Kňažko pre HN: V politike je lepšie ako v Leopoldove

Narodili ste sa po skončení 2. svetovej vojny. Dalo by sa povedať, že ste dieťaťom, ktorého narodenie bolo ohraničené vojnou. O slobodnejšej krajine sa však ešte nedalo hovoriť...
Vojnu som, chvalabohu, nepoznal. Až keď som začal trocha vnímať svet, zistil som, že nežijem v slobodnom svete. Nemal som ešte ani päť rokov, keď môjho otca zatvorili. A to nebol prejav slobody. Aj preto som sa stal antikomunistom od svojho útleho detstva. Takže som sa už v 50. rokoch necítil slobodne a čas ukázal, že som mal pravdu.

Otec bol vo väzení, a tak nemohol na vás vplývať počas vášho celého detstva. Ako hodnotíte tento čas bez neho?
Napriek všetkému som mal krásne detstvo. Nesťažujem sa. Myslím si, že spomienky na detstvo v každom z nás zostanú pekné. Otca som síce videl počas jeho siedmich rokov vo väzení len dvakrát, ale i fakt, že sme sa bez neho často ocitali v zložitých situáciách, sa mi dnes vynára len v pekných spomienkach.
Je takmer jedno, kde ste prežili detstvo. Zažil som situáciu, keď sa stretli ľudia, ktorí prežili detstvo v koncentráku, a najväčším šokom a úžasným poznaním pre mňa bolo zistenie, že napriek všetkému im zostalo v spomienkach veľa pekného.

Zazlievali ste im niekedy, že vášho otca zatvorili?
Samozrejme, že im to zazlievam. Dodnes som antikomunistom z presvedčenia.

To, že bol váš otec vo väzení, mohlo byť štartom vašich neskorších ambícií?
Nielen to. Bolo to obdobie justičných vrážd a ostnatých drôtov, boli sme objektmi neustáleho ponižovania. Takže nejde len o spomienky z môjho detstva.

Otec sedel v jednej cele s Gustávom Husákom.
Asi rok a pol alebo dva roky.

Ako vnímate, že za niekoľko rokov ste vy dvaja boli pri páde režimu, i keď každý na inej strane? Náhoda či osud? Alebo...
Môj otec nebol vo väzení dobrovoľne, ako ani Gustáv Husák. To, že boli spolu v cele, takisto nebolo dobrovoľné. Hrávali spolu šach napriek tomu, že mali zásadne odlišné názory na veci okolo seba. Je to jednoducho fakt. Na pozadí historických udalostí sa odohrávajú drobné osudy ľudí a často sme svedkami na prvý pohľad absurdných situácií. Ale taký je život.

V detstve vás vnímali ako tichšieho, svoje city a emócie ste si chránili. Za pár rokov ste sa dali na profesiu herca, ktorí sú známi tým, že svoje emócie dávajú von. Ako sa z tichého chlapca od Veľkého Krtíša stal herec veľkých pódií?
Postupne a pomaly.

Bolo niečo, čo vás posúvalo rýchlejšie?
Treba povedať, že som sa už ako adolescent amatérsky venoval herectvu. Nasledovalo vysokoškolské štúdium a pôsobenie vo Francúzsku. Neobjavil sa žiadny zlomový moment, ktorý o tom mohol rozhodnúť. Postupne som sa dostal tam, kde som teraz.

Ako vnímala rodina, že ste sa rozhodli pre na hereckú kariéru?
Rozporuplne. Napriek tomu sa dožili toho, že som sa v tejto profesii hádam celkom slušne uplatnil.

Naopak, čo hovorili na vaše neskoršie rozhodnutie ísť do politiky? Ako sa postavil k tomuto rozhodnutiu váš otec?
Neboli radi. Otec ma varoval pred vstupom do politického života. Zvyknem hovoriť, a je to pravda, že nie ja som vstúpil do politiky, ale politika vstúpila do môjho života. I hereckého. Snažil som sa s tým vyrovnať, ale záväzky sa voľbami obnovovali. Nakoniec z toho bolo celých trinásť rokov. Môj otec bol odsúdený na trinásť rokov, z toho sedem a pol roka si odsedel, a ja som bol trinásť rokov v politike.

