Keď rozpráva, tak vidíte, že vie, o čom. Keď sa smeje, tak nákazlivo. Keď prijíma rozhodnutia, tak to robí s ohľadom na spoluobčanov. Iveta Radičová.
Slovenským voličom vás nedávno pikantne a so štýlom sebe vlastným pripomenul predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota. Odkázal vám, že by ste mohli byť prezidentkou hordy potkanov a že by na poste prezidenta Slovákov stotisíckrát radšej videl súčasnú hlavu štátu Ivana Gašparoviča. Ako blízko ste boli k tomu, aby vás jeho útoky zlomili a odradili od ďalšieho boja?
Na takéto útoky sa absolútne nedá pripraviť. Priznám sa, že ma prekvapili mierou hrubosti, ktorá sa v nich objavila. To, že budú slovné ataky a kritiky, je v poriadku. Toto však už nie je kritika, toto je veľmi urážajúce. Aj keď si myslím, že to viac vypovedá o autorovi výroku ako o osobe, ktorej sa majú týkať. Na to sa už ani nedá reagovať.
Neboli ste na podobné situácie pripravená časmi, keď váš manžel robil politickú satiru a pobúril ňou značnú časť slovenského obyvateľstva?
Samozrejme, Stanko mal medzi občanmi nielen veľa fanúšikov, ale aj mnoho odporcov, takže sme sa stretali s útokmi ako celá rodina. Najviac ma vystrašil jeden nočný telefonát, bolo to niekedy v deväťdesiatych rokoch. Volal nám anonym, ktorý sa vyhrážal, že vie, kde ten náš parchant chodí do školy a počká si tam naňho. To mnou tak zalomcovalo, že odvtedy si kladiem otázku, či je naozaj nutná taká hrozná miera nenávisti a potreba ublíženia a čo nám to dáva.
A to bola len zábavná relácia vášho manžela, nie osobná angažovanosť v najvyššej politike...
Presne tak. Pri všetkej úcte, bol to humor, ani jeden z nás nebol vtedy politicky aktívny a miera netolerancie k inému názoru naberala neuveriteľné rozmery. Dúfala som, že ako budeme dozrievať, budeme sa navzájom učiť, načúvať a vnímať a byť voči sebe tolerantní v bežnom živote i na politickej scéne.
Ako na takéto hrubé prejavy netolerancie reagujú vaši kolegovia, čo vám v takýchto vyhrotených situáciách radia?
Stretávam sa s rôznymi reakciami - na jednej strane mi ľudia držia palce a hovoria, nech sa nenechám vtiahnuť do takéhoto typu politiky, dostávam aj otázky, ako to niekedy vydržím, že nezareagujem. Druhá strana mi zase vyčíta, že som príliš mäkká, že by som mala zasiahnuť tvrdšie a ráznejšie. Ani jeden, ani druhý návod mi však veľmi nepomáha, pretože človek by mal byť predovšetkým sám sebou.
Ako reagujete vy, keď chcete zostať sama sebou?
Tam, kde zachytím nejaké vecné argumenty, ktoré môžu pomôcť občanom, tak som ochotná aj prehliadnuť prípadný hanebný prívlastok, ktorý ich sprevádza. Kde som však bezradná, sú situácie, keď mám reagovať na vyslovené klamstvá.
Kedy naposledy ste nevedeli zareagovať?
Kade chodím, tam sa stretávam s tým, že ma občania spájajú s dôchodkovou reformou. K tomu sú papiere, dôkazy, je to čierne na bielom, a aj to sama hovorím, že som vôbec, ani minútu, nespolupracovala s tímom, ktorý pripravoval dôchodkovú reformu. Viac ako rok som bola externá poradkyňa pre rodinnú politiku a podieľala som sa na príprave daňového bonusu, s ktorým ma však nikto nespája. Nevravím, že sa od dôchodkovej reformy chcem dištancovať, len si nechcem privlastňovať prácu iných ľudí. To sa nepatrí.
Nálepku autorky dôchodkovej reformy vám prišili predstavitelia vládnej koalície. Nedokázali ste ju vyvrátiť hneď v zárodku?
Na vyvrátenie týchto mýtov nestačilo ani to, že sa celý tím, ktorý túto reformu pripravil, vyjadril, že s ňou nemám nič spoločné. Legenda sa zrodila a, žiaľ, s ňou už asi veľmi nenarobím.
Aké zbrane proti klamstvám či ponižujúcim útokom považujete za adekvátne statusu distingvovanej ženy?
Nerobím nič aktívne, ale ak dostanem priestor v médiách, rada ho využijem na to, aby som uviedla veci na pravú mieru. Keď, naopak, urobím chybu, tak si ju viem verejne priznať. Urobila som tak napríklad v parlamente. Nik nie je neomylný. Často prax nefunguje tak ako pôvodný zámer pretavený do zákona. A keď to tak je, treba si priznať farbu a veci zmeniť.
Čím je to, že v porovnaní s kolegami pôsobíte pri ukazovaní politickej dôstojnosti a kultúrnosti skôr ako výnimka?
Nie je mi blízka šoubiznisová prezentácia. Politik je dnes profesia, pri ktorej sa takmer zotreli hranice so šoubiznisom. Istá dosť veľká miera bulvarizácie politikov je dnes trendom. Je to tak, pretože tvrdým meradlom pre politika sú percentá a tie treba zbierať. Ak sú výroky niektorých politikov agresívne a ich percentá pritom rastú, povzbudí ich to, aby sa v podobnom duchu správali aj naďalej.
Kde máte, ako politička, ktorá k "prežitiu“ tiež potrebuje percentá, mantinely pri zvyšovaní popularity?
Nielen v politike, ale ani nikde inde, nepoužívam vulgarizmy a nadávky. Najprv dlho mlčím, zamýšľam sa, prečo som vzbudila až takú nenávisť a snažím sa presvedčiť, že to nie je len o mne. Nespravila som krok, za ktorý by som sa mala hanbiť tak, aby som musela chodiť po kanáloch. Každý politik, ktorý to tu myslí vážne, chce žiť medzi našimi ľuďmi tak, aby sa im mohol pozrieť do očí. Rozhodne nie som človek, ktorý by chcel prijímať rozhodnutia, ktoré niekomu zámerne ublížia, vytvoria nespravodlivosť.
Vaša účasť na autogramiáde Václava Havla na festivale Pohoda bola vopred naplánovanou akciou na podporu popularity, alebo išlo o výsledok spontánneho rozhodnutia?
Už niekoľkokrát som sa osobne zapojila do projektu predávania vyradených knižiek z knižníc. Aj na Pohode sa mi podarilo predať veľké množstvo kníh. Je to skvelá myšlienka, pretože pomáha vydávať nové knižky. Tentoraz ňou bol nový titul Václava Havla. Bolo mi potešením vidieť, aký je oň veľký záujem.
Pokladáte za šťastné gesto, že vašu kandidatúru na Pohode podporil bývalý český prezident?
Osobnosti, ktoré majú jasné postoje a názory, rozdeľujú. Len všeobecné a nič nehovoriace frázy si ani nevšimneme. Ja sa k hodnotám novembra 1989 hlásim a preto si podporu hlavného predstaviteľa novembrových udalostí vážim.
Ste rozhľadená politička, nezdá sa vám vaša kandidatúra predsa len príliš naivným pokusom?
Návrh na kandidovanie vzišiel od občanov vo výskume verejnej mienky. Podporu mi prejavilo veľa ľudí, nejde len o nejakú moju osobnú ambíciu. Nikdy neviete, ako veci dopadnú. Situáciu prirovnávam k vode kvapkajúcej na kameň. Raz ho jedna z kvapiek napokon predsa len zlomí.
Akú podporu máte v boji o prezidentské kreslo zo strany svojich najbližších? Magda Vášáryová v istom rozhovore spomenula, že bola jediná z rodiny, ktorá sa chcela stať prezidentkou, manžel i obe jej dcéry boli zásadne proti.
Evka, moja dcéra, tiež nebola na začiatku veľmi nadšená. Keď som sa však už rozhodla predsa to skúsiť, je mi naozaj oporou, no musela som jej sľúbiť jedno - ak sa útoky na mňa budú stupňovať a presiahnu istú pomyslenú hranicu únosnosti, sama a dobrovoľne sa vzdám svojej kandidatúry na post hlavy štátu. Nie som ničí fackovací panák a nenechám sa urážať v mene predvolebnej kampane.
Rovnaké stanovisko zaujal aj váš partner Ján Riapoš?
Janko sa na situáciu pozeral trošku optimistickejšie hneď na začiatku. Povedal mi, že keby som sa stala prezidentkou Slovenska, konečne by mal hlavu štátu, na ktorú by bol hrdý. Veľmi si jeho slová cením.
