Na konte má mnoho víťazstiev a úspechov, všetky však zatieňuje prestup do FC Liverpool, ktorý za slovenského futbalistu zaplatil šesť a pol milióna libier. Martin Škrtel dokazuje, že je hodný svojej astronomickej ceny.
Máte za sebou prvú sezónu v hviezdnom FC Liverpool, kde sa na začiatku roka prestúpili. Ako sa po príchode domov spamätávate z toho, čo sa vám v januári podarilo a kam ste sa posunuli?
Najväčšiu radosť mám za sebou, ale je pravda, že tu mi to ľudia neustále pripomínajú, pre nich je to aj vďaka môjmu momentálnemu pobytu na Slovensku ešte stále nejaké nové. Ja sa snažím myšlienkam na futbal v tých dňoch, naopak, čo najviac vyhnúť. Oddychujem, venujem sa rodine, kamarátom a priateľke. Tiež si vynahrádzam pôžitky, ktoré som si musel odopierať počas sezóny, vyhadzujem si z kopýtka, chodím na diskotéky a zabávam sa. Som rád, že v týchto dňoch futbalovú loptu ani nevidím. Hoci nič iné ako futbal robiť neviem. Keď sa mu venujete deň čo deň, nadíde chvíľa, kedy si od neho radi oddýchnete.
V Liverpoole musíte viesť asketický život z časových dôvodov alebo preto, že tak káže prísna disciplína vo futbalovom mužstve?
Prešľapy nemáme dovolené najmä kvôli tomu, aby sme boli stále v špičkovej kondícii. Tréningy aj zápasy máme dosť nahustené, "naostro“ hráme každú stredu a sobotu, takže si nemôžeme dovoliť flákať sa ani z časového hľadiska, bolo by náročné skĺbiť prácu so zábavou. Diskotékam sa vyhýbame aj z ďalšieho dôvodu - pravidelne pred nimi striehnu paparazzovia, ktorí sa nevedia dočkať, aby nás zvečnili spoločensky unavených (smiech).
Už ste sa stihli stať trofejou paparazzov?
S priateľkou nás raz naháňali po meste. Snažím sa vyhýbať miestam, kde sa bežne vyskytujú, a tak som viac negatívnych skúseností s nimi doposiaľ nenazbieral. Pri príchode do Liverpoolu som približne vedel, čo tu môžem očakávať, a tak ma tu, našťastie, nič extrémne nevyviedlo z miery. Ani obrovský záujem miestnych médií.
Všeobecne teda môžete povedať, že ste zvládali prestup z FC AS Trenčín do Zenitu Petrohrad v roku 2004 ťažšie ako výmenu ruského klubu za anglický v januári 2008?
Odchod zo Slovenska do Ruska bol pre mňa skutočne náročnejší. Predsa len, bol som mladší, z päťdesiattisícového mesta som prišiel do päťmiliónového, nevedel som ani slovo po rusky. Podmienky v klube i život boli v Petrohrade úplne iné ako slovenská realita, z ktorej som prišiel. Nielen mesto, ale aj celá krajina sú obrovské a akési anonymné. Navyše som nebol zvyknutý žiť niekde sám, ďaleko od rodiny a kamarátov.
Keď som opúšťal Petrohrad a odchádzal som do Liverpoolu, už som približne vedel, do čoho idem, mal som predstavu o tom, čo všetko prestup sám osebe znamená, tušil som, ako sa budem cítiť, vedel som, čoho sa musím vyvarovať a na čo si musím dať pozor. Jednoducho, bol som už skúsenejší a starší, a tým pádom som celú zmenu zvládal s väčšou ľahkosťou.
Váš prestup z Petrohradu do Liverpoolu je považovaný za "highlight“ tohtoročnej futbalovej sezóny. Aká je odvrátená tvár tohto fenomenálneho úspechu? Akým najväčším problémom ste čelili po príchode do Anglicka?
Na začiatku som riešil dva hlavné problémy: bývanie a angličtinu. Prvé týždne som bol ubytovaný v hoteli a nevedel som si nájsť vhodný prenájom, čo ma dosť znervózňovalo. Do Liverpoolu som prišiel s minimálnou, ba takmer nulovou znalosťou anglického jazyka, čím sa všetko len sťažovalo. V porovnaní s tým bol prestup z Trenčína do Petrohradu doslova snom. V Rusku som mal dvoch českých trénerov, päť českých a dvoch slovenských spoluhráčov, a tí mi do veľkej miery uľahčovali komunikáciu v klube. Navyše je ruština dosť podobná slovenčine, aj keď som sa ju nikdy predtým neučil, pomerne ľahko sa na mňa nalepila. Angličtina mi doteraz spôsobuje dosť veľké problémy. Pripúšťam však, že som si aj sám na vine. Doma mám naladené slovenské televízne stanice, od ktorých vo voľnom čase neviem oči odtrhnúť a pozerám ich radšej ako tie anglické, ktoré by mi mohli pomôcť naučiť sa jazyk.