Veľký rozdiel.
Myslím si, že je predsa len o niečo lepšie byť v politike ako v Leopoldove.

Odišli ste však do Francúzska, jednej z najrevolučnejších krajín. Dal vám už ten pobyt istú motiváciu?
Určite áno.

V čom?
Vo Francúzsku som sa cítil veľmi dobre. Konkrétne v Paríži som sa cítil ako doma. V tom ideálnom zmysle slova.

Vrátili ste sa však do zmenených podmienok, na prelome 70. rokov. Bolo to cítiť?
Keď som sa vrátil domov, dennodenne sa vo mne ozýval malý Francúz. Hovoril mi, že existujú aj hodnotnejšie veci, ako je tzv. konsolidácia a normalizácia. Mal som s tým veľké problémy.

Rozmýšľali ste nad návratom?
Myslel som si, že v krajnom prípade sa vrátim do Francúzska alebo odídem niekde inde. Mal som pocit, že som rozdvojený. Malý Francúz vnímal inak občiansku slobodu a spôsoboval mi problémy, ktoré často vyústili do konfliktov. Ale po novembri 1989 malý Francúz alebo malý Slovák - nie som si istý, kto z nich - odišiel. Takže už tie problémy nemám.

Mali ste vtedy pocit, akoby "ste neboli občanom vlastnej krajiny“.
Naša tzv. beztriedna spoločnosť bola rozdelená na komunistov a občanov druhej kategórie.

Ako sa to vnímalo v zahraničí?
Nevedeli sme vysvetliť, prečo sme za ostnatým drôtom, prečo to akceptujeme a prečo to nezmeníme. Paradoxne Viedeň nám prichodila oveľa vzdialenejšia ako Moskva. I v prípade, že nás pustili do zahraničia, isto uznáte, že s 250-dolárovým prísľubom je ťažké prežiť 14-dňovú dovolenku dôstojným spôsobom. Bolo to ponižujúce.

Paríž bol aj mestom, kde ste sa po rokoch stretli dokonca so svojimi bratmi po tom, čo emigrovali.
Áno.

Po návrate z Francúzska ste okrem pocitu prázdnoty "zápasili“ tiež so zrušením Divadla na korze. Tvrdili ste, že vám zobrali aj posledný kus individuality a o pár rokov ste povedali, že práve vďaka tomuto divadlu ste takými hercami, akými ste.
Hľadali sme si svoje ostrovčeky slobody, hľadali sme skryté významy v klasických hrách, ktoré boli neskôr stiahnuté z repertoáru, pretože sme ich údajne hrali protisocialisticky. Napriek tomu mám veľa pekných spomienok, lebo sme veľa pracovali a vzájomne sme sa snažili udržiavať si status slobodného človeka. Často sme tzv. podprahovou komunikáciou nachádzali porozumenie s divákmi. Žiaľ, pochopili to aj niektorí cenzori.

V tom období, v roku 1972, ste sa spoznali s Václavom Havlom, človekom, ktorým ste sa neskôr ocitli aj v "novembrových“ revolučných udalostiach. Presne v tom roku vám budúcnosť revolucionára dokonca vyveštila pani Vilma Jamnická. Pamätáte sa na to?
Pamätám. Veľmi som sa vtedy smial, no po sedemnástich rokoch ma smiech postupne začal prechádzať.

Spomenuli ste si potom na to?
Našťastie som to mal na papieri. Pochopil som, že pani Jamnická nemala na mysli Auroru ani francúzsku revolúciu, a ako múdra žena predpokladala, že na večné časy nie je nič, a už rozhodne nie Lenin.

Takže v roku 1972 ste ešte nedúfali?
Dúfať som dúfal, ale po okupácii v roku 1968 málokto mohol reálne predpokladať, že príde k zásadnej zmene. Napokon, skanzeny komunizmu dosiaľ existujú napríklad na Kube alebo v Severnej Kórei.