Viete odhadnúť, ako by reagoval na vašu kandidatúru zosnulý manžel, humorista Stano Radič?
Našťastie si to nemusím spätne domýšľať, pretože sme sa o mojom pôsobení v politike so Stankom rozprávali. Viem, že by sa mi postaral o výbornú a kvalitnú kampaň, no zároveň som si istá, že by mi nedaroval ani jeden prešľap, ktorý by som spravila. Pozeral by sa na mňa veľmi triezvymi, objektívnymi očami. Manžel mi sám vnukol myšlienku aktívnej účasti v politike, keď videl, ako sa doma rozohňujem pri Televíznych novinách a politických debatách, a hovorím, čo by som ako spravila ja, keby som mohla.
Dnes ste blízko takejto šance. Čo by ste spravili ako prvé, aby ste vyriešili problémy Slovenska?
Jedinou odpoveďou na ďalší rozvoj tejto krajiny je zabezpečenie kvalitného vzdelania a dobre finančne ohodnotenej práce.
Vy sama ste pôsobili na prestížnych univerzitách v západnej Európe i v USA. Čo z nich by ste na zlepšenie situácie vo vzdelávacom systéme na Slovensku importovali sem?
Kvalita vysokej školy sa odvíja od kvality pedagógov, o tom je meno školy. Študenti na špičkových univerzitách si prispievajú na štúdium práve preto, aby tú kvalitu dosahovali. A tam, kde to nefunguje, im umožnia kvalitných pedagógov zafinancovať rôzne fondy a granty. Systém funguje tak, že ak nadobudnete kvalitné vzdelanie, navyše na známej univerzite, automaticky získate dobre platené zamestnanie, zaistíte si tak výborný odrazový mostík. Univerzity majú možnosť dávať štipendiá, čo znamená, že si k svojim kvalitným pedagógom môžu vybrať kvalitných študentov, aj spomedzi tých, ktorí si to nemôžu dovoliť. V konečnom dôsledku to dvíha úroveň univerzity.
S akým najmarkantnejším rozdielom ku štúdiu ste sa stretli medzi študentmi na Slovensku a v zahraničí?
Najhmatateľnejší je rozdiel v samostatnosti štúdia. Nikdy v živote som nemusela pripomínať študentom v zahraničí, že sú na škole dobrovoľne, že univerzita nie je povinná, že na nej nie sú nasilu, že nebudem robiť kontrolóra, či majú alebo nemajú urobenú seminárnu prácu, či sú alebo nie sú pripravení na seminár, či si celú seminárnu prácu skopírovali z internetu a nepohli na nej prstom. Pretože je to v záujme študentov, aby niečo získali zo svojho štúdia na vysokej škole. Ale na Slovensku ešte stále, a nie zriedkavo, musím používať vetu "ste tu dobrovoľne, toto nie je povinná školská dochádzka, a keď sa vám nechce, ja vás nebudem do ničoho naháňať“.
Ležérny prístup slovenských študentov k štúdiu je daný tým, že ide len o získanie formálneho titulu?
Stano Radič mal na osud slovenských študentov pekný aforizmus: najprv študujete to, čo ste nechceli, a potom robíte to, čo ste neštudovali. Je v tom kus pravdy. Problém je aj v tom, že nám vyrástli univerzity ako šibnutím čarovného prútika. Snažili sme sa dobehnúť veľké zaostávanie vo vzdelanostnej štruktúre, pretože po revolúcii sme mali necelé tri percentá vysokoškolsky vzdelanej populácie. Výsledkom bolo rýchle zakladanie regionálnych univerzít. Mnohé z nich dnes majú problémy s akreditáciou, a to oprávnene. Nie náhodou sa ani jedna zo slovenských vysokých škôl neocitla na rebríčku najkvalitnejších svetových univerzít.
Nemáte dojem, že ide aj o prežitok z čias komunizmu?
To by som netvrdila, sú odbory, kde vedomosti neoklamete - medicína, architektúra, technika, strojárina, atď. Za čias komunizmu bola možná maturita za jeden rok a títo absolventi, vybratí ako kádre, si mohli vybrať ďalšie štúdium na akejkoľvek vysokej škole, s výnimkou jadrovej fyziky, medicíny a stavariny, jednoducho životunebezpečných odborov. (Smiech).
