„Necítim sa byť historik-odborník, aby som ja hovoril áno, nie v tejto veci.“ Takto znie reakcia šéfa parlamentu a lídra národniarov Andreja Danka na otázku, čo si myslí o anexii Krymu Ruskom. Ak je vám však podobná argumentácia známa, začuchali ste správnu stopu.
Takmer identicky, aj keď menej kostrbato, sa v marci tohto roka vyjadril podpredseda ĽSNS Milan Uhrík. „Nie som historik a neviem, aké boli historické okolnosti,“ povedal, keď mal odsúdiť deportácie slovenských občanov židovského pôvodu do nacistických vyhladzovacích táborov.
Zdá sa teda, že nebyť historikom sa na slovenskej politickej scéne vypláca. Je to užitočná skratka, ako utiecť z nepríjemností. A ak už by v krajnom prípade o politika-historika išlo, stále môže v podobných prípadoch povedať, že sa špecializuje na stredovek.
Byť štátnikom a zaujať k závažným otázkam jednoznačný postoj aj napriek hrozbe negatívnej reakcie voličov sa už u nás nenosí. Navyše ako Uhrík tak Danko by išli proti DNA svojich strán.
Kotlebovci sa k svojej fašistickej podstate hlásia zatiaľ len náznakmi, keď napríklad Marian Kotleba praje pekný biely deň alebo odovzdá šek na „čarovnú“ sumu 1488 eur. No je to pochopiteľné, keďže pri otvorenom prihlásení sa k tejto ideológii by ich partaj nemala dlhé trvanie.
No u Danka ide o očividné pretvarovanie. Ako ináč sa dá nazvať nasledujúca postupka, ktorú šéf národniarov stihol len v priebehu pár týždňov: Najprv sa v Petrohrade postavil za výučbu ruštiny na Slovensku, potom podpísal s prezidentom Kiskom a premiérom Ficom deklaráciu o jednoznačnej západnej orientácii Slovenska, následne navštívil Moskvu a bez slova kritiky v Dume skladal ódy na Rusko a na záver nedokázal odsúdiť ruskú agresiu, ktorú odmieta celý západný svet.
Opäť tak vyvstáva otázka, ktorú si pri osobe Andreja Danka kladú politológovia prakticky od jeho vstupu do politiky. Vie vôbec, čo robí? My len dodáme, že ak áno, tak to je mimoriadne prepracovaný plán.
Danko odpovedá na otázku o anexii Krymu od času 22:44: