Východniar ako spotrebiteľ? Tvrdý oriešok. Priznávajú to aj obchodníci. Tvrdia, že odhadnúť na Východniarovi rytmus nakupovania je takmer nemožné. Preto je pre obchody na východnom Slovensku také náročné načasovať zľavy alebo vystihnúť, kedy je chvíľa na predstavenie novej značky. Kým napríklad v Bratislave mesačné tržby obchodníkov vrcholia v dňoch výplat a možno im prispôsobiť akcie, v Košiciach majú pravidlo, že žiadne pravidlo neplatí. Tržby každý mesiac kulminujú inak. K spotrebiteľom treba hľadať celkom iné cesty - zdôveruje sa Silvia Liptáková, riaditeľka košickej Cassovie, jediného obchodného centra v západnom štýle na slovenskom východe.
Do Košíc cez Ženevu
Liptákovej osud je netradičným návodom, ako sa z vyštudovanej filologičky stane topmanažérka špičkového obchodného strediska.
Na bratislavskej Univerzite Komenského vyštudovala francúzštinu a rumunčinu, tri roky pracovala v diplomatických službách v stálej misii pri OSN v Ženeve, ale keď sa mala vrátiť na ministerstvo zahraničných vecí, rola úradníka ani kariéra diplomata ju nelákali. "Diplomat je pre mňa byrokrat. Jeho zodpovednosť sa končí napísaním správy a príležitosť byť tvorivý - žiadna."
Len čo sa jej naskytla možnosť pracovať pre Francúzov, ktorí chceli postaviť v Košiciach obchodné centrum Cassovia, nezaváhala. Ako rodená Košičanka privítala aj fakt, že sa vráti domov na východ. Tak sa stalo, že ako členka francúzskeho manažérskeho tímu bola pri Cassovii od jej úplných začiatkov. V roku 2002, dva roky po otvorení komplexu, jej ponúkli byť jeho riaditeľkou. Prijala. V rámci spoločnosti Cegis Slovensko začala šéfovať subjektu, ktorý má na riadenie obchodného centra mandát od dvoch majiteľov - francúzskej a holandskej spoločnosti.
Riaditeľka dnes bezprostredne velí len úzkemu tímu, dvom podriadeným a externému architektovi, všetko ostatné od bezpečnostnej služby po čistiaci servis je na dodávateľských zmluvách. Čo má však celkom inú váhu, je dennodenne zlaďovať fungovanie 65 butikov, obchodov a ďalších prevádzok pod jednou strechou tak, aby produkovali rastúci obrat. Ten sa vlani vyšvihol na 500 miliónov korún s medziročným skokom o deväť percent.
Šéfka verzus nájomcovia
Nie je umením prilákať zákazníka do nového. Umením je vedieť ho pritiahnuť znova a znova. Cassovia má na to špeciálny marketingový plán. To, že ho zakaždým podporuje bilbordmi a kampaňou zameranou na konkrétne podujatie v ten-ktorý mesiac, je samozrejmosťou. Na apríl napríklad prichystali módnu prehliadku, ktorú bude moderovať Pyco. Priestor na prezentáciu dostanú všetci nájomcovia s módou.
Riaditeľka má však aj iné "zbrane" ako vplývať na tržby. "Tým, že dostávam prehľad, s akým obratom butiky fungujú, môžem zatlačiť na každého nájomcu zvlášť. Len čo vidím, že niekto má pokles, iniciujem stretnutie, hľadám, ako ho favorizovať, aby sme mu pomohli. Veď je aj v našom záujme, aby to šlo, aby tu značky necirkulovali." Fluktuácia prevádzok sa vraj vyskytovala najmä po otvorení komplexu. Už vlani však bolo podľa Liptákovej citeľné, že stav sa stabilizuje. Ale že by si často volala butiky, takpovediac, na koberček, to nie. "Možno to vychádza raz za pol roka," zamyslí sa. Na otázku, či je prísna, reaguje okamžite: "Som komunikatívna a otvorená. Nájomcovia majú ku mne vždy voľný vstup so všetkými problémami." Každý mesiac či raz za šesť týždňov zvoláva s nimi porady, kde diskutujú, v čom sa darí či čo treba zlepšiť.
Prístup psychológa
Vo veľkých nákupných komplexoch si nájomcovia zvyknú ťažkať, že podmienky sú tvrdé alebo že centrum berie od nich priveľkú províziu. Sťažnosti počuť i v Cassovii.
