Prezidentovi Andrejovi Kiskovi nie je čo závidieť. Vo vybičovanej atmosfére v stave informačnej vojny sa musí rozhodnúť, či prijme pozvanie Vladimira Putina a príde do Moskvy na (nepochybne pompézne) oslavy sedemdesiateho výročia skončenia druhej svetovej vojny. Dá sa nájsť množstvo silných argumentov za aj proti a preto nie je defektom váhať a zmietať sa z jednej strany na druhú.
Na jednej strane sú zjavné fakty, ktoré by za normálnych okolností úplne postačovali: Moskva bola hlavným mestom ZSSR, ktorý niesol najväčšiu časť vojnových strát (hoci sa žiada dodať, že ich rozmer bol nafúknutý nekvalifikovanou až hlúpou stratégiou, keď sa pred životmi uprednostnil propagandistický vplyv neustupovania). Sovietsky zväz bol síce obludnou diktatúrou na čele so zverom v ľudskej koži, lenže s touto kreatúrou si v záujme porážky esenciálneho zla v podobe nacistického Nemecka v Teheráne, Jalte a Postupimi potriasal rukou Churchill, Roosevelt a neskôr aj Truman a tým ho v očiach sveta legitimizovali. Navyše, štátnici by si predsa v Moskve nemali uctiť Rusko, Kremeľ, ani Putina osobne, ale pamiatku desiatok miliónov mŕtvych.
Čestných a pravdivých argumentov „za“, je dosť.
Okolnosti však nie sú normálne. Okrem skutočnosti, že Rusko anektovalo cudzie územie a udržiava uňho plameň vojny, je dôležité, že Sovietsky zväz dnes neexistuje, zďaleka nie všetky nástupnícke štáty sa k jeho odkazu hlásia a iným sa zasa nepáči perfídna ambícia Ruska sprivatizovať si sovietsky étos druhej svetovej vojny. Pritom percentuálne najväčšie ľudské a materiálne bremeno vojny nenieslo Rusko, ale krajiny, ktoré dvakrát úplne prevalcoval front, za ktorým zostávala spálená zem, teda Ukrajina a Bielorusko. To však kremeľskej propagande nebráni tieto skutočnosti ignorovať a robiť z Ukrajincov dobreže nie agresorov.
Snaha Kremľa stotožniť Sovietsky zväz a Rusko nie je náhodná: Ide o to vyvolať dojem, že Rusko rozpadom prišlo „svoje“ územia, že zľavilo zo svojich legitímnych nárokov a preto vojnové štvanie v príhraničí je vlastne obrana „vlastného“ strateného územia. Slováci to azda rýchlejšie pochopia, keď si vymenia Rusko za Maďarsko s ranou zo straty „svojej“ Hornej zeme, jadranského pobrežia či Sedmohradska a spomenú si na sériu revanšistických vojen po rozpade Uhorska.
Kremeľ porušuje kľúčové pravidlá prijaté po druhej svetovej vojne, ktoré viedli k rozpútaniu najväčšieho vraždenia: zabral cudzie územie a podporuje iredentizmus a šovinizmus, ktorým sa usiluje vyvolať dojem, že útočná vojna je v niektorých prípadoch správna, pretože jej obete vlastne ani nemajú právo na samostatnú existenciu. ZSSR a Rusko sú akože jedno a ne-ruské národy sú len akési nechcené pomýlené výhonky. Rukolapným príkladom zatemnenia mysle touto propagandou je poslankyňa Ritomská. („Ukrajinská národnosť je historický omyl Stalina a spol., ktorí chceli nacistický okraj Ruska oddelene a samostatne kontrolovať viac než ostatné časti Ruska.“) Opäť platí, že Slovák obludnosť tohto uvažovania pochopí, ak si prehrá „argumentáciu“ maďarských šovinistov považujúcich Slovákov za čechizovaných Maďarov, ktorí sa v mentálnom zmätku nechcú vrátiť do materskej náruče milujúcej Budapešti.
Preto by napríklad dávalo zmysel zúčastniť sa moskovských osláv, ak pri nich bude zdôraznené, že Rusko nie je Sovietsky zväz, ani nemá právo si privlastniť jeho odkaz v tom mále, čo možno považovať za „dobré“. (Iste, Rovnako nemožno dnešné Rusko viniť za Československo 1968 či Maďarsko 1956.) Nezaškodila by ani symbolická forma protestu, z ktorej by bolo zjavné, že Kiska neprišiel kvôli Putinovi ani Rusku, ale obetiam.
Autor komentára nemá jednoznačnú radu, argumenty na oboch póloch sú silné, najrozumnejšie bude zrejme šalamúnske riešenie, keď do Moskvy pôjde, povedzme, Fico a Kiska položí vence pri Dnepri a podobne.
Záverečný pokus o prognózu zároveň ilustruje váhu slovenskej politickej diskusie v medzinárodnom meradle: Kiska pôjde jednoducho tam, kde Merkelová. Našťastie.