V jednom z najpamätnejších filmov Dobří holubi se vracejí odznela z úst jedného z hercov historická veta: "Je to nádhera, vidieť osem zaslúžilých umelcov a národných umelcov voziť uhlie! Len aby tak aj naozaj neskončili!“ Nebáli ste sa momentu, keď by sa to naozaj v tej "neprekonateľnej dobe“ mohlo stať?
Každodenná obava bola našou blízkou spoločníčkou. Komunizmus mohol existovať také dlhé roky pravdepodobne aj preto, že všetci sme boli väčší alebo menší zbabelci.

A vy ste patrili do ktorej kategórie?
Myslím si, že som bol ten menší zbabelec, lebo už v 44 rokoch som sa rozhodol, že budem dospelý a prestanem sa správať ako chovanec nejakého ústavu. Pri tomto tvrdení vychádzam z toho, že niektorí sa stali dospelými oveľa neskôr a niektorí vôbec.

Dospievali ste teda možno pomaly, ale veľkým krokom ste napokon skočili do "dospelosti“.
No, snažil som sa to dobehnúť. (smiech)

S týmto filmom sa spája aj historka o reštaurácii v Humpolci. Reštaurácia, kam ste chceli ísť, mala po záverečnej.
Marián Labuda presvedčil čašníka, aby predĺžil záverečnú. Niečo mu pošepkal a čašník vyhlásil, že nás bude obsluhovať, dokedy chceme. Až na druhý deň nám povedal, čím ho presvedčil.

Povedal mu, že ak nechá otvorenú reštauráciu, "garantuje mu, že Husák do roka padne“. Bolo to v roku 1988, neskôr sa to stalo skutočnosťou.
Keď sme tam o rok prišli, tak sa zľakol, lebo nad všetku pochybnosť uveril, že Marián dokáže presne predpovedať budúcnosť.

Tesne pre revolúciou, 13. októbra 1989, ste sa rozhodli vrátiť titul zaslúžilého umelca, aj preto, lebo vám nebolo umožnené vycestovať do Madridu na Festival československých filmov. Tvrdili ste, že je to i tým, že tento titul bol len tichým úplatkom za tichý súhlas s režimom, a teda sa nezlučuje s vaším presvedčením. Aj kvôli tomu, že ste podpísali Havlových Několik vět, ste začali mať problémy. Dostali ste sa do nemilosti mnohých ľudí.
Dá sa povedať, že som dosť riskoval a až neskôr som sa dozvedel, že zo socialistických krajín dovtedy ešte nikto nevrátil titul.

Urobili by ste to dnes znova?
Nepochybne, lebo už som toho mal dosť. Nič iné v tom netreba hľadať.

Podpísali ste ich ako prvý Slovák.
Nemyslím si, že som bol prvý, ale veľa ich nebolo...

Bolo to i kvôli vášmu vzťahu s Václavom Havlom?
Podpísal som to najmä preto, lebo som čítal, ako v novinách odsudzujú mojich priateľov z Prahy za to, čo ten pamflet vôbec neobsahoval. Podpísal som to, pretože odsudzovali niečo, čo nečítali a nepoznali. Několik vět hovorilo o základných ľudských právach, napríklad o slobode slova a o slobode zhromažďovania. Dnes by sa nad tým určite nikto nepozastavoval. O obludnosti režimu svedčí aj to, že v tom čase na obhajobu základných ľudských práv bola potrebná odvaha.

Revolučné udalosti ste ako jeden z mála spolu s Elom Romančíkom zažili priamo na mieste, 18. novembra ste mali absolvovať v Prahe Herecký koncert.
Áno, boli sme prvé zrušené predstavenie aj preto, lebo sa odohrávalo o štvrtej poobede.

Ako je možné, že zo študentskej demonštrácie sa stala udalosť dodnes vnímaná ako jedna z najdôležitejších v našich dejinách?
Asi už viacerí chceli byť dospelí, aj tí mladší.

Boli ste im vtedy svojím spôsobom "vďačný“?
Určite áno.

Ako to hodnotíte dnes?
Keď to berieme v medzinárodnom kontexte, socializmus strácal dych. Chvalabohu.