Nepozerajú sa na vás spoluhráči a tréner zvrchu, pretože s nimi nemôžete perfektne komunikovať?
To nie, možno aj preto, že je v klube mnoho hráčov, ktorí nie sú rodení Angličania. Za FC Liverpool hrá aj Ukrajinec, Austrálčan či futbalisti z Latinskej Ameriky, napokon aj samotný tréner je Španiel.
Našťastie, frázy, ktoré sa používajú na ihrisku, ovládam dokonale. Rozumiem všetkému, čo mi chalani hovoria. Horšie je to, keď sa mám niečo spýtať alebo prejaviť znalosť vo všetkých tých anglických časoch. Kolegovia mi však, našťastie, vychádzajú v ústrety. Športové výrazy som sa už stihol naučiť, tie sú najpodstatnejšie.
Ako vás medzi seba do šatne prijali liverpoolské futbalové hviezdy ako Steven Gerrard, Fernando Torres či Jamie Carregher?
Našťastie, úplne bez problémov. Hneď na prvý tréning som prišiel neskoro, pretože som podpisoval zmluvu, takže ostatných som premiérovo stretol v posilňovni. Tréner ma každému z nich predstavil, potom kapitán Steven Gerrard podišiel ku mne a podali sme si ruky, potom aj s ostatnými spoluhráčmi. Dodnes mám pocit, že sa mi každý z nich snažil po príchode situáciu uľahčiť. Chalani boli ochotní vysvetliť mi veci, ktorým som zo začiatku na tréningoch kvôli svojej chabej angličtine nerozumel, v šatni sa ma zvykli spýtať, či nepotrebujem pomôcť s nejakými vybavovačkami alebo formalitami.
Ako ste sa pred prvým stretnutím s budúcimi kolegami, svetovými futbalovými hviezdami, cítili vy? Podlamovali sa vám kolená od nervozity?
Skôr ako trémou by som svoje pocity pomenoval ako miernu nervozitu a obavy z neznámeho. Nevedel som si predstaviť, aké to bude v praxi stretávať sa na jednom ihrisku s hráčmi, ktorých som dovtedy považoval za svoje idoly. Stres zo mňa opadol približne po dvoch týždňoch a dnes sa cítim na trávniku FC Liverpoolu úplne prirodzene a v pohode.
Aké sú zákulisné vzťahy medzi hráčmi? Ste si navzájom viac než športovou oporou, siahajú vaše vzájomné vzťahy hlbšie ako je povinná miera ústretovosti?
Rozhodne nemôžem povedať, že by sme spolu chodili po tréningoch na pivo. Každý sa zo šatne ponáhľa domov, väčšina hráčov má rodiny, s ktorými kvôli pracovnej vyťaženosti trávi málo času. Našťastie bývam neďaleko od ukrajinského hráča Andreja Voronina, s ktorým sme si ľudsky blízki, asi preto, že naše národy majú podobnú mentalitu. A tak sem-tam zájdeme spolu do pubu alebo na večeru do talianskej, španielskej alebo mexickej reštaurácie. Pomáha mi to celkovo sa uvoľniť, predsa len som tu ešte stále tak trochu nový.
Neprenasledujú vás aj napriek rýchlemu udomácneniu sa v klube pocity tlaku, pretože ste najdrahším hráčom v histórii FC Liverpool, navyše klubu ostro sledovaného svetovými médiami a vášnivými fanúšikmi, ktorí nič neodpúšťajú?
Ani nie, veľmi svoj prestup spätne neanalyzujem. Do Liverpoolu som odišiel preto, že si ma vybral jeho tréner. To, koľko môj prestup stál, je viac vec manažérov ako mňa hráča, takže to neriešim. Keď vyjdem na ihrisko, mám len jediný cieľ: nesklamať spoluhráčov ani fanúšikov a dokázať im, že viem hrať dobrý futbal. Tak to bolo v Ráztočnom, v Prievidzi, Trenčíne, Petrohrade a nič na tom nemení ani prestížny Liverpool.
