Človeku sa nechce rozpisovať vo vlastnej veci, zvlášť keď sa celkom úspešne učí ľahostajnosti voči jej chápaniu digitálnym davom. Ale vlastná vec je tu len pozadím pre tému, týkajúcu sa prostredia ako takého.
No mercy, merci
Fakt, že mi Peter Tkačenko predpisuje akýsi bankrot, neberiem osobnejšie, než je nevyhnutné. Áno, to, že si práve slovenský novinár trúfa vydávať priepustky medzi príslušníkov ľudskej rasy, je nemiestne povýšenecké a človeka tu za druhého nielen omína stud, ale sa o neho aj tak trochu bojí, vediac, aké lekcie dokáže priniesť život tým, ktorí sú príliš „hustí“. Potrebu ohradiť sa mám len voči zábleskom ľútosti, ktoré z Tkačenkovho komentára presvitajú.
Nechcem a nepotrebujem žiadnu milosť. V priebehu troch rokov som sa podujal na tri legitímne pokusy uspieť vo verejnej súťaži, legitímne už len preto, že k úspechu som mal relatívne blízko. Určite podstatne bližšie, ako približne tri a pol milióna iných ľudí s rovnakou možnosťou sa na súťaži zúčastniť.
Nie je náhoda ani to, že som vo všetkých prípadoch bol reálne „v hre“, ani to, že v úplnom finále som neuspel. A azda ani to, že som všetky svoje doterajšie kandidatúry do parlamentu premenil na zvolenie, pričom každý raz som mal výrazne vyšší počet preferenčných hlasov ako v predchádzajúcich voľbách.
Ľudí, ktorí dosiaľ na Slovensku dokázali v prezidentských voľbách získať viac ako 400 000 hlasov, bolo okrem mňa dokopy sedem. Ľudí, ktorí svoju novo založenú stranu dokázali priviesť do parlamentu, bolo predo mnou osem a zároveň so mnou ešte ďalší dvaja.
Ľudí, ktorí majú doktorát z Ivy League univerzity, niekoľko desiatok ohlasov na svoju vedeckú prácu v zahraničných citačných indexoch Web of Science a znalosť piatich svetových jazykov aspoň na úrovni B1 bude na Slovensku určite viac (a mnohí toho zvládli ešte omnoho viac a v oblastiach, kde sa úspech meria inak), ale tisíce to asi nebudú. Krajina, v ktorej mám práve ja byť v osobnom konkurze, sa nemá čoho báť, žije v nej hviezda na hviezde.
Neomylní lektori
Ale k tej širšej téme. Slovenské médiá nikdy neboli povestné tým, že by dôsledne rozumeli svojim odkazom politickému prostrediu a motivačným schémam, ktoré z nich vyplývajú. Ideálnym príkladom sú pravidelné ponosy na to, ako málo návrhov zákonov ten-ktorý poslanec predložil. Ani z reťazí odviazaný legislatívny optimizmus, ktorého výsledkami už sa brodíme nie po členky, lež po kolená, neodnaučil médiá od štatistiky, posudzujúcej kvalitu poslaneckej práce podľa počtu podpisov pod návrhy zákonov.
Nečudo, že, napríklad, poslanec Csicsai svojho času pridal svoj podpis pod návrh ústavného zákona, ktorým sa do predpisu s najvyššou právnou silou v republike mali dostať „mazacie oleje kódu kombinovanej nomenklatúry 34031910, ktorých kinematická viskozita je do 10 mm2/s pri teplote 40 stupňov C°“, ale tak ho tá téma prestala baviť, že na hlasovaní o svojom návrhu sa ani nezúčastnil. Čiarku vo výkaze legislatívnej aktivity už mu nikto nevezme.
Pozrite si aj posledný rozhovor s Radoslavom Procházkom pre HNtelevíziu:
Alebo ochotná spolupráca časti komentátorov na naratíve, že stačí byť v opozícii, aby sa na politika vzťahoval maximálne tak zákon o cestnej premávke, vo všetkých iných oblastiach stačí kričať „prenasledujú ma!“ a priepustka zo zakliatej ríše práva je vypísaná. Na ľudí mimo politiky to potom celkom logicky pôsobí tak, že pre tých hore, „vo vláde“, ako jej rozumel Vinco Lukáč, platí rovnosť pred zákonom iba vtedy, keď sami chcú.
