V nedeľu večer ste ako jediný Slovák získali medzinárodnú cenu Trebbia, bolo to prekvapenie?
Áno, veľké. A najmä nečakané, že si na mňa v takej silnej medzinárodnej konkurencii spomenuli. Neviem, či si to zaslúžim.
Načo skromnosť...
... ale áno, asi si to zaslúžim, za robotu. Ceny pre mňa nie sú najpodstatnejšie, ale zase klamal by som, keby som tvrdil, že to človeka nepoteší. Na druhej strane, keď som si uvedomil, že ma sleduje osemsto ľudí, tak je to vážna vec. A navyše, považujem to za príjemný príchod do Prahy, ktorú som opustil pred 27 rokmi. Je to ako "symbolický návrat márnotratného syna“.
Tá dlhá pauza bola zámerná?
Po tom, čo som dlho žil a pracoval v Amerike a na iných miestach, som prijal ponuku učiť na pražskej univerzite, kde nastupujem od budúceho roka. Rozhodol som sa tak aj na základe mojich pedagogických skúseností zo zahraničia.
Teraz vyučujete na univerzite v Trnave, akí sú naši študenti v porovnaní s americkými?
Keď to porovnám s New Yorkom, kde som učil, tak je jasné, že všetko je o peniazoch. V Amerike majú prístup k čomukoľvek, pretože si to vedia zaplatiť, u nás často pletieme bič z ničoho. Na druhej strane, máme z toho radosť. Napríklad, v týchto dňoch nám so študentmi vyjde dvestostranová ročenka. Keď to videla americká akreditačná komisia, ostala v šoku. Vraj u nich nikto nič podobné nerobí.
Ako dnes fotograf s viac ako štyridsaťročnými skúsenosťami vyučuje?
Neučím. Študentom veľa rozprávam o živote. A zároveň vysvetľujem veci, ktoré nie sú v osnovách. Chcel by som ich ovplyvniť tak, aby z nich v budúcnosti boli osobnosti, ktoré sa na svet budú pozerať inak, ako my, keďže na rozdiel od dnešných mladých, my sme žili zatvorení ako v zoologickej záhrade.
Pozeráte sa teraz s odstupom času na české a slovenské kultúrne prostredie inak?
Som odchovaný pražskou filmovou fakultou v najtvrdších normalizačných rokoch, napriek tomu sa nás nedotýkali. V tomto smere bol vzorom profesor Jan Šmok, ktorý nás chránil od sveta socializmu. Na škole sme robili rôzne veci, ktoré neboli v súlade s ideológiou, on všetko vedel obhájiť. Niečo také sa na Slovensku nedalo. Myslím však, že to súvisí s českou tradíciou husitov. Tí sa vzbúrili proti celej habsburskej ríši, z toho asi pramení väčší pocit slobody a zodpovednosti za svoj štát. Keď som Prahu opúšťal, bola síce iná ako dnes, šedivá. Dnes je to krásne mesto, a navyše, považujem ju za moje hlavné mesto.
Na Slovensko ste teda úplne zanevreli?
Takto by som to nepovedal. Precestoval som kus sveta, páči sa mi Paríž, ktorý je mestom pre život, New York ako mesto tolerancie. V Prahe som sa intelektuálne a autorsky spoznával, Slovensko je pre mňa niečo osobné, pretože tu je všetko. Keď potrebujem oddychovať, cestujem po krajine a fotím. Mám rád prírodu, ľudí. Nakoniec, medzi Poltárom a Rimavicou mám chalupu. V najbližšej dobe plánujem vydať knihu o socializme a kapitalizme, ale aj portréty slovenských spisovateľov.
Kto je Tibor Huszár
Narodil sa v roku 1952 v seneckej obci Reca. Študoval fotografiu na FAMU v Prahe u profesora Jána Šmoka. Je autorom mnohých fotografických publikácií: Cigáni (1993), Portréty (1995), Koloman Sokol (1998) a viac ako 14 ocenení európskeho formátu. Začiatkom 90. rokov odišiel do New Yorku, kde pracoval ako nezávislý fotograf a pedagóg na New York University. V súčasnosti vyučuje fotografiu na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave.