V MILÉNIU -- Národnom programe výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike sme napísali, že je potrebné sprehľadniť tok peňazí a decentralizovať financie. Stalo sa, ale ťažko sa rozdeľuje, kde niet čo rozdeliť. A tak nastúpila "racionalizácia", čo v praxi znamenalo spájanie škôl, rušenie škôl a hlavne nárast počtu žiakov v triedach.
Aj vyše 30 žiakov v triede
Dnes nie je výnimkou, skôr smutnou skutočnosťou, že v triedach je viac ako 30 žiakov. A na tých tridsať žiakov je jeden učiteľ. A tu je tá spojitosť -- bežať môže len štrnásť koní, lebo na viac rozhodcovia nestačia, ale v škole môže byť 30 a viac žiakov a učiteľ má na nich stačiť. Európsky priemer počtu žiakov na triedu sa pohybuje okolo 20. Fínske školstvo, ktoré je dnes na čele edukačných výsledkov, má v triedach okolo 15 žiakov. Existujú školské systémy (Japonsko), kde je aj sto žiakov v "triede" -- posluchárni, kde sa im však prednášajú len informácie, fakty a potom nasleduje individuálna či skupinová a individuálna práca.
Profesor + 3 študenti
Podobne je to na Cambridgeskej univerzite, ktorá má 95 nositeľov Nobelových cien. Prednáša sa vo veľkých halách, ale potom profesor pracuje s dvoma -- troma študentmi a vypracúvajú každý týždeň dve až tri práce -- projekty. Počet 20 -- 22 žiakov na triedu na základných, stredných, ale aj na vysokých školách je kompromisom medzi pedagogickou požiadavkou práce v malých skupinách (12 -- 15 žiakov) a ekonomickými kritériami únosnosti žiakov v triede.
Žiaľ, Slovensko v podobe ostatných reforiem išlo viac v trende ušetriť peniaze ako sa dívať na kvalitu školy a deti. Prvoradá bola racionalizácia -- zmestiť sa do normatívov a rozpočtov, druhoradý bol žiak, dieťa a jeho rodičia. Niektorí rodičia nemajú na cestovné do vzdialenejších škôl, a tak rastie absencia žiakov v škole. Zníži sa, prirodzene, kvalita ich vzdelania -- a zvýši sa pravdepodobnosť výskytu nežiaduceho správania, násilia, agresia. Obchoduje sa s počtom žiakov na školách. Školy si kradnú žiakov, aby naplnili počty a vyšli s rozpočtom. Riaditeľ školy sa eticky ponižuje a kalkuluje namiesto toho, aby premýšľal, ako skvalitniť výchovu. Tento stav je dnes na Slovensku -- sme horší v starostlivosti o deti a našu budúcnosť ako rozhodcovia a riaditelia klusáckych pretekov.
Len číslo v mase
Predstavte si učiteľa, ktorý učí na druhom stupni základnej školy alebo na strednej škole. Učí vo viacerých preplnených triedach, nemôže si pamätať mená žiakov, ak nemá geniálnu pamäť, a už vonkoncom nie niektoré zvláštností týchto detí, žiakov. Učí frontálne, ako masu, a hodnotí vieš alebo nevieš, nezaujíma ho, či ich je doma v izbe sedem alebo žiak je jedináčik a má k dispozícii šesť klavírov a doučovateľku jazykov, nezaujíma sa, či žiak má čo jesť, či rodič je alkoholik a či žiak vôbec chce chodiť do školy. Je číslo v anonymnej mase triedy. A učiteľovi, aj keď vie niečo z pedagogiky o jedinečnosti každého žiaka, neostáva nič iné, len prednášať hromadne, skúšať hromadne testmi, písomkami a dávať známky na základe papiera, ktorý má pred sebou. Vytratila sa osobnosť žiaka, dieťa, živá, myslia a cítiaca bytosť. Predstavte si poctivého učiteľa -- učiteľku, ktorí sa pripravujú na hodiny denne, ktorí odskúšajú písomkou 30 žiakov a potom po večeroch vyhodnocujú písomky a zdôvodňujú pred žiakmi známky, ktoré dali. Pracujú ako počítač: otázka -- výkon -- známka. Stratil sa človek, ľudský prístup. Ešte aj na klusáckych pretekoch rozhodcovia sledujú každého koňa. V škole sa nesleduje každý žiak. Sú len priemerní, podpriemerní a nadpriemerní, sympatickí a menej sympatickí, trčiaci z priemeru -- ostatní sú akoby nezaujímaví. Komercionalizmus vzťahov sa začína niekde tu v škole, v prístupe, vo filozofii ušetriť peniaze na vzdelávaní, na individuálnom prístupe k žiakovi. Snaha reformátorov peňazí a normatívov bola dobrá. Je dobre, keď každý vie, ako a kam idú aj jeho daňovnícke peniaze. Ale autori normatívneho systému si neuvedomili svoju prehru už dopredu. Vo východisku. Keď niet peňazí a chceme byť spravodliví, poškodíme každého. A tak sa aj stalo. Etický postoj by mal byť v prvom kroku. Autori normatívov mali žiadať vládu SR, aby dala aspoň 6 percent z HDP do školstva, potom by neboli problémy s obchodovaním detí a žiakov, neboli by problémy s rušením škôl, mohlo by sa viac hľadieť na pedagogiku, výchovu, dieťa a našu budúcnosť.