Nemrzí vás, aj napriek všeobecnému polepšeniu si, že ste do FC Liverpool prestúpili práve v roku 2008, keď Zenit Petrohrad vyhral Pohár UEFA?
Predovšetkým som vďačný, že ma klub uvoľnil, hoci sa môj prestup vedeniu na začiatku nepozdával. Svojim bývalým spoluhráčom som víťazstvo prial, cítil som sa ešte stále ich kolegom, mal som obrovskú radosť. Závisť ani ľútosť výhru Zenitu nesprevádzala.
Naopak, vy ste boli v Liverpoole blízko k víťazstvu v Lige majstrov. Myslíte si, že by vás Chelsea London neporazila, keby ste pre zranenie neodstúpili?
Takéto nápady mi podsúva veľa ľudí, ale ja s nimi nesúhlasím. To, že sme prehrali, bola otázka formy celého mužstva, nie jednotlivca. Nemyslím si teda, že by som výsledok mohol zvrátiť. Chelsea postúpila a ja si myslím, že oprávnene. Predsa len, aj keby som hral, mohol som v nejakej situácii zaváhať a dopadlo by to tak isto. Ktovie.
V FC Liverpool aj v Zenite Petrohrad vládne pred každým zápasom atmosféra absolútneho nadšenia a očakávanie víťazstva. Čo by ste radili slovenským futbalovým klubom, aby podobná nálada zavládla aj u nás?
Ťažko povedať. Priepastný rozdiel v prístupe k futbalu, a tým pádom aj v samotných výsledkoch je už napríklad medzi nami a Českom. Futbalové úspechy určite závisia od financií a od nadšenia. Keď máte za čo nakúpiť kvalitných hráčov, rýchlejšie dosahujete uspokojivé výsledky. Slovensku zrejme chýba futbalový boom, aký sa pred pár rokmi udial v Rusku. Oligarchovia a ropné spoločnosti tam skúpili futbalové kluby, naliali do nich milióny a teraz sa môžu tešiť z prvých výsledkov.
Neuráža vás ako futbalistu pojem "nákup hráčov“?
Ani sa nad tým nezamýšľam, je to žargón, ktorý patrí k futbalu. A navyše to nie je nijaký výmysel, ale slovné spojenie, ktoré odráža realitu.
Prečo hráte v slovenskej reprezentácii - z povinnosti, z lásky k futbalu alebo k Slovensku, či zo strachu, aby na vás ľudia neukazovali prstom?
To len niektorí neprajní novinári radi píšu, že reprezentačné zápasy sú pre nás len zámienkou na návštevu rodiny a kamarátov. Samozrejme, že to tak nie je. Pre mňa je defenzíva v národnom tíme cťou. Som patriot a pre slovenské mužstvo hrám rád a ochotne.
Ako teda hodnotíte vlastný podiel na výsledkoch v dvoch posledných zápasoch slovenskej futbalovej reprezentácie - s Tureckom a so Švajčiarskom?
Nevyčítam chyby sebe, skôr celému pôsobeniu nášho mužstva. Samozrejme, obe prehry ma veľmi mrzia a po zápasoch som dlho rozmýšľal, čo sme mohli spraviť inak. Tak ako futbalových manažérov, trénera, fanúšikov a spoluhráčov, ani mňa momentálna kríza slovenského futbalu neteší.
Mrzia vás viac prehry v slovenskej reprezentácii alebo v anglickej Premier League?
Pre mňa sú rovnako povzbudzujúce všetky výhry a rovnako boľavé všetky prehry.
V FC Liverpool vám žiaľ z nevydarených zápasov zaiste pomáha utíšiť dobrý pocit z platu, ktorý predstavuje niekoľko miliónov slovenských korún mesačne. Čo s toľkými peniazmi vo veku dvadsaťtri rokov robíte?
V rodičovskom dome som si pristavil podkrovie, ktoré mi slúži ako samostatný byt. Sám som si financoval nielen jeho stavbu, ale aj kompletné zariadenie. Okrem toho som kúpil pár pozemkov a bytov. Pri investíciách sa snažím postupovať rozumne a myslieť aj na zadné vrátka a nejako bezhlavo neutrácam. Veľmi mi v investovaní pomáha otec. Snaží sa mi poradiť, usmerniť ma, keď neviem, čo je správne a čo nie. Naviguje ma pragmatickým smerom - vždy sa ma snaží presvedčiť, nech investujem do niečoho, čo mi v budúcnosti prinesie nejaké ovocie.