Vrátili ste sa domov na Slovensko a povedali ste si, že sa musí urobiť niečo aj u nás. Keď ste sa potom rozhodli, že predstúpite pred ľudí a vychádzali ste na podstavec sochy Pavla Országha Hviezdoslava na námestí, čo ste cítili? Mali ste strach?
Snažil som sa povedať všetko, čo som mal na mysli, pretože som mal pocit, že hovorím poslednýkrát. Pri pohľade na všetky tie policajné autá som nadobúdal presvedčenie, že o dopravu budem mať postarané. Dosť ma prekvapilo, že sa tak nestalo.

Napriek tomu ste tam vyšli.
Prekonal som strach, pretože už som sa nechcel báť. Ale klamal by som, keby som tvrdil, že som sa vôbec nebál.

Bol to posledný krok k dospelosti?
Bolo mi to už jedno. Okrem toho som mal sedemročného syna a veľmi som nechcel, aby zažíval to, čo ja. Tak som to tak troška riskol. Ako v pokri, keď síce máte slabé karty, ale idete ďalej. Súper mal ešte slabšie, ale to sme zistili, až keď sme ich obrátili.

Riskli ste to a vyšlo to. Zase ste boli jeden z "prvých“? Boli ste jeden z mužov revolúcie. Ste hrdý?
Som rád.

Slovo "hrdý“ by ste nepoužili?
Ak trváte na tom, že mám byť na niečo hrdý, tak teda som. Hrdý z donútenia. (smiech)

Po pol roku ste však Prahu opustili a vrhli ste sa na slovenskú politiku.
Zúčastnil som sa prvých slobodných volieb, a tak som prijal funkciu ministra vo vláde Slovenskej republiky, aby som mohol splniť aspoň časť volebných sľubov. Ľuďom, ktorí ma volili, som nemohol odkázať, aby mi vystavovali účet ako poradcovi na Pražskom hrade alebo na vrátnici v Slovenskom národnom divadle.

Cítili ste podporu ľudí?
Áno, v tom čase veľkú.

Ako sa spätne pozeráte na vaše účinkovanie s Mečiarom a vaše vystúpenie v Slovenskej televízii z 3. marca 1991? Nemáte pocit, že ste mu "pomohli“?
O tom sa už popísalo veľa strán a nemám čo nové k tejto kauze dodať.

Vaša spolupráca s ním sa skončila, keď ste pochopili, kam to vedie a snažili ste sa potom nasmerovať veci správnym smerom.
V konečnom dôsledku sa nám to aj podarilo.

Ľutujete niečo?
Neľutujem nič, čo som v politike urobil. Politické rozhodnutia musíme hodnotiť len na základe okolností v čase, keď bolo rozhodnutie prijaté. Staré porekadlo hovorí, že po bitke je každý generálom.

Keď ste však politiku opustili, ocitli ste sa na pozícii riaditeľa televízie.
Bola to pre mňa príjemná zmena. Možno to bude znieť neskromne, ale televízia JOJ sa aj mojím prispením dostala do kategórie konkurencieschopnej v slovenskom mediálnom prostredí.

Čerpali ste na tejto pozícii niečo z predchádzajúcich skúseností?
Minister kultúry podobne ako aj generálny riaditeľ televízie sa musí obklopiť tímom schopných ľudí. Súčasne im musí vytvoriť také podmienky, aby ich schopnosti boli naplno využité. A musí im dôverovať. Potom už iba zostáva chváliť sa spoločnými úspechmi.

A čo dnes?
Dnes som aktívne pracujúci dôchodca.

Spokojný?
Nesťažujem sa. Ako herec pracujem v divadle, vo filme, v televízii a nemusím zodpovedať za hospodárenie žiadnej inštitúcie ani verejnosti, ani súkromným majiteľom. Mám rád tento pocit nezávislosti a chvíľami sa nemôžem ubrániť pocitu, že naozaj dospelým som sa stal až teraz. Držím palce všetkým mladým, prajem im veľa úspechov v ich každodennej práci, aby sme sa my dôchodcovia mohli mať ešte lepšie. (smiech)