"Ráno o pol siedmej si v rámci rozcvičky zabehnem jedno kolo okolo Štrbského plesa. Potom nasleduje prvá fáza tréningu, po nej obed. Poobede druhá fáza tréningu a večer si ešte doprajem telocvičňu, poprípade bazén či saunu." Takto vyzeral priemerný deň na sústredení na Štrbskom Plese pre Máriu Mračnovú, medailistku v skoku do výšky.
Odškodné pre svokru
Mračnová, ktorá v roku 1969 získala na majstrovstvách Európy v Aténach bronzovú medailu, pre HN dodáva, že podmienky na Štrbskom Plese boli na prípravu vrcholových športovcov ideálne vďaka optimálnej nadmorskej výške a vzduchu. "Keď sme sa pripravovali na nejaké dôležité zápolenie, chodili sme tam na sústredenie aj tri- až štyrikrát za sezónu," spomína Mračnová na časy úspešnej mladosti.
Výnimoční športovci mali v časoch socializmu vytvorené ideálne podmienky, štát i zamestnávatelia im vychádzali všemožne v ústrety. "Keď som mala malé dieťa, počas môjho pobytu na sústredení uvoľnili z práce nielen mňa, ale aj moju svokru, aby sa mohla o dieťa starať. Samozrejme, že jej štát preplatil mzdu."
Money, money, money
Pred rokom 1989 bol vrcholový šport výkladnou skriňou celého komunistického bloku. Bol jednou z mála oblastí, kde sa mohol vyrovnať Západu, ba dokonca ho poraziť. V každom krajskom meste fungovali veľké silné telovýchovné jednoty štedro podporované zo štátneho rozpočtu i zo zisku štátnej lotérie Sazka.
Z tohto výslnia sa dostal na okraj záujmu spoločnosti, trpko konštatuje Marián Kukumberg, bývalý reprezentant Československa v hádzanej a dnes prezident Konfederácie športových zväzov SR. Príčin úpadku slovenského športu vidí viacero, troma najdôležitejšími faktormi sú "peniaze, peníze a peňeži", ako by povedal klasik.
Financií je málo, Kukumberg prízvukuje, že už desať rokov dáva štát na šport každoročne len jednu miliardu korún. A to bez ohľadu na to, že medzitým stúpli ceny pohonných látok, ubytovania či stravovania, čo sú pri športe nemalé položky.
Tie najkrajšie kalórie
Futbalový majster Európy z Belehradu z roku 1976 a bývalý tréner, kouč nášho národného tímu Ladislav Jurkemik, pripomína, že v takýchto podmienkach môžu športové oddiely získať na svoj chod tisíc korún ročne. "Povedzte, akí športovci môžu vyrásť v takých podmienkach? Veď dnes môžu hrať hokej len deti tých, čo na to majú," rozhorčuje sa futbalová legenda.
Napríklad Mračnová dostávala ako študentka na fakulte telesnej výchovy a športu takzvané kalorické, 600 Kčs mesačne. "V 60. rokoch to nebol malý peniaz, ubytovanie na internáte vtedy stálo 35 korún mesačne, podobne aj električenka. A napríklad moja mama išla do dôchodku s platom 660 korún."
Niet času, niet talentov
Neboli to len dotácie, čo vtedy robilo z našej krajiny (Československa) svetovú športovú veľmoc. Šport bol zároveň jednou z mála príležitostí, ako sa mohol človek presadiť a napríklad aj cestovať. "Keď som sa ja v roku 1965 ako 17-ročný dostal na turnaj do Holandska, moji rovesníci z toho išli padnúť na zadok. Cestovať do západnej Európy sa jednoducho nedalo," vysvetľuje Kukumberg.
V tom čase bol záujem o šport obrovský, tomu aj zodpovedali možnosti na výber supertalentov.
Dnes to už neplatí, pretože najväčším nepriateľom ľudí sa stáva čas. "Keď človek príde domov z práce a aby zarobil, rýchlo uteká do druhej práce, príliš veľa času a energie na športovanie mu nezostáva," glosuje Zdenko Kríž, dlhoročný redaktor denníka Šport, dnes generálny sekretár Konfederácie športových zväzov.
Teória trolejbusu
Ku kvalite športovcov však neprispievalo len obrovské množstvo záujemcov o takúto kariéru, Kukumberg má preto prirovnanie k trolejbusu. "Dnes mladý športovec ľahšie postupuje, pretože tí starší vystupujú, napríklad odchádzajú do zahraničných klubov. Vtedy však všetci zostávali v tom jednom trolejbuse stáť. Skúste sa pretlačiť preplneným trolejbusom. Ak sa niekto chcel presadiť, musel byť skutočne dobrý, musel vytlačiť tých druhých."