Je však ťažké uveriť, že ste svoj prestup do FC Liverpool, kde vás čakali astronomické zárobky, necelý mesiac po oslave 23. narodenín, neoslávili nejakým nákupným výstrelkom.
Vybral som sa napríklad pred časom s priateľkou na luxusnú dovolenku na Maldivy. No neviem, či to môžem pokladať za niečo extravagantné. A čo sa týka spotrebného tovaru, nevlastním nijaký spotrebič vykladaný diamantmi. Kupujem si veci priebežne, čo sa mi páči, vložím do košíka a zaplatím. Na nákupy oblečenia, značkového aj bežného, chodíme s priateľkou raz do týždňa, väčšinou do Manchestru, pretože je tam širší výber. Ale napríklad aj keď sa mi páči veľa áut, tu na Slovensku som si nekúpil ani jedno. Keďže som tu len na pár týždňov v roku, nemyslím si, že by malo zmysel na taký krátky čas investovať do niečoho veľa peňazí.
Aj keď rodákov neohurujete nablýskaným luxusným fárom, máte podozrenie, že vám závidia úspech a predovšetkým bohatstvo?
Áno, závisť je na Slovensku bežný jav. Navyše si tu každý myslí, že futbalisti sú ľudia, ktorí nič nerobia a dostávajú za to veľké peniaze. Nikto sa však neobťažuje preniknúť do zákulisia povolania futbalistu. Neustále sme preč z domu, na cestách, kde hráme náročné zápasy. A keď už sme doma, mávame náročné tréningy a ešte náročnejšie zápasy.
Trpíte aj nedôverou, príznačnou pre úspešných ľudí, pri zoznamovaní sa, vidíte v každom automaticky príživníka alebo zlatokopku?
Cudzích ľudí sa snažím nepripúšťať si k telu. Našťastie si myslím, že viem celkom dobre vycítiť, či je záujem o moju osobu úprimný alebo zištný. Mal som kamarátov, ktorí na mňa zabudli, keď som bol zranený a zdalo sa, že moja kariéra sa predčasne skončí. Zvláštne, koľko ľudí vtedy na mňa zrazu zabudlo. Našťastie však mám aj priateľov, ktorí pri mne stoja v dobrých a rovnako aj v zlých časoch.
V priamej úmere k úspechom na ihrisku a lukratívnosti klubu, za ktorý hráte, stúpa aj záujem žien o vašu osobu. Ako sa vyrovnávate so záujmom dievčat, ktoré vás považujú za sexidol a rady by sa videli na mieste vašej priateľky?
Mám priateľku, ktorú mám veľmi rád, ktorá stála po mojom boku aj v časoch, keď som sa nedokázal pre zranenia postaviť z postele a lekári ma denne zasypávali negatívnymi prognózami. Na iné baby sa nepozerám. Teším sa, že od septembra bude priateľka už nastálo bývať u mňa v Liverpoole. Ani tam, ani tu na Slovensku však nemám pocit, že by som bol na roztrhanie.
Okrem desiatich dní, ktoré ste strávili so zlomenou nohou a silným otrasom mozgu v nemocnici, bývate niekedy v situácii, že chcete s futbalom prestať?
Kedysi ma vedeli poriadne zneistiť aj obyčajné internetové diskusie alebo výkriky fanúšikov po prehratom zápase. Odkedy som sa osamostatnil, naučil som sa nimi nezaoberať. Futbalu však viem mať dosť aj na základe úplne obyčajnej únavy alebo nesplnených očakávaní. Najlepším liekom na tieto boliestky je víťazstvo alebo radostná správa v súkromí.
Máte ešte nejaké méty?
Samozrejme, v talóne mám množstvo cieľov, ktoré túžim dosiahnuť. Je veľa pohárov, ktoré chcem vyhrať s klubom alebo s reprezentáciou. Túžim po víťazstve v Lige majstrov, postupe na európsky alebo svetový šampionát. Vpred ma však ženie predovšetkým samotná láska k futbalu.
Dokáže špičkový futbalista milovať niekoho alebo niečo viac ako futbal samotný?
Samozrejme. Napríklad rodinu, priateľku, dlhoročných kamarátov. Futbal hrám tak rád nielen preto, že baví mňa samotného, ale aj kvôli tomu, akú radosť robia moje úspechy najbližším.