Podobne je to so zhovievavými ponukami vypísať si akýsi bankrot. Odkazujú zvyšku sveta, že má svoje ambície vždy prispôsobiť aktuálnej realite, nikdy nie naopak a že nech nikomu ani len nenapadne sa čohokoľvek dobrovoľne vzdávať. Prispôsobiť svoje ambície takzvanej realite, nie skúšať ju meniť podľa vlastných predstáv je, samozrejme, pohodlnejšie. Vedie to síce k zástupom bezmenných poslancov, ktorí latku očakávaní nemôžu podliezť, pretože leží na zemi, ktorým stačí dlhé roky v závetrí šúchať nohami a byť radi, že sú radi, ale aj tí majú právo na život, nemôže byť každý hneď „líder“, a navyše, generál bez vojska nie je generál, kto už by o tom vedel viac ako ja. Akurát by som toto úporné motkanie sa pri stene, hlavne nech som aspoň trochu pri tom, ani implicitne nedával za vzor, no.
Život po živote
Veselšie mi príde, keď sa jedným dychom kvíli, ako dlho sa tu rôzne „vykopávky“ držia svojich funkcií a ako im chýba sebareflexia a nevedia, kedy odísť, a zároveň sa za bankrot vydáva rozhodnutie nehrať potichu druhú ligu, keď človek zistí, že na tú prvú zatiaľ nemá predpoklady, verejne a nahlas to uzná a prenechá miesto šikovnejším adeptom. Produkuje to večných lídrov opozície, ktorí ich radi budú robiť aj ďalšie dve volebné obdobia, lebo veď nabudúce už to musí vyjsť, a keď to nevyjde, príde ďalšie nabudúce, aj Michalovciam chvíľu trvalo, kým sa dostali úplne hore a aha, minule prehrali v Trnave len o gól.
Najmä to však posilňuje presvedčenie, že úspech sa má merať funkciami a že bez nich sa človek musí trápiť. Nezískal si jednu funkciu a ďalších si sa dobrovoľne vzdal? Ty nula! Jasné, tí, ktorým pocit vlastnej hodnoty dáva ich úrad, to asi majú práve takto. Prečo ich však utvrdzovať v tom, že práve takto to musí byť a že sa v kresle musia držať zubami-nechtami, ak nechcú „zbankrotovať“? Takto toho Kaliho, chlapci a dievčatá, dole nedáte...
Pre mňa dnes súvaha približne štyroch rokov v parlamente a ďalších dvoch mimo neho, ale v politickom drese, vyzerá nepriaznivo. Vyčítam si toho dosť. Nikdy si ale nebudem vyčítať, že som to skúsil – že som sa netmolil Figeľovi pri sutane a išiel na trh s vlastnou kožou. Samozrejme, že mi ešte stále prekáža, keď tzv. bojovníci proti hoaxom už vyše roka moju fotografiu z Mudroňovej ulice bez hanby vydávajú za fotografiu spred Úradu vlády, hoci vedia, kde a kedy ju urobili. Prekáža mi, keď si moje kurikulum, kde má len zoznam publikácií a ohlasov na ne päťdesiat strán, ako etalón neúspechu dovolí hodnotiť niekto, kto sa musí živiť tým, že mi aj rok „po“ parkuje pred domom a obťažuje môjho 77-ročného otca alebo si fotí, ako moja žena pleje burinu. Ale neprekáža mi to dosť na to, aby som Tkačenkovi doprial tézu, že stačilo opľúvania.
Nestačí. Nestihol som ešte dosť zrednúť, pokračujte, prosím. Napokon, teraz, keď sa slovenská pravica zbavila svojho najväčšieho lúzra, už sa to v nej bude hemžiť len víťaznými typmi. No, a možno predsa len aj niekoľkými skutočnými uchádzačmi o súcit.