Podľa Liptákovej treba byť v tomto "dobrý psychológ, lebo všetci nájomcovia praktizujú rovnakú taktiku. Snažia sa hádam každý svoj nedostatok hodiť na zlý marketing centra. Vždy si nájdu dôvod - ale bez akejkoľvek sebareflexie, čo im dosť vyčítam."
Riaditeľke ešte viac prekáža, aký veľký rozdiel je medzi správaním veľkých zahraničných značiek a lokálnych. Tie druhé, teda miestne, sú veľmi pasívne.
"Veľké značky si robia bilbordy, kampane, maximálne využívajú marketing. Lokálnemu nájomcovi môžete dať aj návod, no nedokáže ho zužitkovať, alebo sa spolieha, že všetko zaňho urobí centrum. Náš marketingový rozpočet je však takisto obmedzený."
Zásadná odlišnosť je však v tom, že lokálny podnikateľ nikdy nebude mať na marketing také zdroje ako zahraničné značky. "To je pravda," súhlasí Liptáková. "Ale jeho pasivita je aj v tom, že on - i keď to vyznie surovo - o marketingu nič nevie, ani nechce vedieť. Pritom to je v súčasnosti hlavný nástroj, ako pritiahnuť klienta."
Ale aj medzi lokálnymi sú výnimky. "Väčšinou ide o mladých ,chalanov´, ktorí sa neboja zariskovať. Majú určitú kreativitu a dajú si aj poradiť."
Biznis bez rozletu?
Podľa Liptákovej sú ženy v práci - na rozdiel od mužov - oveľa emocionálnejšie. Niekedy by sa žiadalo, aby mali viac racionality a chladnokrvnosti, čo väčšinou nechýba mužom. "Preto sa ženy vo sfére biznisu a manažmentu musia naučiť jedno - len čo prekročia prah kancelárie, zabudnúť na privátne problémy a byť profesionálkou. Na to som pes!"
V slovenskej spoločnosti podľa nej stále platí aj to, že ženu v riadiacej funkcii neakceptujú tak ako muža. Stretáva ľudí, hoci nie často, ktorí sa jej ako žene snažia "zahrať" na citlivú strunu. "Vtedy treba byť rezolútnou a ukázať im mantinel. Haló! Tu sme na obchodnom rokovaní, a nie v sfére žena - muž." V zahraničí sa jej to s obchodným partnerom nestáva...
Čo jej na súčasnej práci chýba najviac, je fantázia a myšlienkový až filozofický rozlet. Čosi ako spomienka na humanitné vzdelanie. "Istý múdry človek povedal, že biznis je stvorený pre ľudí bez fantázie. Súhlasím. Točí sa to len okolo čísel, počtov a logiky. Nepotrebujete extra kreativitu. Tento deficit veľmi pociťujem a musím ho vyvažovať. Preto mám mimo práce dobrovoľné aktivity."
Liptáková je napríklad prezidentkou Francúzskej aliancie v Košiciach. Ide, samozrejme, o neplatenú funkciu, ale práve tá jej pomáha cez organizovanie kultúrnych podujatí kompenzovať náročné manažovanie v práci.
Konzum a vnútorná rovnováha
Byť šéfkou zábavno-obchodného centra však do veľkej miery znamená podieľať sa na konzumnom prístupe k životu. Sú takí, čo s tým mávajú vnútorný konflikt.
"Aj ja ho mám," priznáva. "Na sebe napríklad vidím, že len čo opustím prácu, hľadám si - aby som dosiahla duševnú rovnováhu - niečo úplne iné." A preto každú voľnú chvíľu, hoci ich má aj ako slobodná a bezdetná málo, venuje aktivitám v aliancii. Alebo chodí plávať, číta či ide do kina.
"Je na každom, čo si sám vyberie. Druhým možno stačí konzum, aby mali duševnú rovnováhu. Mne nestačí. Je to veľmi subjektívne."
Pozoruje, ako sa v súčasnosti chápanie kultúry presúva do obchodných centier. Bez okolkov súhlasí s prívlastkom, že sú to chrámy konzumu. Veď aj v Cassovii patrí k bežným obrázkom, že tam cez víkend masovo prídu po "konzumné" zážitky celé famílie. Jej je to cudzie. Ani svoje deti by k takémuto tráveniu času neviedla.
"Človek podľa mňa aj tak raz odkopíruje výchovu vlastných rodičov. Mne vštepovali, že na to, aby som niečo dokázala, musím niekým byť, a nie niečo mať."