Keď ju pred ôsmimi rokmi oslovili, aby sa stala šéfkou galérie nesúcej meno svetoznámeho umelca Andyho Warhola, bol to malý šok. Pripadala si mladá a neskúsená. Ako vyštudovaná pedagogička mala síce za sebou prax spojenú s organizovaním aj s výtvarným umením, manažovať kultúrny biznis však znamenalo čosi iné. Po dlhšom zvažovaní sa rozhodla. Skúsi to, ale len na pár rokov. Život to zmenil. Dnes je vo funkcii už ôsmy rok. Riaditeľka Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach Valika Maďarová.
Komplikovaná doba
Len čo si v roku 1999 po prvýkrát sadla na riaditeľskú stoličku, vhupla rovnými nohami do obdobia pre kultúru pomerne komplikovaného, v časoch, keď celý rezort žal úrodu po niekdajšom ministrovi Ivanovi Hudecovi. Na jeho podnet sa napríklad po roku 1996 kultúrou prehnala lavína intendantúr. Pod tieto úrady - intendantúry - sa v regiónoch museli pozlučovať múzeá, galérie, divadlá, kultúrne strediská i knižnice. Warholovo múzeum, dovtedy spadajúce pod ministerstvo kultúry, sa ocitlo pod strechou intendantúry v Humennom. "Viedla ju neodborníčka, ktorá nerozumela múzeám," spomína Maďarová, "museli sme sa vyrovnať s tým, že niektoré naše zaujímavé projekty padli. Ale asi najhorší bol fakt, že situácia s peniazmi sa pre nás definitívne zhoršila."
Keď nová vláda v roku 1998 intendantúry zrušila, stal sa zriaďovateľom múzea Krajský úrad v Prešove. Ten šetril ešte viac. "Znížili nám peniaze o tretinu a takto fungujeme doteraz. Napríklad na tento rok máme zhruba trojmiliónový rozpočet. Múzeum, kde je desať pracovníkov, kvôli tomu nemá svoj štandard."
Od roku 2002 prevzal medzilaboreckú galériu nový zriaďovateľ - Prešovský samosprávny kraj. Inštitúcia, ktorá sa o excentricky položené, ale jedinečné múzeum s galériou, začala zaujímať o čosi viac. Navyše, v roku 2004 dostalo múzeum do vlastníctva časť budovy, kde sídli, a mohlo začať vstupovať do projektov (predtým so žiadosťami o peniaze z eurofondov dvakrát nepochodilo). Tak sa v roku 2005 zapojilo napríklad do cezhraničného slovensko-ukrajinského projektu Interreg III.A, na ktorý dostalo 38-tisíc eur.
Obrazy za státisíce
Nehľadiac na poskytnuté europeniaze, z pohľadu riaditeľky sa, samozrejme, zápas o prežitie nezastavil. V inštitúcii, ktorá disponuje približne 160 Warholovými originálmi a je jednou z dvoch galérií na svete, ktoré jediné smú niesť jeho meno, sú aj tak dennodenne vo vzduchu existenčné otázky. V múzeu si však uvedomujú aj to, že sami musia prichádzať s projektmi a vedieť sa, takpovediac, obracať, ale aj ponúknuť ľuďom hodnoty. Od samosprávneho kraja majú jedine príspevok na prevádzku a platy. Ostatné si musia zarobiť ako každá iná galéria. Špecifikum je v tom, že kým inde rátajú na získanie obrazov domácich umelcov ceny na tisícky a desaťtisícky korún, na kúpu Warhola sú potrebné státisíce. "Nákup obrazov za také ceny sa za štátne peniaze robí iba pre Slovenskú národnú galériu," pripomína Maďarová. "Za môjho pôsobenia sme mali iba tri kúpy zo štátnych financií. Vďaka krajskému úradu a príspevku exprezidenta R. Schustera sa kúpila Cambell´s soup, z peňazí fondu Pro Slovakia obraz Lillian Carter a nedávno Prešovský samosprávny kraj uvoľnil 1,5 milióna korún, aby sme mohli získať desať obrazov z portfólia s názvom Kvety." Sprístupnenú zbierku múzeum rozširuje aj vďaka súkromným majiteľom Warholových obrazov, ktorí ich dovolia vystavovať v priestoroch múzea.
Žiadaný Warhol
V príjmoch zo vstupného sa Medzilaborce v posledných rokoch umiestňujú medzi prvými troma slovenskými galériami, hovorí riaditeľka. V sezóne je tu denne okolo 70 návštevníkov. Návštevnosť je dobrá aj vďaka cudzincom a spomedzi nich hlavne vďaka tým zo Západu, kde bolo Warholovo meno pojmom už za jeho života. Lenže na to, aby sem návštevníci neustále prúdili, sa treba stále zviditeľňovať. Ani galéria s menom najslávnejšieho popartistu sa nemôže spoliehať len na návštevný samospád. A tak robí spolu s výstavami workshopy pre mladých, prednášky, vydáva publikácie, prezentuje súčasné umenie. Výstavy už majú zaradené do augusta 2008.
"Aj ambasády nás stále oslovujú, aby sme v tej-ktorej krajine urobili výstavu Warhola. Je to však zložité a bez sponzorov by to ani nešlo." Napríklad vlaňajšia výstava v srbskom Novom Sade sa odkladala už od roku 1999. Finančne ju podporilo aj ministerstvo kultúry Srbska, mesto Novi Sad, tamojšia galéria a sponzor. "Radšej nech organizácia trvá aj dlhšie, aby sa výstava lepšie koncepčne pripravila."
Práve tento rok je na zahraničné cesty mimoriadne bohatý. V apríli a máji "vycestovali" Warholove obrazy na dve samostatné výstavy do Írska - do Dublinu a Corku - a minulý týždeň sa začala výstava v Brne, na ktorej sa múzeum spolupodieľa, pričom zapožičalo 20 diel. V septembri diela poputujú ešte do Belehradu a do konca roka sa ráta aj s ich vystavením v Ríme a Miláne.
Umením proti stereotypu
Warhola mnohí považujú za manipulátora, ktorý často až banálnymi gýčmi dokázal pritiahnuť masy k umeniu a premenil ho na veľký biznis. Kto ak nie práve múzeum Warhola by sa malo snažiť priťahovať verejnosť do svojich sál? "Boli sme prví na Slovensku, kto aplikoval do praxe muzeoedukológiu, to znamená koncepciu zameranú na umeleckú výchovu a vzdelávanie," hovorí riaditeľka. "Každý týždeň máme plný a až do konca júla máme objednávky na umelecko-edukačnú činnosť so žiakmi a študentmi zo škôl z celého Slovenska. Nie je nad to, keď erudovaný učiteľ vysvetlí dieťaťu pricípy a úlohu umenia. Najideálnejšie obdobie na to je práve predškolský a mladší školský vek."