Individuálny prístup
Nárast počtu žiakov v triedach je porušením medzinárodnej charty učiteľa. Ale hlavne je to úplne proti princípom humanistickej výchovy, ktorá hovorí, že individuálny prístup -- nie ako fráza, ale skutočnosť -- je základom výchovy. To znamená tej zložky pedagogického pôsobenia, ktorá je najmä zodpovedná za správanie detí a mladých ľudí. Nárast počtu žiakov v triedach na úkor kvality výchovy a vzdelávania je evidentný, ale nie vždy si uvedomujeme, že táto skutočnosť znásobila problémy s neuskutočnenou reformou obsahu vzdelávania. Keď k počtu žiakov v triedach prirátame ešte ďalšie skutočnosti ohrozujúce kvalitu výchovy, tak máme obraz skutočnosti, ktorý treba neodkladne riešiť.
Mám na mysli to, že:
-- sa neuskutočnila redukcia obsahu, a tak učiteľ predtým, keď učil 24 žiakov v triede, teraz musí učiť 30 a viac žiakov v triede ten istý náročný a nezvládnuteľný obsah
-- keď sa nezdokonalila príprava učiteľov, tak učiteľ ďalej frontálnymi metódami učí anonymnú masu žiakov tak, aby čo najlepšie zvládli mnohokrát absolútne nepoužiteľné, zbytočné informácie
-- sme povýšili peniaze nad človeka -- pandémia zisku prenikla do školstva, do ustanovizne, ktorej odjakživa malo ísť o kultúrne, duchovné hodnoty
-- prirátajme k tomu skutočnosť, že sa rušia školské zariadenia aj mimoškolské zariadenia, ktoré majú ponúknuť žiakom pozitívne využitie voľného času.
Dostávame rozporuplný obraz: na jednej strane plno reklám o vzdelanostnej politike, o dôležitosti výchovy a vzdelávania, dokonca v prezidentovej knihe je ocenený model tvorivo-humanistickej výchovy, ministri školstva suverénne hlásali tézu o význame vzdelávania, ale na druhej strane sme svedkami preplnených tried, podpriemerných platov učiteľov, padajúcich striech škôl, rušenia centier voľného času, nepreplatených faktúr za energiu, prebudovávania materských škôl na krčmy...
Závidím klusáckym koňom, majú väčšiu starostlivosť ako naše deti. Nenávidím slepotu a hluchotu, strach, úzkosť a ľahostajnosť všetkých, ktorí pokojne ráno posielajú deti kilometre do preplnených škôl, aby sa tam učili nepotrebné veci a prežívali stres z neúspechu a zo zlyhania. Verím, že sa poučíme zo skúsenosti iných, prosperujúcich národov, verím, že rozum by mal zvíťaziť nad lakomosťou a túžbou po moci za každú cenu, verím, že sa prebudia rodičia, občania a začne im záležať na budúcnosti, na svojich deťoch.
Miron Zelina