Poznáte to: niektorého autora, niektorú knihu ignorujete celkom iracionálne. Napríklad preto, že vám je nesympatický. Alebo preto, že ho nepoznáte. Alebo, naopak, preto, že ho poznáte. Tak som voľakedy dávno obchádzal istého Kurta Vonneguta, Jr., pretože mi bolo nesympatické jeho krstné meno. A potom to Jr. za priezviskom. Uznávam, sú to veľmi neprofesionálne dôvody, ale verte mi, že takáto animozita funguje aj u čitateľov, ktorí by sa mali povzniesť nad podobné malichernosti - u literárnych kritikov. Keď sa pred časom objavila kniha kanadského prozaika Yanna Martela Pí a jeho život, zaregistroval som ju (pretože ja registrujem každú novopríchodziu knihu). Otvoril som ju (ako otváram takmer každú novovydanú knihu), ale nekúpil som si ju. Niečo mi v nej nebolo sympatické. Anotácia hovorila, že je to príbeh o Indovi, ktorí sa plaví po oceáne so zvieratami, medzi ktorými je aj obrovský tiger. Zdalo sa mi to také krkolomné a vykonštruované, že som knihu odsúdil na môj nezáujem. Potom sa informácie o autorovi zlietali k mojim ušiam - napríklad tá, že pravidelne posielal kanadskému premiérovi knihy, aby ho počlovečil a skultúrnil. Ale nie preto som sa o autora začal zaujímať. Môj záujem bol opäť iracionálny a intuitívny. Dopadlo to tak, že Pí a jeho život som si kúpil, prečítal na jeden dúšok a zamiloval sa do autorovho sveta. Kniha je celkom iná, ako vyzerá podľa anotácie i obálky. Ihneď som vyštartoval do kníhkupectiev a kúpil si aj ďalšie dve knihy, ktoré vyšli od tohto autora v českom preklade. Poučenie? Pokúsim sa ignorovať svoju ignoranciu a povzniesť sa nad osobné (najmä iracionálne) antipatie.