Ak majú principiálne otázky pre Luciu Žitňanskú rovnakú váhu ako znepokojenie, prípadné zvolenie jej štátnej tajomníčky Moniky Jankovskej do súdnej rady nebude znamenať nič. Ani abdikáciu ministerky spravodlivosti a už vôbec nie rozpad koalície, ako to ešte v lete naznačoval Béla Bugár. Poslanecký návrh sa už vyskytol na viacerých schôdzach Národnej rady ako niektorí poslanci, čo naznačuje, že nejde o banalitu.
Zatiaľ má prevahu ministerka. Naučené frázy poslanca Róberta Madeja, že jeho nominácia je odborná a nevidí žiadne zákonné prekážky zvolenia, znejú ako politický ekvivalent športového „tak určite“. Monika Jankovská je problematická hneď dvakrát – ako sudkyňa i politička. Vláda sa v programovom vyhlásení zaviazala presadzovať, aby nominanti prezidenta, parlamentu a vlády neboli sudcami, a predísť tak podozreniam zo spriaznenosti sudcov a politikov. Ústavný súd zasa konštatoval, že záruka nezávislosti Súdnej rady od zákonodarnej a výkonnej moci znamená zabezpečiť nezávislosť jej jednotlivých členov. Jankovská osem rokov vykonávala funkciu sudkyne, šiesty rok pôsobí ako štátna tajomníčka za Smer na ministerstve a medzitým bola ako nestraníčka na kandidátke Smeru zvolená do parlamentu, kritériá nezávislosti podľa Smeru teda zjavne spĺňa. Či pri stave našej justície po Ústavnom súde potrebujeme ďalší kľúčový orgán s nedostatočným personálnym obsadením, už nikoho netrápi.
Lucia Žitňanská je pre Smer príliš cenná na to, aby riskoval otvorený konflikt. Aspoň čiastočne vyvažuje všetkých Kaliňákov, Richterov a kedysi aj Plavčanov vo vláde. Pre nezainteresovaného pozorovateľa je tak nepochopiteľné, prečo nedokáže najsilnejšia vládna strana ustúpiť. Nuž, zrejme sa spolieha, že vládna koalícia je pevný zvarok. Jedna Monika Jankovská ho nerozleptá.