Zaslúženou odmenou potom boli trofeje na medzinárodných kolbištiach: cyklista Anton Tkáč triumfoval na olympiáde v Montreale (1976), chodec Jozef Pribilinec a tenista Miloslav Mečíř v Soule o dvanásť rokov neskôr.
Vtedy v Belehrade
Svetový úspech však naši športovci dosiahli aj v najpopulárnejšom kolektívnom športe. Slovenský futbal zažiaril na majstrovstvách Európy v Belehrade v roku 1976.
Ako uvádza kniha s mierne pikantným názvom Telovýchovné hnutie na Slovensku socialistickou cestou, od športových historikov Jaromíra Perútku a Jána Greksu, o získanie zlata sa vtedy pričinilo až 13 hráčov zo Slovenska.
Pritom už len prebojovať sa v 70. rokoch na majstrovstvá Európy bolo mimoriadne náročné, v našej kvalifikačnej skupine hrali takí futbaloví velikáni ako Anglicko, Portugalsko i Cyprus. Úspechom teda bola už iba samotná účasť na šampionáte, na ktorý sa dostali iba štyri tímy.
"Okrem nás tam boli ešte Holanďania, Nemci a domáci Juhoslovania. Nikto nepočítal s tým, že vyhráme my. Ale boli sme dobrá partia a vo finále sme mali veľkú podporu domáceho obecenstva, keďže Juhoslávia vypadla v zápase s Nemcami, naším posledným súperom," odkrýva Ladislav Jurkemik spomienky na slávne okamihy nášho futbalu.
Keď Slováci vládli futbalu
Vyhrali sme vtedy až na penaltový rozstrel, pričom víťazná jedenástka vošla do dejín pod názvom "vršovický dloubák".
Antonín Panenka kopol priamo do stredu brány a s do neba volajúcou drzosťou dokonca ani poriadne nevystrelil. Len pustil na brankára taký pomalý lob, že ten po tom, ako sa hodil do pravej strany, sa takmer ešte stihol vrátiť a vyškriabať loptu z bránkovej čiary.
Majstrovstvá teda rozhodol Čech Panenka, ale väčšina z hráčov z futbalovej reprezentácie Československa boli Slováci. "Slovenský futbal vtedy vládol celému Československu, prvých sedem mužstiev v lige bolo zo Slovenska," vysvetľuje Jurkemik.
Na československých trávnikoch dominovali bratislavské kluby Slovan a Inter, Košice či Trnava.
"Trnava bola majstrom Československa päťkrát za sebou," dodáva futbalový veterán, mimochodom "interista", Jurkemik.
V tieni českých bratov
Jurkemik však upozorňuje na menej radostnú tvár belehradských majstrovstiev. Po nich totiž až 25 slovenských hráčov odišlo hrávať do českých oddielov. Tam dostali ako špičkoví futbalisti lepšie podmienky ako na Slovensku.
"Tréneri ich pustili, a tým sa rozbil slovenský futbal," smutne dodáva Jurkemik. Aj keď v tom čase bol na Slovensku šport neporovnateľne viac podporovaný ako dnes, stále tu však boli podmienky horšie ako u našich bratov za riekou Moravou. Ako pre HN uviedol súčasný predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár, prípravu vrcholových športovcov mala pod palcom Praha. Jeho slová potvrdzujú i Kukumberg s Krížom, podľa ktorých na to boli i praktické dôvody. V prvom rade československý šport zastrešoval Československý zväz telesnej výchovy (ČSTV, slovenská skratka ČSZTV), ktorý sídlil v Prahe.
Tréneri z Prahy mali teda na schôdze do ústredia bližšie ako tí z Bratislavy, stačilo im odskočiť si z práce -- pre "soudruhy ze Slovenska" išlo o celodenný výlet. "A to ani nehovorím o trénerovi z Michaloviec," s úsmevom dodáva Kríž.
Reprezentačný výber potom robili tréneri z Čiech a tí mali zase, podľa známeho "bližšia košeľa, ako kabát" tendenciu nominovať svojich športovcov, ktorých poznali. Rozprávať by o tom mohla Mária Mračnová. "Keď som bola výrazne lepšia, ako tie ostatné, vtedy ma nominovali do reprezentácie. Ale neskôr, keď som pre zranenie skákala rovnako ako moje sokyne z Čiech, vybrali radšej tie," dodáva žijúca legenda skokov do výšky.
