Nedávno ste oslávili osemdesiatku, ale práce ste sa nevzdali. Kedy uvidíme pokračovanie Dívky na koštěti?
Radi by sme to stihli do jari budúceho roka, ale ešte nás čaká veľa práce.
Film ste začali točiť už pred troma rokmi, zabrzdil vás "len“ nedostatok financií?
Pre nedostatok peňazí sme museli na rok rozpustiť animátorov. Dá sa povedať, že to už máme celé pokryté a som optimista. Veľmi jemná a zdĺhavá práca, ktorá nás však ešte len čaká, je rozhýbanie animovaných rozprávkových postáv.
Prečo ste použili 3D animáciu?
Máme tam trojmetrovú aj 60-centimetrovú postavu, ktoré by ľudia hrať nemohli. Vďaka animácii je možné čokoľvek, keby som chcel, aby postava náhle vzlietla a potom sa pustila strmhlavým letom dolu a rozpleskla sa na chodníku, tak to je možné bez toho, aby sme postavu poškodili. Dá sa urobiť čokoľvek, chce to však čas a peniaze.
Ako vôbec vznikol nápad nakrútiť pokračovanie Saxany?
V polovici 90. rokov nás oslovil jeden podnikateľ, ktorý si chcel objednať pokračovanie Dívky na koštěti. Potom z toho však zišlo, lebo skončil vo väzení. Bez pocitu ľútosti sme to nechali ležať a po rokoch to niekto objavil a oslovil ma, či by som to predsa len nemohol natočiť.
Často o vás hovoria ako o kráľovi komédií a rozprávok, v ktorých prevládal čierny humor...
Troška čierneho humoru neškodí. Mám ho rád. (smiech). Už ako malý chlapec som si obľúbil Erbenove balady, kde ide skutočne o život a smrť. Ale pokiaľ použijeme veselý spôsob, tak vznikne čierny humor. Len počas filmu Pane, vy jste vdova! sme usmrtili päť alebo šesť ľudí. Vydarený čierny humor vznikne vtedy, keď padne odseknutá Šimánkova hlava medzi kvetiny a ľudia sa zasmejú.
Na Slovensku sú vaše komédie veľmi populárne. Prečo ich netočia aj Slováci?
Poznám veľmi dobre mentalitu Slovákov a úprimne povedané, neviem si to vysvetliť. Neviem, v čom je problém. Slováci sú o niečo citovejší než Česi. Možno to je obava zachádzať so smrťou, majú ostych.
Majú aspoň zmysel pre humor?
Majú určite svoj osobitý humor, ale asi sa týka iných vecí ako ten český.
Dali ste sa na komédie a rozprávky aj preto, aby ste nemali problém s režimom?
Úplne bezproblémové to nebolo, pretože cenzori hľadali aj v nevinnej rozprávke, či tam nie sú nejaké dvojzmysly. Snažili sme sa tomu vyhýbať a dbali sme najmä na to, aby bol film kvalitný. Vedeli sme, čomu sa treba vyhnúť, čo by mohlo byť nebezpečné.
Veľa vašich filmov vysielajú televízie aj niekoľkokrát ročne. Pozriete si ich ešte niekedy?
Keď v televízii náhodne natrafím na svoj film, tak sa pristavím, zaspomínam si. Mám radosť, že ich stále vysielajú a poznajú ich už tri generácie. Filmy totiž zomierajú s dobou, móda sa prudko mení a mládeži pripadajú smiešne. Mám šťastie, že niektoré moje filmy žijú už vyše 40 rokov.
Kultom sa stala najmä rozprávka Tři oříšky pro Popelku. Kde ste objavili Libušu Šafránkovú?
Keď som obsadzoval Popolušku, hovoril som so stovkami dievčat. Vtedy som si spomenul na film Babička, v ktorom hrala. Keď sme sa stretli, držala scenár v ruke a zľakol som sa, že mi ho bude chcieť vrátiť. Našťastie sa ukázalo, že bola nadšená.
Bolo aj nakrúcanie také jednoduché?
Mali sme problém, že nám nenapadla ani vločka snehu. Priviezli nám umelý, čo boli nejaké zvyšky z konzervárne, kde spracúvali ryby a príšerne to smrdelo. Potom sme sa presťahovali z Nemecka na Šumavu a na tretí deň napadli také periny snehu, že sme museli Popoluške s celým štábom vyšliapavať cestičky, kadiaľ bude utekať. Všetci to však robili s obrovským nadšením.