Územie na rozhraní mora a púšte. Jedno horšie ako druhé. More je plytké, mimoriadne slané, neprajné k rybolovu. Púšť na prežitie neponúka nič. Skrátka, miesto, ktoré uživí nanajvýš tak živoriacu malú osadu. Ešte aj lovenie perál, ktoré by pomohlo privyrobiť si, stratilo v prvej polovici 20. storočia ekonomický zmysel. Priemyselnej kultivácii sa nedá konkurovať nožom, balvanom pripevneným o telo a koženým vreckom na perlorodky. Dubaj bol prírodou odsúdený na neúspech.
A napriek tomu som dnes tu, stojím pri umelom jazere, za chrbtom mamutie obchodné centrum, navôkol mrakodrapy. A neveriacky pozerám do neba na zázrak ľudského umu – 828 metrov vysokú najvyššiu budovu sveta Burdž Chalífa. Ako je možné, že Bohom zabudnutej osade zaprášených beduínov sa podarilo stať sa jedným z najdynamickejších a najnavštevovanejších miest sveta? Naozaj je to vďaka rope? A v čom je háčik?
Predvídaví šejkovia
V roku 1833 viaceré arabské kmene utekajú v dôsledku politických konfliktov z Abú Zabí (dnešné hlavné mesto Spojených arabských emirátov, ktorých je Dubaj súčasťou) a po strastiplnej púti sa usádzajú v chudobnej osade Dubaj. Moc do rúk preberá Maktúm bin Buti. Dnes, takmer 190 rokov neskôr, vládne v Dubaji rod Al Maktúmovcov, ktorý založil. Ani jeden zo šejkov nebol zvrhnutý, ani jeden zavraždený. Toto je scenár, ktorý história píše veľmi zriedkavo, na Blízkom východe to platí dvojnásobne.
Možno to znie ako zbytočný exkurz do histórie, v skutočnosti však ide o jeden zo základných pilierov, na ktorých je dnešný Dubaj postavený – stabilita a rešpektovaní vládcovia. Stabilita je živnou pôdou obchodu, rešpektovaní vládcovia robia strategické rozhodnutia, ktorých efekt sa ukáže až o niekoľko desaťročí.
Pri retrospektíve je až neuveriteľné, koľkokrát sa dubajským šejkom podarilo predvídať budúci vývoj. Emirát už začiatkom 20. storočia pochopil, že perly, datle ani ryby mu b...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.