"Sme mistři světa"
Ozvalo sa jedného májového večera v roku 1985 po víťaznom finálovom zápase hokejových majstrovstiev v Prahe. Celá republika vtedy vypukla v jasot (samozrejme v rámci komunistami povolenej normy -- porazili sme "veľkého brata" -- Sovietsky zväz) a radosť nám neskazila ani skutočnosť, že Slováci vtedy boli v dvadsaťčlennom tíme štyria, a to Vincent Lukáč, Dárius Rusnák, Dušan Pašek a Igor Liba. Posledný menovaný to vysvetľuje nižšou úrovňou hokeja na Slovensku. Veď v celoštátnej lige z desiatich hokejových oddielov boli zo Slovenska len tri, a to Slovan Bratislava, VSŽ Košice a Dukla Trenčín. Liba hrával za Košice, pričom oficiálne bol zamestnaný v košických Východoslovenských železiarňach (dnes U.S. Steel Košice) vo výrobe, na divízii hutníckej keramiky. Nedalo sa povedať, že by sa tam ani neukázal, chodil si totiž do závodu raz mesačne po výplatu. Tak ako všetci jeho spoluhráči z hokejového oddielu VSŽ Košice. "Nepracovali sme, len sme trénovali, rovnako ako dnes, ako profesionáli," spomína Liba pre HN.
Elektrikár Jurkemik
Profesionálni športovci vtedy oficiálne neexistovali, to by zaváňalo prílišnou slobodou. Každý musel byť niekde zamestnaný, nezamestnanosť sa trestala ako trestný čin príživníctva. Preto mali všetci vrcholoví športovci nejaké oficiálne "civilné" zamestnanie. Najjednoduchšie to mali športovci v oddieloch riadených ministerstvom obrany, čo boli napríklad Dukla Trenčín či Dukla Banská Bystrica -- pod ministerstvom vnútra zase pôsobili športové kluby policajtov, napríklad Červená hviezda Bratislava. Tí boli zaradení ako športoví inštruktori, čo znamenalo, že do práce síce občas prišli v uniformách, ale tam mohli celý deň nerušene trénovať.
Mária Mračnová bola telocvikárkou, čiže spadala pod ministerstvo školstva. A keď skutočne aj učila, mala oproti svojim kolegom výrazne zvýhodnený pracovný režim. "Svoje som si odučila a mohla som trénovať. V tomto mi na škole vyšli v ústrety, vedeli, že ak sa niekto chystá na olympijské hry, potrebuje podporu. Mohla som ísť každý mesiac na týždeň, alebo i na desať dní, na sústredenie, kolegovia ma medzitým zastúpili a nadčasy, samozrejme, dostali zaplatené.
Futbalisti si chodili po výplaty, podobne ako hokejisti, do podnikov (všetky boli štátne), ktoré vtedy jednotlivé futbalové oddiely sponzorovali. Jurkemik, keďže hrával za bratislavský Inter, bol oficiálne zamestnaný ako elektrikár v Slovnafte. V skutočnosti celý čas len trénoval, niekedy dvakrát, niekedy raz denne na štadióne Interu. Nemusel sa starať ani o stravu, tú mal predpísanú doktorom. "Mali sme doktora Beňovského, ktorý nám presne vytváral jedálniček. Štát sa vtedy skutočne o športovcov staral."
Temná stránka úspechov
Niekedy to však so starostlivosťou až preháňal. Dnes sa veľa hovorí o tom, že okrem jedálneho lístka rozhodovali športoví lekári i o dávkovaní nedovolených podporných prostriedkov športovcom. Štátom kontrolovaný doping sa nedá s určitosťou dokázať, podľa Jaroslava Nekolu z Českého antidopingového výboru však stál za mnohými úspechmi československého športu. František Chmelár tvrdí, že štátom riadený doping sa týkal viac športovcov v Čechách, už len preto, že odtiaľ sa riadil vrcholový šport.
Jednou z hlavných podozrivých je napríklad Jarmila Kratochvílová. Jej rekord v behu na 800 metrov z roku 1983 na úrovni 1 minúty, 53 sekúnd a 28 stotín sekundy doteraz nikto neprekonal a podľa mnohých bez dopingu ani neprekoná. I tu však platí prezumpcia neviny a jediným dôkazom je priznanie. K dopingu sa nikto zo športovcov otvorene nepriznáva, snáď okrem českého vzpierača Ota Zarembu. Zlatému medailistovi z roku 1980 v Moskve nepovolené podporné prostriedky zničili zdravie. Test odhalil použitie zakázaných látok i diskárovi Imrichovi Bugárovi či guliarovi Remingusovi Machurovi. "V období pred rokom 1989 nebolo všetko len pozitívne ani v športe," priznáva Zdenko Kríž. No veľké úspechy si žiadajú veľké obete, nielen vtedy, ale i dnes.