neďalekom baníckom sídlisku a jeho byt je zaprataný nakradnutými umeleckými predmetmi. Aj preto chlapa pod svoju strechu neprijal. Doteraz sa nevie zbaviť dojmu, že ukradnuté veci pochádzali z kalvárskych kostolov a kaplniek. Milovník histórie nechce mať nič do činenia s ukradnutou históriou. Podľa neho je posvätná a o úcte k nej by sa malo učiť na školách.
Zhovárame sa v jednej z izieb veľkého domu a z obloka bez záclony sledujeme panorámu voľakedajšej perly Uhorska. Pod nami sa rozprestiera mesto ako na dlani. Kostolné veže, strechy historických palácov na Námestí svätej Trojice, Starého zámku, protitureckej pevnôstky a pozinkovanej strechy Lesákovho suseda. Prednedávnom mu predal kúsok zo svojho pozemku, sused si na ňom postavil šopu.
"Pamiatkari sú v takých prípadoch bezmocní," máva bezmocne rukou. "Hriešnika predvolajú na priestupkové jednanie, vysolia mu pokutu a napokon mu zlegalizujú čiernu stavbu. Môžete sa aj pretrhnúť." Staré zlaté časy, keď bolo možné stavať aj bez povolenia, zdá sa, pretrvali.
Lastovičie domy
Na pravé poludnie je Námestie svätej Trojice zaliate slnkom a ľudoprázdne. Pamiatkarka Katarína Vošková by napriek tomu svoju návštevu priviedla priamo do "brucha" mesta. Svoje mesto pozná dôverne. Námestie svätej Trojice skrýva v sebe kus nefalšovanej histórie, poznačenej barbarmi každej doby.
"Kedysi tu naozaj stáli najkrajšie palácové domy v meste," hovorí, akoby mi čítala kacírske myšlienky.
Koncom 70. rokov minulého storočia sa snažili domy na námestí opraviť. Vošková tvrdí, že deštruktívnym spôsobom. Komunistickí pamiatkari nepoznali nič okrem betónu a spôsobili viac škody ako osohu. Rozhodli, že obyvateľov z domov vysťahujú na sídliská, paláce prestavajú na hotely a z ďalších historických pamiatok postavia múzeá a galérie. Našťastie, "veľkorysé" ambície sa im už nepodarilo dokončiť.
Historické paláce dnes pripomínajú lastovičie hniezda. Sú pozliepané v duchu rôznych stavebných štýlov, napriek tomu je aj dnes každý originálny. "Všetky sa do dnešnej podoby vyvíjali postupne, a čo je zvláštne, ani so sviečkou v ruke nenájdete taký, ktorý by niesol podobu iba jedného storočia," tvrdí. Skoro z každého domu viedli chodby do podzemia. Ich majitelia boli v minulosti zväčša bohatí ťažbári.
V podzemí
Banská Štiavnica stojí na dômyselnom komplexe banských bludísk. Ich dĺžka sa odhaduje na niekoľko stovák kilometrov, pričom približne stovka je stále nezmapovaná. Možno práve preto sa komunistickí stavitelia neodvážili v meste stavať betónové džungle. Obávali sa, že by sa prepadli pod zem.
Pri vstupe do chladného podzemia ma ovanie duch zašlej baníckej slávy a zmocní sa ma tieseň. Chodby sú nízke a mihotavé svetlo len skúpo osvetľuje klenby. V štôlni Glanzenberg zo 14. storočia sa však netreba báť. Vedie od pošty, prechádza popod centrum Banskej Štiavnice a ústi pri banke. Sprievodca hovorí, že v nej v 18. a 19. storočí fárali aj cisárske návštevy. Na ich počesť vybudovali v podzemí asi 40-metrové cisárske schody, ktoré sa zachovali dodnes. Prešlo po nich aj monacké knieža Albert a, bývalý prezident Rudolf Schuster, ale aj súčasná hlava štátu Ivan Gašparovič...
Za vstup do podzemia síce zaplatíte 100 korún, veľa sa o tvrdom chlebíku baníkov však nedozviete.
Zato bývalý baník Jozef Sekey môže o fáraní napísať knihu. Namiesto toho sedí, pofajčieva a do reči mu veľmi nie je. Pred osemnástimi rokmi stratil robotu, odvtedy sa pretĺka ako vie.
"Pracoval som pod zemou 14 rokov," hovorí. Sekey si občas, ako väčšina baníkov, prilepšil predajom polodrahokamov, ktoré našiel v kameňoch hlboko pod zemou. Turisti z bývalej Nemeckej demokratickej republiky za ne baníkom platili aj vtedajších 500 československých korún za kus.
"Vďaka polodrahokamom som dokonca uživil aj vládnu Tatru, ktorú som si kúpil z baníckeho platu," spomína na lepšie časy Sekey.
Majster siedmich remesiel
Tento 56-ročný muž pracoval celý život v bani, prepustili ho, keď mu do baníckeho dôchodku chýbalo 60 dní. Stratil tak nárok na doplatok za prácu v ťažkom priemysle. Sekey je jedným z asi 30 percent banskoštiavnických nezamestnaných a momentálne pomáha pri oprave historických domov. Našťastie pre Sekeya a ostatných nezamestnaných baníkov, oprava historických domov zaznamenala v Banskej Štiavnici boom. Na sklonku minulého roka nezamestnaní baníci pomáhali rekonštruovať niekoľko desiatok domov. Ich majitelia totiž dostali od štátu 200-tisícové dotácie v rámci programu Obnov svoj dom a tak rekonštruovali. A baníci si mohli prilepšiť k biednej podpore.
V meste, ktoré ročne navštívi niekoľko tisíc turistov z celého sveta, sa živí službami a cestovným ruchom len asi päť percent obyvateľov. Napriek tomu, že stále chýbajú dobré reštaurácie, hotely, ale aj celkom obyčajné kiosky s občerstvením a kávou.
Jozef Sekey na rozlúčku hovorí: "Ktože by vám robil kávu. My sme tu väčšinou baníci, celý život sme sa kutrali v podzemí, cestovnému ruchu nás nikto nepriúčal..."