Sama však viete vďaka svojim skúsenostiam v zahraničí najlepšie posúdiť, aká je žalostná situácia v prípade humanitných vied.
Skutočne ťažko sa nám resuscituje oblasť spoločenských vied. Vymenením ceduľky na dverách nezmeníte vedeckého komunistu na politológa. Platí to aj o mnohých ďalších odboroch.
Čím to je, že u nás ešte stále často prevláda názor odvodený od nezabudnuteľného výroku Jána Ľuptáka - z grafov sa ešte nikto nenajedol?
U nás sa vždy humanitné vzdelávanie veľmi podceňovalo. Myslím, že sa nám to vracia ako bumerang, pretože budovanie vlastenectva a vlastnej identity, filantropie a charity, chápania tolerancie, ľudských práv a demokracie, to je všetko obsah humanitného vzdelania. Spoločenské vedy sú práve tou platformou, ktorá robí národ kultúrnym. Podceňovanie tejto oblasti sa nám vracia v každodennosti, v bežných prejavoch, správaní sa, kultivovanosti.
Priepasť medzi kultúrnosťou slovenských občanov a ľudí zo západnej Európy ste si uvedomili pri prvej ceste za hranice, keď ste v roku 1990 odišli na stáž na Univerzitu v Oxforde?
Do Oxfordu som pricestovala prvého apríla a chvíľami som si myslela, že je to skutočne prvoaprílový žart. Skutočne som si v Anglicku pripadala ako Alica v krajine zázrakov. Čo tam ja robím, hovorila som si. Mala som pocit, že angličtina, ktorou hovorím, je nejaký iný cudzí jazyk. Nerozumela som im, a čo bolo horšie, nerozumeli ani oni mne. Ocitla som sa medzi úplne inak sa správajúcimi ľuďmi, na konzervatívnom ostrove, ktorý nemá dodnes ústavu, pretože ju nepotrebuje, každý sa tam riadi nepísanými, prísnymi pravidlami. A s tými som sa stretla prvýkrát v živote. Jednoducho slon v porceláne.
Nemali ste pri ďalších stážach vo Francúzsku, Fínsku, Švédsku, v USA či Rakúsku chuť využiť situáciu a zostať v kultúrnom zahraničnom prostredí natrvalo?
Nie, pretože práve tam som si uvedomila, kde je môj domov a ako veľmi mi chýba odlúčenie od neho. Tu všetkému a všetkým najlepšie rozumiem, tu sa cítim dobre. Veď čo to znamená mať sa dobre? Mala som v zahraničí nadštandardný príjem? Mala. Mala som tam nadštandardné ubytovanie? Mala. Našla som si na novom pôsobisku priateľov? Našla. A predsa som ku koncu každého zahraničného pobytu doslova vytrhávala dni v kalendári a tešila sa domov.
Nechceli ste zostať pôsobiť v zahraničí ani kvôli dcére, ktorá by mohla vyrastať a študovať v úplne iných podmienkach ako vy s manželom?
Mali sme raz so Stankom možnosť zostať vo Veľkej Británii, ja na univerzite, manžel mal ponuku ísť pracovať do BBC. Tak sme raz sedeli a zvažovali, čo ďalej, rozhodovali sa, čo spravíme, keď vtom Stanko povedal: vieš čo, ale veď nás to Slovensko potrebuje! Poďme domov. Smiala som sa, ako nás asi potrebuje, keď na manžela niekto neustále útočí, no v konečnom dôsledku som sa z jeho rozhodnutia tešila aj ja.
Neľutujete ani spätne svoje rozhodnutie vrátiť sa z Anglicka do Bratislavy?
Ani náhodou.
| Medzi 4 očami Marián Leško sa pýta Ivety Radičovej 1. Čím to je, že Smer je prvá strana, ktorej preferencie po príchode k moci neklesajú, ale narastajú? 2. Čo všetko, podľa vás, od parlamentných volieb tri opozičné strany mohli a mali urobiť a čo neurobili? 3. Dá sa v prezidentských voľbách uspieť aj bez toho, aby kandidát osobne prispel k tomu, že sa krajina bude hodnotovo a politicky polarizovať? 4. Jeden český básnik v časoch T. G. Masaryka napísal: „Je to snad osud a trochu náhoda, státi se presidentem svého národa.“ V dnešných časoch je to – podľa vás – viac osud a či náhoda, ak sa niekto stane prezidentom svojho národa? |